Nová nádej v teplom hniezde, kde každá časť dostala svoj príbeh

Je to miesto, kam sa dá prísť, oddýchnuť si, cítiť sa v bezpečí. Funguje ako útočisko, jednoducho teplé hniezdo. Stavba, ktorá sa dokáže dokonale „vcítiť“ do pacientov s neľahkou diagnózou, si pokojne vystačí s jednoduchou modulárnou architektúrou.

Príbeh belgického komunitného centra Warm Nest, ktoré slúži ľuďom s onkologickým ochoreniami, sa začal písať, keď architektov z ateliéru Ark-shelter oslovil ich niekdajší klient – spoločnosť AZ-Zeno prevádzkujúca nemocnicu.

„Pred pár rokmi sme pre nich navrhli a realizovali škôlku. Modulárny systém Ark-shelter ich oslovil nielen vďaka rýchlosti výstavby, ale tiež kvalitou materiálov a detailov. Ďalším rozhodujúcim faktorom bola skutočnosť, že stavba mala stáť v existujúcom areáli funkčnej nemocnice, takže z prevádzkových dôvodov nebolo možné zaťažiť ju siahodlhou výstavbou,“ vysvetľuje Viktor Mikovčák, jeden z autorov.

Na tomto projekte spolupracovali dva ateliéry a traja autori. Ateliér pre modulárne stavby Ark-shelter založili ešte počas vysokoškolského štúdia v Gente Martin Mikovčák a Michiel De Backer. V roku 2015 zrealizovali svoj prvý prototyp, stavba modelov neskôr prerástla do skutočných zákaziek.

Odvtedy v celej Európe zrealizovali približne 300 rozličných modulov, či už išlo o rekreačné kabíny v lesoch, plávajúce reštaurácie, administratívne, komunitné centrá či showroomy vyskladané z viacerých modulov. Užšiu spoluprácu nadviazali aj s ateliérom Archekta, ktorý vedie Martinov brat, Viktor Mikovčák

Medzi nebom a pacientom

Táto zákazka bola špecifická v tom, že po prvýkrát pracovali s inou modularitou a v opačnom garde. Namiesto toho, aby spájali pôvodné moduly drevenej rámovej konštrukcie Ark-shelter, si najprv z dvanástich menších modulov 4 × 6 metrov vytvorili grid (mriežku), ktorý vyplnili potrebnými priestormi.

„Projekt bol výnimočný aj tým, že tu naša modulárna architektúra dostala šancu rozkvitnúť. Presvedčili sme sa, že zďaleka nie je určená iba pre rekreačné kabíny, ale môže bez problémov fungovať aj vo väčšej mierke,“ podotýka Martin Mikovčák.

Hoci samotný grid je prísny a racionálny, pacienti vnímajú pohyb po budove ako plynulý a organický. Z mriežky architekti zároveň vybrali stredové moduly, čím vznikli vnútorné átriá, a vytvorili z nich ďalšie podlažie centra, kam situovali terapeutické miestnosti. Átriá vnášajú svetlo doprostred stavby a sústreďujú okolo seba celkový pohyb v budove.

Vďaka umiestneniu terapeutických miestností ďalej od jadra domu – v kapsulách na poschodí (s výnimkou jednej bezbariérovej na prízemí) zasa architekti dosiahli nový stupeň intimity. Tu sa dialóg odohráva výlučne medzi pacientom a jeho lekárom. Atmosféru podčiarkuje aj svetlík, vďaka ktorému môže pacient vedľa svojho lekára ležať so zrakom upretým na otvorené nebo.

Architektúra ako cesta k uzdraveniu

Samozrejme, vzniku samotného gridu, resp. konceptu stavby predchádzali nekonečné rozhovory s neurologickým konzultantom a odborníkmi z ďalších profesií. Do procesu zasiahol aj psychológ či architekt, ktorý sa dlhodobo zaoberá vplyvom priestoru na ľudské podvedomie.

„Bol to veľmi náročný a zdĺhavý proces, avšak vzhľadom na skutočne ťažké zdravotné stavy pacientov nám veľmi záležalo na tom, aby výsledné riešenie dokázalo používateľom priniesť to, čo potrebujú. Koncept sa točil okolo myšlienky akéhosi teplého hniezda, priestoru, kde sa dá stretávať, príjemného priestoru, ktorý nie je vtieravý ani invazívny so zameraním na pokojné stretnutia, čas na premýšľanie, oddych, načerpanie síl, stretnutie s blízkymi, nastúpenie na cestu k uzdraveniu v pokoji,“ vysvetľuje Martin Mikovčák.

