Obráťme mesto k vode, vyzýva český architekt Martin Krupauer

Téma rieky a všeobecne vody sprevádza prácu Martina Krupauera už tri dekády. Ako tridsiatnik spolupracoval so Jeanom Nouvelom na administratívnej stavbe stojacej priamo na Vltave, dnes vedie tím projektu Vltavskej filharmónie. Okrem Prahy je úzko spätý s Českými Budějovicami, pre ktoré so svojím ateliérom A8000 vypracoval štúdiu toho, ako má mesto pracovať s vodnými tokmi.

Poznáte výhody Klubu ASB? Stačí bezplatná registrácia a získate sektorové analýzy slovenského stavebníctva s rebríčkami firiem ⟶

Keď sa povie mesto a rieka, aké sú vaše prvé asociácie?

Som z južných Čiech, takže celý môj život sa neustále točí okolo vody. Navyše som aj súťažne plával, takže som trávil štyri hodiny denne vo vode. Voda je pre mňa pozitívny živel a platí to aj pre celý náš región – vody sa nebojíme, naopak, snažíme sa ju vždy využívať. Jediné, čo ma štve, je, že nemáme more. (Smiech)

V portfóliu štúdia A8000 nájdeme celý rad projektov týkajúcich sa vody, od riadiaceho centra po urbanistické celky. Ako to?

Asi to má začiatky v skorých 90. rokoch, keď sme v Paríži u Jeana Nouvela robili málo známu urbanistickú štúdiu Smíchova, bolo to ešte pred Zlatým Andělom (štúdio A8000 spolupracovalo s Jeanom Nouvelom na návrhu obchodného centra Zlatý Anděl, poz. red.).

Nouvel veľmi dbal na hĺbkové analýzy, vtedy sme starostlivo študovali Smíchov a brehy, mal totiž robiť ešte Riverside Court pod železničným mostom. Na základe toho nás potom ako veľmi mladých architektov oslovil porevolučný starosta Lipna nad Vltavou, aby sme našli spôsob, čo robiť s rozpadajúcim sa sídliskom po výstavbe elektrárne a priehrady.

Vtedy bola táto obec iba na kopci a dole pri jazere boli močiare a staré kempy. Urobili sme prvý územný plán, vzorom boli rakúske mestečká pri jazerách. Potom prišli holandskí investori, s ktorými sme vypracovali marínu – je síce trochu iná, ako sme chceli, ale zrejme sme sa vďaka tomu stali špecialistami na prístavy v Čechách a podobné projekty sa začali nabaľovať.

Čo považujete za najväčšiu zmenu v nahliadaní na vzťah miest a riek od 90. rokov?

Pre prvé porevolučné vedenie mesta v Českých Budějoviciach sme objednali aerotaxi a vyviezli sme sa nad mesto, aby sme si uvedomili, že sú to také Benátky, ale pritom sme tu o vode prakticky akoby „nevedeli“, hlavne o Vltave. Až teraz hovoríme o tom, že ju chceme zapojiť do mesta.

Úplne zásadnou zmenou je to, že sa brehy zbavujú svojej prvotnej servisnej funkcie, zásadným spôsobom sa zmenila aj čistota riek v celom Česku, čo je rozhodujúce, aby ste k vode vôbec chceli ísť. Keď ste pred 30 rokmi kopli loptu do rieky, doslova sa kotúľala po hladine „vďaka“ odpadu z celulózy z papierní, navyše rieka hrozne smrdela. A dnes tam sú pstruhy. Zmenili sa aj preferencie ľudí, majú viac voľného času a chcú ho tráviť v mestách.

Takže dnes ide hlavne o možnosti, ako využiť rieku na relax v meste?

Ako prirodzenú súčasť kvalitného mestského života. Niekto sa chce popri koryte prechádzať, niekto ležať. Myslím si však, že to vo všeobecnosti máme v sebe, prítomnosť vody nám robí dobre, dokonca sú štúdie, ktoré preukazujú, pozeranie na vodu je pre nás pozitívne.

