Oľga Miháliková: Ľudia už majú potrebu hovoriť o veciach, ktoré nefungujú

Tentokrát sme pre vás pripravili upravený prepis rozhovoru z podcastu How I Met My Architect s Oľgou Mihálikovou, ktorý vznikol v októbri 2021.

Oľga Miháliková je manažérkou ocenenia CE ZA AR a zároveň riaditeľkou Slovenskej komory architektov. Vedie aj Európsku sieť príslušných orgánov v architektúre, čo je zložitý názov, ale výrazne pomáha európskym architektom pracovať v zahraničí.

Keď som si pozeral tvoj životopis na LinkedIn, asi polovici z toho som nerozumel. Takže sa ani nebudem snažiť ťa predstaviť a poprosím ťa, predstav sa nám sama.

Na to by som povedala takú humornú príhodu. Dúfam, že môj muž nebude počúvať tento podcast, lebo dlhé roky, keď sa ho pýtali čo robím, tak vždy povedal, že je to niečo pre architektov, ale on vlastne tiež nevie úplne presne čo. Čiže nie si sám, kto tomu nerozumie. Je to preto, že veľká časť mojej práce sa skladá z administratívnej podpory architektov.

Keby sme to mali preložiť do ľudskej reči, tak pomáham európskym architektom v ich mobilite. Teda keď sa staneš architektom, u nás sa to volá autorizovaný v jednej krajine Európskej únie, potom ťa už v každej ďalšej krajine uznajú automaticky, čiže už nemusíš robiť skúšky ani žiadne ďalšie licenčné záležitosti.

Už si raz jednoducho architektom v Európe, tak už si stále. Čo je hypoteticky tak, ale v skutočnosti to občas prináša nejaké bariéry a to je to, čím sa zaoberá európska sieť, ktorú vediem. A áno, druhá veľká časť mojej práce je cena za architektúru a veci s ňou súvisiace. To je taký ten milý projekt pre radosť.

Minule som sa dozvedel, že myšlienka založiť CE ZA AR-a napadla pánovi architektovi Boudovi pred dvadsiatimi rokmi. Keďže ty sama si tam už 18 rokov s tým spojená, vieš nám k tomu povedať zákulisie, ako to celé vzniklo?

Ak si správne pamätám, celé to vzniklo tak, že bola možnosť robiť v tom čase v RTVS reláciu, program o architektúre. Pôvodne sa mal volať Môj dom, preto aj ten artefakt, ktorý odovzdávame, symbolizuje domček jedným ťahom.

Bolo to naozaj zo začiatku dosť estrádne a malo to nejakým spôsobom vysvetľovať ľuďom, čo je na architektúre dobré, ale bolo to výrazne sprevádzané skôr hudobnými číslami. No a pán Bouda má šarmantnú pani manželku, ktorá bola baletkou SND, ak si dobre pamätám primabalerínou. Teda ide o jednu veľmi kultivovanú pani, ktorá povedala, že Môj dom je naozaj nenáležitý názov a prišla s už povestným CE ZA AR-om, čiže cena za architektúru, ktorú nám všetci v Európe závidia.

Kto navrhoval tú trofej?

Trofej robil akademický sochár Ján Hoffstädter. Bolo viacero návrhov a jeho bol vybraný ako víťazný.

Hovorila si mi, že štatút súťaže sa trošku menil v čase, že do roku 2013 to bolo nejako a potom to bolo inak, respektíve tak ako je to teraz…

To, čo sa menilo, bol aj štatút, ale v tých rokoch, ktoré ty spomínaš, sa menil hlavne formát odovzdávania. Čiže dovtedy to prechádzalo rôznymi etapami. To boli začiatky aj so živými vystúpeniami rôznych umelcov, ktoré by dnes podľa mňa architekti vnímali skôr úsmevne, potom to chvíľu  bolo veľmi introvertné. To znamená, že odovzdávanie bolo sprevádzané divadelnými predstaveniami určenými len pre architektov.