Kľúčovými sa stali analýzy a diskusie o rozdielnych stupňoch intimity každej jednej miestnosti. Tvorcovia si tiež kládli otázky, čo všetko by mal priestor obsahovať a ako by sa tu mal pacient cítiť. Veľký dôraz sa napríklad dbal na to, aby človek po odchode z terapie mohol všetky myšlienky spracovať v pokoji a osamote bez toho, aby musel interagovať s inými pacientmi v centre.

Z toho dôvodu architekti vytvorili aj tiché zákutia, tzv. „crying corners“, kde človek môže nechať voľný priechod svojim emóciám. Aj „cesta“ z terapeutickej miestnosti je v rámci dispozície navrhnutá tak, aby pacient nemusel nikoho stretnúť, pokiaľ si to sám neželá.

Naopak, ak má chuť zdieľať svoje pocity s ostatnými návštevníkmi centra s podobnou diagnózou, môže tráviť čas v spoločných priestoroch. Každá časť domu jednoducho dostala svoj príbeh. Pri návšteve centra počas plnej prevádzky bolo architektom jasné, že tento princíp naozaj funguje a ľudia prijali priestor za svoj.

Domov namiesto nemocnice

Centrum je dimenzované zhruba pre 20 ľudí, ktorí sa tu zdržiavajú v denných hodinách. Absolvujú individuálne terapie, môžu sa však podieľať na spoločných aktivitách a rozličným spôsobom využívať aj ostatné časti centra, či už ide o spoločnú kuchyňu, knižnicu alebo exteriér s pobytovými terasami.

Do centra vedie mäkká rampa a vchodové dvere sú odsadené od fasády, aby chránili pred vetrom, poskytovali bezpečný vstup a už v úvode odstránili charakteristický nemocničný vzhľad. To bol tiež jeden z hlavných cieľov architektonického návrhu – v centre preto nenájdete žiadne navigačné značky ani menovky na dverách, typické pre zdravotné inštitúcie.

V popredí tu stále zostáva pocit domova a ľudský prístup bez rigidnej neosobnej organizácie. Priamo pri vstupe sa síce nachádza kancelária určená na administratívne účely a formálne záležitosti, centrum však od samého začiatku vyžaruje pozitívnu energiu.

Všadeprítomné svetlé drevo, predovšetkým vo forme obkladov zo smrekovej biodosky, dodávajú miestnostiam teplo a útulnosť. Netradičné usporiadanie terapeutickej miestnosti na prízemí charakterizuje rovnaký dizajnový jazyk ako knižnica, obývacia izba či kancelária. Vďaka tomu sú priestory menej klinické a viac prístupné.

Stavba, ktorá krásne dýcha

Interiér je koncipovaný tak, aby slúžil jednak jednotlivcom, ale aj rôzne veľkým skupinám. Kombinácia priamych a nepriamych výhľadov umožňuje pacientom nájsť si rôzne pohodlné zákutia, kde môžu byť sami sebou. Budova tiež vďaka tomu môže v celom rozsahu dýchať.

Príroda a výhľady do nej vstupujú takmer zo všetkých strán, takmer každé miesto má vizuálny kontakt s exteriérom – výnimku predstavuje iba tá časť centra, ktorá je orientovaná k frekventovanej ceste s častým pohybom sanitiek. Srdcom domu je jedáleň – miesto s najväčším množstvom svetla, v ktorom sa však rovnako dobre cítia introverti aj extroverti.

K dispozícii je teplý krb, ktorý ľudí spája, prináša teplo a pohodlie. Miestnosť pre skupinovú terapiu je takisto veľkoryso presvetlená, ale umožňuje tiež voľné využitie podľa individuálnych požiadaviek. Do tohto priestoru sa flexibilne zmestí rôzne usporiadanie sedadiel na pohodlné stretnutia – od jednotlivcov až po 8-členné skupiny.

Okrem portálov so vstupom na terasu má strešné okno, takže priestor vyžaruje otvorenosť a podceňuje ľudí k spojeniu. Terasa je pred vetrom a pohľadmi chránená drevenou stenou. Pacienti môžu v plnej miere využívať aj nádvorie, kde si môžu vychutnať terapiu pod holým nebom.

Systém novej modularity umožní architektom ďalej s týmto princípom pracovať a rozvíjať ho. Navyše, poznatky, ktoré získali vďaka početným konzultáciám s ďalšími odborníkmi, im pomôžu pozerať sa na ďalšie stavby vrátane rodinných domov ešte viac cez prizmu ľudskej mysle.

„Paradoxne, často ide o veci, ktoré v architektúre fungujú odjakživa, no niekedy na to jednoducho zabúdame,“ dodáva Viktor Mikovčák.

Článok bol uverejnený v časopise ASB 5/2023