Myslím si, že sa zo sprístupňovania rieky občas robí veľmi veľká veda. Vo výsledku je to však dosť jednoduché – stačí brehy uvoľniť, trochu ich zarovnať a pustiť tam ľudí.

Nejde ani tak o to, či to je svetová architektúra alebo nie, vtip je v tom, dať brehy ľuďom. Najskôr musí prísť spoločenské a politické rozhodnutie, až potom sme na rade my architekti. Ešte stále máme čo doháňať. Pozrite sa napríklad na Prahu, s brehmi je to tam katastrofa, máte náplavy na Rašínovom nábreží, na Smíchove a tým končíte. Potom ešte možno Kampa. Pritom však máme kilometre a kilometre pražských brehov.

Na druhej strane máme skúsenosť s povodňami z roku 2002, ktoré v nás vyvolali strach z toho, čo rieka dokáže napáchať.

To trvalo asi rok. Hovoril som to od začiatku, učili nás to totiž Holanďania. Diskusia nie je o tom, či bývať pri rieke, alebo nie, ale ako si s vodou spolunažívať. Zrovna v južných Čechách toto po storočia zvládame. Keď sa pozriete, ako sa stavali rybníky a mlyny, ako naši predkovia stavali kamenné domy po prúdnici, dávali dvere hore aj dole, vedeli, že nikdy sa nemá bývať na prízemí.

To, že potom prišiel turizmus a najdrahšie štvorcové metre sú tam, kde predtým boli len vozy a seno, to už je druhá vec, ale to už je náš problém, nie vody (smiech).

Napríklad v Českom Krumlove bola vždy veľká voda, historicky boli povodne rýchle, vedelo sa, že prídu a zase odídu. Keď sme robili Riverside s Jeanom Nouvelom a pripravovali projekt na storočnú vodu, prišiel holandský investor a opýtal sa, prečo ho chránime pred storočnou vodou, tak som povedal, že tu sa to tak robí. On na to, že či je na to nejaký predpis. Hovorím, že nie je. Chceli teda od nás vyčísliť, koľko stojí ochrana pred storočnou vodou, koľko pred šesťdesiatročnou a tridsaťročnou.

Spočítali sme, koľko by sa ušetrilo. Mal také svoje krivky, jedna štatistika storočnej vody a druhá krivka investičných nákladov. Pretínali sa mu na úrovni 33,5 roka. Pýtal sa ma, či pôjde dom chrániť na tejto úrovni. Odpovedal som mu, že áno, ale čo budeme robiť, keď príde tá storočná voda?

Poriadna „administratíva“ sa musí upravovať raz za desať až dvanásť rokov. Všetko živé v budove, rozvody, kotolne a tak, to všetko sme umiestnili nad storočnú vodu. Zároveň dali podmienku, že dom sa po povodni naštartuje do 24 hodín s tým, že všetko ostatné zaplatí poisťovňa. A bolo rozhodnuté, takto sa správal druhý najväčší svetový developer.

V akých zahraničných mestách by sme sa mohli prístupom k rieke inšpirovať?

Všeobecne mestami pri mori, kde vďaka kontajnerovej doprave došlo k prevráteniu priemyslu v prístavoch. Konkrétne potom napríklad Viedeň alebo Hamburg a jeho Hafencity. Paríž sa chystá budúci rok prvý raz v histórii otvárať olympijské hry na Seine!

V Paríži pracujú aj na tom, aby sa v Seine dalo kúpať, podobný projekt pripravujú i v Berlíne. Je to jeden z hlavných trendov dneška?

Myslím si, že pobyt pri vode nemusí byť nutne o kúpaní. V Budějoviciach sa však pred dvoma rokmi urobili pontóny na vode, kde si ľudia môžu zaplávať, a sú doslova obsypané. Je to fantastické, že len vybehnete z bytu a o sto metrov vleziete v strede mesta do vody. Ale opäť je to vďaka dnešnej dobrej čistote vody. Aj Praha bola ešte pred sto rokmi plná plavární. Vtedy to nebolo len o oddychu, ale aj o hygiene, samozrejme. Plavárne v každom meste.

Aké argumenty používate pri rokovaniach s politikmi, aby ste ich presvedčili, že sa oplatí investovať veľké peniaze do podobných projektov?