Čiže architekti si sami sebe odovzdali ocenenia medzi sebou. To bol skôr taký sviatok architektúry, oni si užili ten deň, ale nemalo to až taký veľký mediálny výtlak. Potom predstavenstvo dospelo k záveru, že sa možno nevyužíva úplne potenciál ceny a že by to malo trošku viac cieliť na širokú verejnosť. Podarilo sa dohodnúť opäť s RTVS, že by sa to nejakým spôsobom mohlo dostať späť do televízie, ale boli to záznamy. Následne do projektu vstúpilo Design factory a Tomáš Eibner.

Ešte to bolo trochu estrádne, ale tá hudba aj celý formát prenosu bol oveľa bližší architektom. Čiže bola tam scéna, hudobný prejav bol, nechcem povedať, že kultivovanejší, lebo nekultivované to nebolo nikdy, ale menej komerčný je asi lepší výraz. V roku 2013 predstavenstvo dospelo k záveru, že by chcelo trošku viac pracovať s tou cenou ako s komplexným projektom.

Od vizuálnej identity, grafickej, tlač až po samotné organizovanie galavečera sme si to prebrali naspäť na komoru a odvtedy to robíme my. Robíme to v spolupráci s Petrom Núňézom, ktorého najrevolučnejší vklad sú práve dokumentárne filmy.

Večer sa deje v Starej tržnici. Bolo ťažké dohodnúť tento priestor?

To je dobrá otázka. Myslím si, že Stará tržnica sa nevníma ako eventový priestor, aj keď je to skôr otázka na nich. Mám pocit, že to nie je poloha, ktorú majú najradšej, že oni naozaj majú radšej tento priestor na nejaké komunitné využívanie alebo trhy. Čiže ten prenos je dosť limitujúci tým, že tam musia byť prenosové vozy, vždy tam niečo niekde parkuje, niečo niekde zavadzia. Po tých rokoch nás mám pocit, že aj z nejakej vzájomnej úcty tolerujú, ale určite to nie je ich preferovaný formát.

Určite je to lepšie ako Let’s Dance…

Dúfam (smiech). Ale skôr mám pocit, že to vnímajú ako priestor, ktorý by mal slúžiť verejnosti alebo komunite, ktorá sa tam nachádza. Zatiaľ čo ten televízny prenos má množstvo limitov pre ľudí, ktorí sa v tom mieste akurát pohybujú. A, samozrejme, je to event len pre pozvaných hostí, pretože to sa už inak nedá robiť.

Vedela by si odvnímať vplyv na verejnosť, keď si povedala, že to bolo viacej medializované? Vidno výsledky propagácie architektúry?

Tak neskromne si myslíme, že áno. Nie je to, samozrejme, ideálne a je to ešte veľmi ďaleko odtiaľ, kam by sme sa chceli dostať. Pretože v súčasnosti už nie je cieľom CE ZA AR-a komunikovať len nominácie a CE ZA AR-a samotného. Skôr to berieme ako príležitosť hovoriť o architektúre, hovoriť o otázkach, ktoré architektov trápia, hovoriť o tom, čo v tej architektúre alebo v nejakej ochrane kultúrneho dedičstva nefunguje.

K čomu by sa spoločnosť mohla/mala, alebo by sme boli radi, keby sa postavila inak. A zdá sa nám, že už tie témy, keď sa použije CE ZA AR ako platforma, cez ktorú sa nesú, že už sa nám ich darí šíriť jednoduchšie. Keď si porovnám ten mediálny výtlak, ktorý sme mali trebárs v roku 2013, lebo to viem porovnať a ten formát je podobný, čiže tam je to fér zrovnávať, a aký máme dnes, tak je to úplne neporovnateľné.

Okrem toho, že sme, samozrejme, vďační, že vieme vždy niekoho presvedčiť na mediálne partnerstvo a že dnes už aj majú mediálne domy záujem o partnerstvá, tak pre mňa najväčší úspech je, že máme množstvo médií, ktoré o nás hovoria bez partnerstiev. Proste že im príde tá téma dosť na to, aby to komunikovali, aj keď nie sú partnerom.

Kam sa CE ZA AR za tých 20 rokov posunul? Určite si čakala túto otázku…

Áno (smiech). Nie je to také jednoduché. Si láskavý, že si sa opýtal, kam sa posunul CE ZA AR. Bála som sa, že sa ma opýtaš, kam sa posunula architektúra za 20 rokov. Dúfam, že sa posunul viac k prezentácii architektúry, že je to trošku menej o estráde a zábave.

