Nový život pre priemyselnú architektúru

Objekty bývalých priemyselných podnikov sa dajú nájsť vo väčších aj menších mestách po celom Slovensku. Z kultúrneho a historického hľadiska sú cenné najmä pre špecifickú architektúru. Máloktoré budovy a areály z medzivojnového obdobia alebo aj staršie sa však využívajú – či už na pôvodný, alebo nový účel.

Nepriatelia
Často sú trpenou a nevyužívanou súčasťou veľkých priemyselných areálov alebo doslova strašia niekde na okraji miest v zabudnutých štvrtiach a uličkách. Ich najväčšími nepriateľmi sú čas a vandali, ktorí neudržiavané objekty dokážu premeniť na chátrajúce ruiny. Komplikované a neprehľadné vlastnícke pomery bránia prípadným pokusom o záchranu.

Najohrozenejšie priemyselné areály sú však v súčasnosti tie, ktoré v minulosti tvorili industriálnu perifériu sídiel a dnes sa z dôvodu rozrastania miest ocitli v širších centrách kúsok od historických jadier. Vzhľadom na lukratívnosť pozemkov sa dostávajú do stredobodu pozornosti investorských a developerských skupín.

Prečo nezachovať
Je celkom pochopiteľné, že parcely pod objektmi bývalých pradiarní, tabakových tovární, vodojemov, plynojemov alebo železničných staníc sú z hľadiska svojej polohy, dostupnosti a veľkosti strategické. Samotná investícia do kúpy pozemku v takejto lokalite má v sebe automaticky zakódované nevyhnutné zhodnotenie v podobe vysokej budovy s čo najväčším počtom podlaží, kde je čo najviac prenajímateľnej plochy pre administratívu alebo bytov na predaj.

Otázka znie, prečo by mal investor brať do úvahy obmedzenie, ktoré mu vzniká existenciou niekoľko desaťročí starého priemyselného objektu? Iste, ak ide o pamiatkovo chránený objekt, limity sa (niekedy) nedajú obísť. Situácia na Slovensku je však taká, že pomer skutočne chránených objektov historickej priemyselnej architektúry k tým, čo nemajú nad sebou ochranný paragraf zákona, je výrazne v prospech developerov, ktorí jednoducho odsúdia budovu na zánik.

Na jednej strane je tento postup pochopiteľný z pohľadu potrebných investícií a budúcich výnosov. Stavba na prázdnej parcele s využitím najmodernejších technológií a lacnej pracovnej sily je výrazne výhodnejšia aj za cenu nákladov na búranie.

Pri troche nemiestnej fantázie by sa možno dala nájsť nepriama úmernosť medzi týmto a druhým dôvodom, prečo nezachovať. Je to samotný vzťah developerov a investorov, ktorí často vzišli z laickej pospolitosti, k historickým pamiatkam. Na Slovensku je badateľný jav akejsi potreby potlačiť a zatrieť veci minulé so snahou nenadväzovať na historické súvislosti (s biľagom minulosti komunistickej, slovenskoštátnej, prvorepublikovej československej, cisárskej či maďarskej alebo aj továrnicko-vykorisťovateľskej). Až na niekoľko osvietených výnimiek sa ponechanie starých industriálnych objektov považuje za akúsi hanbu, mrhanie peniazmi na taľafatky (prepytujem) pamiatkarov, ba priam neschopnosť vydevelopovať niečo nové, vlastné.

Prečo zachovať
Našťastie, aj v našom malom svojprávnom štáte sa dajú nájsť pozitívne príklady zachovania, rekonštrukcie a revitalizácie bývalých priemyselných objektov. Sčasti je to preto, lebo samotní investori sú zároveň odborníkmi – architektmi, ktorí vidia skryté hodnoty. Sčasti je to zásluha nadšencov, ktorí majú k historickým objektom osobný vzťah a vedeli presvedčiť aj tých, čo majú na záchranu prostriedky.

Nechajme bokom prípady skutočných ruín a nezachrániteľných objektov, a nie je to z dôvodu početných náhodných požiarov v rýchlom slede za sebou. Svedkovia industriálnej minulosti našej krajiny si jednoducho zaslúžia druhú šancu. Atmosféra týchto miest má neopakovateľné čaro, je svedkom mnohým bývalých ľudských osudov, od majiteľov, staviteľov, samotných majstrov, ktorí sa podieľali na výstavbe, až po svet tých, čo vo fabrikách, plynárňach či pivovaroch strávili väčšinu svojho života. Táto spleť previazaná s konkrétnym miestom vytvára unikátneho genia loci, čo sa podarí modernej novovybudovanej stavbe len výnimočne. Možností využitia sa ponúka nespočetne – od galérií, kultúrnych a obchodných centier cez vzdelávacie inštitúcie až po firemné či obytné priestory s pečaťou individuality.

Kto môže, nech pomôže
Namieste je ešte posledná otázka. Ako dosiahnuť, aby nám naše kultúrne dedičstvo nemizlo nenávratne pred očami? Jedna cesta vedie cez podrobnú registráciu a zdokumentovanie existujúcich objektov, ich kategorizáciu a náležitú zákonnú ochranu. S tým súvisí aj spoločenská zodpovednosť majiteľov týchto objektov bez ohľadu na to, ako sa k nim dostali.  Nemenej dôležité je budovať historické povedomie verejnosti, aby k barbarskému prístupu neostala hluchá a slepá. A napokon treba vychovávať mladú generáciu odbornej verejnosti, (nielen) architektov, ktorým sa venujú pedagógovia-nadšenci a už od začiatkov tvorivej kariéry na konkrétnych zadaniach z rôznych kútov Slovenska cibria cit študentov uchopiť genia loci bývalej priemyselnej architektúry a vedieť jej novou funkciou vdýchnuť život.
 
Mária Nováková
Foto: Dano Veselský

Článok bol uverejnený v časopise ASB.

–>–>