Obytné domy v Martine
Mesto Martin, vlastne mestečko Turčiansky Svätý Martin, sa v druhej polovici 19. storočia a začiatkom 20. storočia spontánne vyvíjalo na centrum slovenského politického a kultúrneho života, neoficiálne „hlavné mesto Slovenska“. Keďže však išlo o opozíciu proti vtedajšej vláde, tento proces bol pomalý a nekoordinovaný, skôr brzdený. Až po páde Rakúsko-uhorskej monarchie a vzniku Československej republiky roku 1918 sa zmena prejavila aj na rozvoji Martina. Mesto sa začalo postupne cieľavedome budovať a plošne rozrastať. Jednou z nových ulíc tých čias bola aj ulica Jozefa Horvátha, dnešná ulica Viliama Paulínyho-Tótha.
 |
 |
Vytýčili ju ako kolmicu na hlavnú ulicu mesta východným smerom, na osi pohľadu od Memorandového námestia a evanjelického kostola. Smerovala k potoku Slatina (Mädokýš) a ďalej na terénnu terasu nad mestom. Na severnej strane tejto ulice postavili v rokoch 1921 – 1922 šesť dvojpodlažných obytných domov. Boli umiestnené v rade, dlhšou stranou súbežne s ulicou a riešené symetricky, s jednoduchou architektúrou, pritom so zvýrazneným vstupom s robustnými výpustkami a prístreškom. V každom boli štyri dvojizbové byty s príslušenstvom. K domom patrili aj menšie dvory s malými hospodárskymi stavbami. Domy mali valbové strechy a pripomínali stavby v duchu anglických záhradných miest, poskytovali vtedy relatívne príjemné obytné prostredie v malom, ale kultúrne významnom meste.
 |
 |
Projekt Turčiansky Svätý Martin zadalo mesto vypracovať kancelárii architekta Dušana Jurkoviča, ktorý spolupracoval s Janom Paclom. Plány, rozpočty a celý elaborát vypracoval architekt Jan Pacl. Mimochodom, tento architekt bol tiež autorom (prípadne spoluautorom s Dušanom Jurkovičom) aj ďalších budov v Martine na tej istej ulici: Štefánikovho ústavu (z rokov 1922 – 1924), ktorý z osového pohľadu uzatvára uvedenú ulicu na východnej strane, na terénnej terase, ako aj Sociálneho domu a sídla spolku Živena (z rokov 1929 – 1932) na náprotivnej, južnej strane uvedenej ulice, ktorá vytvárala vyvážený urbanistický celok. Určitú zmenu v ňom znamenala výstavba nového Leninovho námestia (dnes Námestie Svetozára Hurbana-Vajanského) na severozápadnej strane po roku 1960, tá sa však týchto obytných domov nedotkla.
| Architekt Jan Pacl (1877 – 1938) získal roku 1908 staviteľskú koncesiu. Od roku 1910 pôsobil v Prahe. Spolu s arch. Dušanom Jurkovičom bol spoločníkom v jednej projekčnej a stavebnej firme. Neskôr sa osamostatnil. Patrí ku generácii architektov známych tvorbou najmä z medzivojnového obdobia. V bezprostrednom okolí Martina – na Bystričke – Pacl navrhol v medzivojnovom období vilu pre prezidenta T. G. Masaryka a jeho rodinu. Okrem uvedených stavieb v Martine a na okolí spolu s arch. Dušanom Jurkovičom realizovali v rokoch 1923 – 1924 obytný súbor Legiodomy v Bratislave na Ursínyho a priľahlých uliciach. Samostatne, ešte v rokoch 1905 – 1912, realizoval novostavby a úpravy domov v Prahe (Staré Mesto, Bubeneč, Holešovice), Ústí nad Orlicí a Hrochovom Týnci, roku 1919 bol spoluvýhercom súťaže na robotnícke domy v Rokycanoch, v rokoch 1928 – 1931 realizoval školu v Prahe-Bubenči. |
Ing. arch. Igor Thurzo
Foto: Ing. arch. Igor Thurzo a archív autora
Autor je architekt a publicista.
Literatúra:
- Dobrovolný, I.: Martin na historických pohľadniciach 1898 – 1938. Dobrovolný & synovia (Vrútky), 2004.
- Dula, M. – Moravčíková, H.: Slovenská architektúra v 20. storočí. Bratislava: Slovart, 2002.
- Encyklopedie architektů, stavitelů, zedníků a kameníků v Čechách. Praha: Academia, 2004.
- Foltyn, L.: Slovenská architektúra a česká avantgarda 1918 – 1939. Bratislava: Spolok architektov Slovenska, 1993.
- Hlavaj, J.: Martin. Stavebný obraz mesta. Bratislava: Spolok architektov Slovenska, 1994.
Článok bol uverejnený v časopise ASB.