Jedna z vecí, ktorá mi dáva zmysel alebo ktorá ma teší, je, keď stretneme mladých architektov a povedia nám, že vyhrali alebo boli nominovaní na CE ZA AR-a, veľakrát s prvou realizáciou, to sa naozaj zdá, že im to vytvorilo také PR, ktoré by si nikdy nemohli kúpiť a že im to reálne odštartovalo kariéru. A to, že dostaneš nejaký kultivovaný priestor na prezentáciu, že si sám môžeš odkomentovať svoje dielo, že ti nikto nevnucuje otázky, na ktoré musíš odpovedať. Čiže môžeš povedať, čo si myslíš, že je dôležité, na čo si dával dôraz.

Urobíme ti k tomu nejaký pekný dokumentárny film a potom dostaneš spätnú väzbu od medzinárodnej poroty. Tak preto si myslím, že dnes už aj nominácie okrem víťazov majú hodnotu, a preto aj kladieme veľký dôraz už na prezentáciu nominácií. Tí víťazi sa už odkomunikujú sami a my oveľa viac pracujeme vlastne s prezentáciou nominovaných diel, čo je set nejakej dvadsiatky v posledných dvoch rokoch. Takže už je to celkom zaujímavé portfólio.

Skús nám v skratke povedať, ako prebieha hodnotenie a výlety po Slovensku?

Máme unikátnu porotu, už v porote je vlastne jeden nearchitekt. V tom sme zo všetkých architektonických ocenení na Slovensku unikátni. Má to svoje opodstatnenie. Keď tam je šesť architektov, spravidla je väčšina zahraničná, tak je tam jeden nearchitekt.

Tento rok to bola Bohunka Koklesová, rektorka VŠVU, kunsthistorička. Ten človek tam má zastrešiť verejnosť. Čiže v porote je niekto, kto sa na to pozerá out of the box. Hovorím to, lebo v tomto je najväčšia rola toho nearchitekta. Pri druhých kolách, keď sa diskusia zasekne, ten nearchitekt občas vytvorí moment, keď sa to rozbehne alebo posunie. Ale to je už taká tá insiderská informácia.

Keď sa vrátime o krok späť, k porote, tak porota najskôr vyberá zo všetkých prihlásených diel, urobí si zúžený výber. A u nás si to veľmi poctivo odpracujú a to, čo si navyberajú, si potom musia aj pozrieť. A keďže sú to všetko veľmi zaneprázdnení ľudia, tak si to musia pozrieť za veľmi krátky čas. Čiže ten výlet je taký…

…veľmi intenzívny…
Áno.

Ale je super, že chodíte po fajnových stavbách…

Áno určite, je to veľký zážitok, ale viem si predstaviť, že ten štvrtý deň už toho máš aj vcelku dosť, lebo za štyri dni si pozrieš tridsiatku vecí, ktoré sú po celom Slovensku. Ale čo ja vnímam ako jeden z úspechov, je, že aj tento rok nám porota dala spätnú väzbu, že ich to veľmi bavilo a že to bol pre nich veľmi silný zážitok. Je to aj o tom, že stále viac a viac sú tie diela také, že už porota naozaj diskutuje o tom, či to alebo to nie, že či vôbec niečo, lebo boli, samozrejme, aj také roky.

Hovoríš, že sa snažíte vyberať členov poroty tak, aby to neboli slovenskí architekti?

Nie, iba som povedala, že väčšina poroty je zahraničná. Jasné, že sú tam aj slovenskí architekti.

Bolo mi divné, že Peťo Moravčík bol predseda a zároveň bol zo Slovenska…

Ono to musí byť predsa kontextuálne. Jasné, že tam je. Teraz, samozrejme, je skôr výnimočné, že predseda poroty bol slovenský architekt, akože všetok rešpekt voči Petrovi Moravčíkovi. Je to skôr o tom, že sa osvedčilo alebo považujeme za istú mieru nezávislosti, že predseda poroty je zahraničný. Keď som povedala, že je viac zahraničných, tak z tých siedmich bývajú štyria zahraniční.