Dnes už politici vedia, že keď akokoľvek pomôžete zlepšiť prístup k vode, občania to ocenia. Pravdupovediac, dnes už nemusíme bojovať za osvetu. Za desať rokov nastal obrovský posun.

Revitalizácie náplav a nábreží so sebou navyše prinášajú aj značnú ekonomickú návratnosť…

Jednoznačne. Vo svete je množstvo takých príkladov. Voda bola vždy o ekonomike, už v stredoveku mlynár vedel, prečo jej silu potrebuje, aj dnešná prax je o ekonomike, len v úplne inom duchu. Je to dobre vidieť v Hamburgu: niektoré drahé projekty za pár dekád dokážu pomôcť s riešením iných problémov a majú dlhodobo pozitívny vplyv.

Pre České Budějovice ste roku 2020 spracovali štúdiu Mesto a voda. Ako k tomu došlo?

Je to vlastne dlhší príbeh. Podobný dokument sme pre Budějovice vytvárali už pred 20 rokmi, možno sme tým trochu predbehli dobu. Vtedy sa začalo na kraji hovoriť o splavnení Vltavy a rekreačnej plavbe.

Bolo jasné, že nejde len o konkrétne maríny a vzdúvadlá, ale že je dôležité zamerať sa aj na to, čo to urobí s okolím. Mesto si u nás vtedy objednalo analýzu, ako by sa na to malo pripraviť. Dokonca sa vtedy diskutovalo aj tom, čo to urobí s cestovným ruchom. To všetko sa spracovalo a potom… prišla povodeň. V tej aktuálnej štúdii je mnoho princípov rovnakých.

Aké sú jej hlavné závery?

Spájanie rozdelených častí mesta, to je v Budějoviciach naozaj problém. Máme tu prakticky tri mestá – centrálne, západné (sídlisko za Vltavou) a východné (za železnicou). Ďalej ide o celkové obrátenie mesta smerom k vode a po tretie vo všeobecnosti o to, aby sa v meste dobre žilo. Dnes už nemusíme cez víkend utekať na chalupu, pretože mestá ľudí bavia.

Darí sa navrhované riešenia zavádzať do praxe?

Áno, už máme móla na vode, nedávno sa otvoril športovo-relaxačný park Vltava, dorába sa dokumentácia pre Slnečný ostrov, čo je ďalšie sprístupnenie vltavskej náplavy. Odovzdali sme aj dokumentáciu k územnému rozhodnutiu na náplavu na Zátkovom nábreží, na jeseň by už mali vyberať dodávateľa.

Projektuje sa cyklotrasa pri Vltave, pripravuje sa architektonická súťaž na akvapark pri Vltave podľa vzoru ostatných športových stavieb. Na moje veľké prekvapenie sa to rozbieha na plné obrátky.

Aktuálne sa dorába park Dukelská, začala sa rekonštrukcia kultúrneho domu Slavia, jej súčasťou je aj kus nábrežia. Ak sa podarí prepojiť tieto zámery spoločne so Zátkovým nábrežím, získa mesto kilometer famóznej náplavy. Som presvedčený, že to centrum totálne pozdvihne.

Týmto zámerom by mohlo pomôcť aj to, že České Budějovice boli zvolené za Európske hlavné mesto kultúry na rok 2028, nemyslíte?

Určite. Jednou z hlavných tém kandidatúry je nakoniec spájanie, čo sa týka aj urbanizmu mesta. Veľa projektov súvisiacich s vodou sa v kandidatúre spomína. Vždy je dobré, keď má vízia nejaký konkrétny symbol.

Čo si podľa vás v súvislosti s vodou ešte len začneme uvedomovať v budúcnosti?

Stále viac sa bude riešiť sucho, tým som si istý. Pred povodňou môžete utiecť, s vodou sa dá pracovať, ale so suchom to nejde, na to sa musíme pripraviť. Takže sa oblúkom zase vraciame k tomu, že sa musíme v prvom rade naučiť dobre pracovať s vodou.

Rozhovor vyšiel v českom magazíne ASB 4/2023