Stala sa vám niekedy situácia, že ste chceli niekoho zavolať do poroty a on odmietol, pretože chcel prihlásiť dielo a myslel si, že by mohol získať tú cenu?

Jasné! Dokonca to považujeme za najväčší prejav významu tej ceny. Veľmi si vážime, keď ti niekto povie: „Vieš čo, ešte rád prídem do poroty, ale nie tento rok, lebo mám niečo, čo by som chcel prihlásiť.“ Stále je hlavným poslaním tej ceny predsa prezentovať to najlepšie z toho, čo sa vytvorilo, čiže nechceš si ty sám zužovať výber tým, že zoberieš niekoho do poroty, kto urobil niečo dobré.

U nás je možnosť, že sú to diela zrealizované alebo dokončené za posledné dva roky. Vždy tam je teda nejaký lavírovací priestor. Ale áno, bežne sa nám stávalo, že niekto bol v porote, potom rok nebol, aby sa mohol prihlásiť. A o rok bol znovu. Členovia poroty sú štandardne na dva roky, aby tam bola nejaká kontinuita. Vždy chceme, aby tam bol niekto, kto bol v predchádzajúcom roku a má nejakú skúsenosť.

Ako vyberáte projekty do kategórie Fenomény architektúry? Lebo mne nie je úplne jasné, čo to vlastne znamená.

Tomu rozumiem, že to nie je jasné a dlho sme sa rozprávali o tom, ako tú kategóriu pomenovať. Predtým sme mali päť typologických a tá šiesta sa volala Rekonštrukcia a obnova. Potom sa zmenila na Obnovu a prestavbu a neskôr sme zistili, že 90 percent aj v tých typologických kategóriách sú vlastne prestavby. Čiže zrazu vytvárať šiestu kategóriu, keď už každý druhý interiér, každý tretí rodinný dom bola transformácia, zrazu akoby to nedávalo zmysel.

Stále častejšie sa nám objavovali veci, ktoré boli typologicky nezaraditeľné. Potom sa rozmýšľalo, kam ich dať. To bol jeden z momentov. Druhý, že veľakrát máš také tie efemérne, dočasné expozície. No čo to je? Je to interiér? Je to občianska, priemyselná budova? No nie. Ale prečo by si to nemohol oceniť? Je to predsa architektúra a vie byť zaujímavá, ak by teda napĺňala tie parametre. Ten tretí moment bol, že každý rok v tých dielach porota navníma nejaké javy. Preto sú to fenomény a nie fenomén. Čiže nejde o to, že sme našli jeden fenomenálny kus a ten to vyhral.

Aj keď chápem, že tak to ľudia vnímajú. To sa volá „šesť cien ex aequo“, čiže šesť cien rovnocenných. Ten fenomén nie je viac ako tie ostatné. Akurát to je kategória, kde si porota môže vybrať nie ocenenie v typológii, ale čo na tej konkrétnej tvorbe oceňuje. Teda keď máš nomináciu v kategórii Fenomén za…, môžeš mať tri úplne odlišné veci, ktoré porota oceňuje na tých dielach. Mali sme jednu z kritérií napríklad udržateľnosť , ktorá ešte u nás nie veľmi funguje. Alebo napríklad môžeš mať rekonštrukciu niečoho, ale keď je to komplexný projekt, tak ho oceníš v tej typologickej kategórii.

Keď najväčšia hodnota alebo tá veľmi významná hodnota je práve to, ako je to zrekonštruované, to je príklad rekonštrukcie tatranskej vily, ktorú sme mali tento rok. Tam je investor, ktorý mohol v Tatrách výrazne trpiacich developmentom a rôznymi intervenciami viac-menej citlivými postaviť niečo veľké a objemné. Namiesto toho zobral niečo, čo našiel na portáli tatranské haraburdy.

Secesný objekt zrekonštruoval veľmi citlivo a tam ešte dovyrábal všetko, čo potreboval, de facto poschovával. Čiže správal sa k tomu s rešpektom. Teda aspekt rekonštrukcie, zachovania existujúceho objektu, tá naša Zelená pre architektúru, čo sme tento rok mali, je dôležitejšia ako to, že je to občianska priemyselná budova, lebo tam máš povedzme penziónik.

Ja len dúfam, že každý rok sa objaví takáto stavba, ktorá bude mať takúto hodnotu, aby ste to vedeli do tejto kategórie tak poctivo zaradiť a vyhodnotiť…

Toto je najmenej problematická kategória každý rok. Ako porota chodí po Slovensku, vždy nájde niečo, čo by chcela oceniť. Teraz to poviem a na budúci rok to tak nebude, vždy sa nájde niečo, kde chceš upozorniť práve na niečo.

Nie na to, že je to dobrý bytový dom, ale viem si predstaviť, že panelák GutGut, ktorý vyhral pred pár rokmi, mohol byť aj nomináciou alebo víťazom v kategórii Fenomén, lebo môžeš vysvetliť ľuďom, že aha, aj s panelovým domom sa dá nakladať inak a dá sa nakladať takto. Je to viac o tom jave než o tom, že je to dobrý bytový dom.

Opýtam sa teraz na opačný pól. Ako vnímaš cenu BRUTUS?

BRUTUS? To si veľakrát ľudia myslia, že to my robíme potajomky.

Tak to pokojne uveď na správnu mieru.

Nerobíme. Je to nezávislé, umelecké zoskupenie, ktoré, škaredo sa hovorí, že parazituje. To je normálny pojem pre anticeny, ale my si myslíme, že robí iba iný typ práce, ktorý my v CE ZA AR-ovi robiť nemôžeme. Neprináleží to, nie je to v súlade so štatútom tej ceny, ani to do nej nepatrí. Myslíme si, že každá dobrá cena musí mať anticenu. Tak ako OSKAR má Malinu, tak CE ZA AR má BRUTUS.

Mne sa to práveže páči, dal by som tomu aj určitý mediálny priestor, aby to ľudia odvnímali. V tom najužšom výbere tohtoročného BRUTUS-u bola aj Stanica NIVY. A keď to vlastne nikto nevie, ani nezistí prečo. Tak to vlastne na širokú verejnosť vôbec nemá vplyv.

Mám pocit, že BRUTUS, pozdravujeme, si vytvára už stále viac a viac priestoru. Nechcem, aby to vyzeralo, že som ich hovorca, lebo naozaj nie som, ani to nijak nekoordinujeme. Aj si myslím, že to má byť úplne nezávislá platforma, pretože presne v tom pôsobí, v tom je jej sila, že oni nemajú inštitucionálne limity ako máme my. Mňa ale veľmi prekvapilo tento rok, samozrejme, tieto veci sledujem, ako veľmi rezonoval BRUTUS, kde všade sa objavil. Dokonca mali aj anketu na jednom portáli – Cenu verejnosti v kategórii BRUTUS a viem, že teda tých mediálnych výstupov bolo výrazne viac, čiže tak ako nám rastú, im rastú tiež.

V súčasnosti sa už ľudia zaujímajú aj o veci, ktoré nefungujú a majú potrebu o nich hovoriť. Že sa už chcú rozprávať aj o tom, že je niečo nevydarená alebo premárnená príležitosť, napríklad architektonická súťaž návrhov. Je nejaké námestie, ktoré je zlé, a v obci sa ho rozhodnú inovovať. Ty máš byť rád, že už sa tam nezabiješ, že už tam namiesto starej dlažby máš novú a buď rád, že je to vyriešené.

Myslím si, že dnes už ľudia kladú otázky, či to nemohlo byť lepšie urobené, či to nemohlo byť krajšie, či je to efektívne. Vnímame to z toho, že napríklad samosprávy už stále viac a viac prichádzajú za nami a riešia s nami tieto veci, majú záujem vypisovať súťaže návrhov a robiť veci inak. Keby ich do toho verejnosť netlačila, neverím, že by to cítili ako svoje ľudské poslanie.

Hej, mohlo by to aj posunúť tú architektúru ďalej. Lebo tak ako si povedala s tými bytmi, tak to povedal aj pán Cígler, že ľudia sú málo nároční. Keby aspoň vedeli, prečo sú tie veci zlé, možno aj to by to trošku niekam posunulo. Mám známu, ktorá si kúpila byt v bytovom dome na Račianskom mýte, ktorý získal cenu BRUTUS. Pamätám si, ako mi hovorila, že sa tam bola pozrieť a keď vošla do bytu, vedela, že taký celý život chcela. Vtedy vidíš, že ten človek vlastne možno nevníma ten kontext, že býva na križovatke a nevníma samotnú estetiku toho domu. Možno keby niekde zachytila, že je tu takýto bytový dom, ktorý získal cenu Najhoršia architektúra na Slovensku, možno by si začala klásť tie otázky.

S tým sa dá len súhlasiť.

Poďme sa presunúť do tvojej druhej oblasti, ktorú si už na začiatku načrtla, a to je tvoja pomoc, ako sa môžu uplatniť architekti v zahraničí. Skús nám objasniť, o čo ide.

Skúsim to zhrnúť v ľudskej reči. V každej krajine je inštitúcia, ktorá sa volá príslušný orgán. Na Slovensku je to Slovenská komora architektov, vo väčšine krajín Európskej únie je to tiež komora alebo nejaký register, občas to býva ministerstvo. Prečo to hovorím: existuje sieť európska, ktorá sa volá Európska sieť príslušných orgánov v architektúre, ktorú vediem. Táto platforma sa zaoberá, ako pomôcť architektom tak, aby tá pomoc nebola len iluzórna.

Keď máš v jednej krajine diplom, potom máš nejakú prax, spravíš skúšku, si zapísaný v zozname, otvoril si ateliér konkrétne na Slovensku a chceš robiť projekt do inej krajiny, už si nemusíš v každej krajine otvárať ateliér. Volá sa to cezhraničné poskytovanie služieb. Jednoduchým spôsobom tam môžeš byť hosťujúcim architektom. Dokonca v Rakúsku ani len to nemusíš, tam rovno poskytuješ služby. V jednej krajine, konkrétne teraz na Slovensku, si usadeným architektom. To znamená, že si členom Slovenskej komory architektov. To je ten moment, ktorý ti zakladá právo robiť kdekoľvek inde v Európskej únii.

Po novom po piatich rokoch už aj v Kanade. Teraz rokujeme aj s Veľkou Britániou, aby aj po brexite všetci mohli pracovať aj vo Veľkej Británii. Teoreticky to znie veľmi fajn, no prakticky sa vždy stane, že ľudia nečítajú smernice, keď robia životné rozhodnutia. Či po bakalárovi skončia vysokú školu v úplne inej krajine, prax robia úplne inde, potom sa vrátia domov, tam si spravia skúšku a potom sa rozhodnú ísť pracovať do úplne inej krajiny, čo je dnes úplne bežný štandard.

Keď sa tá Európska smernica, ktorá to upravuje, vytvárala, nikto ani netušil, že by to tak mohlo byť. Ako klasická legislatíva teda zaostáva za tým, ako ľudia bežne žijú. My sa snažíme nejakým spôsobom pomôcť, upravovať to postupne, pretože tá veľká legislatíva sa upravuje veľmi dlho, pomaly a ťažkopádne. Cez vzájomnú spoluprácu tejto neformálnej siete riešime, ako by sa to predsa len nejako dalo, aby ľudia naozaj mohli pracovať kdekoľvek.

Mohla by si ísť ešte urobiť prednášku na FA STU kde by si to povedala, keď v tom teda absentuje fakulta architektúry.

To som už urobila v rámci spolupráce s Archtungom. Ale uvedomujem si, že vtedy tam riešiš úplne iné veci, si rád, že je tam zábava a Urban Market a vôbec prečo by si riešil nejakú budúcnosť? Začali sme intenzívne rokovať so súčasným dekanom fakulty architektúry a hľadáme nástroje na spoluprácu, aby sme študentom tú informáciu nanútili. Čiže, aby o nej naozaj vedel každý, kto len trošku chce. A aby vedel urobiť kvalifikované rozhodnutie.

Podľa mňa je to veľmi pozitívne nanútenie, takže páčikujem…

Ďakujem.

Ani si neviem predstaviť, že by som teraz skončil bakalára, chcem ísť do sveta, lebo chcem vyskúšať nejakú inú školu, ale mám rozmýšľať nad tým, že skončím niekde v Glasgowe, budem ešte niekde pracovať, potom si spravím skúšku v Slovenskej komore architektov a potom budem chcieť ísť niekde do Veľkej Británie. Neviem si ani predstaviť, že to niekoho napadne.

Samozrejme, že nenapadne. On príde až potom, až keď to celé absolvoval. Celý vyrušený, že v tom Francúzsku ho nechcú uznať.

Ja sa na tých ľudí nehnevám…

No ja tiež nie, ja tomu rozumiem, a preto prevádzkujem tento zvláštny biznis, ktorý sa volá Európska sieť príslušných orgánov v architektúre, čo je čestná neplatená funkcia. Je zaujímavé, že všetky tie inštitúcie sa dohodli, že napriek tomu, že to je neformálna platforma, nikto ich nenúti, aby to robili, tak to jednoducho budeme robiť. Lebo keď chceš, aby členovia nejakým spôsobom vedeli fungovať, tak to máš potrebu radšej riešiť takto, ako dúfať, že zákony v jednotlivých krajinách to upravia. Je vždy jednoduchšie, keď sa medzi sebou dohodneme, nájdeme spôsob, pretože nikdy legislatíva nebude stíhať pokryť úplne všetko, čo ľudia reálne robia.

Chápem, že v čase, keď rozmýšľaš, či máš lepšie štipendium v Dánsku alebo vo Veľkej Británii, je ti dosť jedno, aké sú podmienky prístupu k povolaniu architekta na Slovensku. Až na to, že v niektorých momentoch si nepomôžeme, a preto sa snažíme aj teraz stále viac a viac rozprávať aj so školami na Slovensku aj robiť nejakú osvetu po Európe. Pretože si myslím, že je v poriadku, že teba ako študenta to nenapadne.

Na druhej strane si myslím, že školu by to napadnúť malo a že škola by tú informáciu študentom poskytnúť mala, teda by si mal robiť vedomé rozhodnutie. Pokojne môžeš odísť aj do Glasgowa, čo je v súčasnosti takzvaný tretí štát, preto ťa nebudeme vedieť automaticky uznať. Ale je to tvoje slobodné rozhodnutie, že odchádzaš mimo Európsku úniu, ale malo by to byť informované rozhodnutie.

Mal by si sa rozhodnúť, že berieš na seba bremeno, ktoré to obnáša. My ťa nejako uznáme, lebo sa snažíme urobiť to vždy. Len je rozdiel, či máš na niečo nárok alebo je to individuálny režim, ktorý je zložitejší, zdĺhavejší a nenárokovateľný.

Teraz modelová situácia: pokiaľ spravím skúšky autorizovaného architekta na Slovensku, tak po Európe môžem navrhovať hocikde. Ale ja teraz chcem ísť do Glasgowa. Čo mám teraz robiť?

Tam by bol veľký rozdiel, kedy si skončil štúdium. Keby to bolo pred brexitom, tak Veľká Británia urobila ústretové gesto, že by ťa uznali a ešte najbližšie dva roky by si mohol začať robiť vo Veľkej Británii. Napriek tomu, že my britských architektov vzhľadom na európsky postoj uznať nevieme už dnes.

Tam nie je reciprocita. To znamená, že Briti si uznali, že európskych architektov, ktorí skončili školu do brexitového dátumu, tak im zamrazili zoznam škôl aj s referenčnými dátumami. Keby si teda bol v tej zamrznutej prílohe, relatívne jednoducho by ťa ešte uznali, aby si tam mohol pracovať.

Keď to teraz ešte viac zjednoduším, lebo ten brexit je predsa len trošku ešte domotaný. Chcem pracovať ako architekt v Indii, s ňou nemáte žiadne zmluvy. Čo mám robiť?

Vtedy ti je to celé úplne nanič (smiech). Z pohľadu toho, čo robíme, to, samozrejme, nemá žiadny vplyv, lebo to je presne ten tretí štát, kde nie je dohodnuté žiadne uznávanie. Pod tretím štátom si ľudia v Európskej únii vedia ešte celkom predstaviť Afriku alebo Indiu, ale pre nás je tretí štát aj Amerika. Ak tam ideš, začínaš od nuly.

Ak sa nemýlim, Valo a Sadovský robia nejaké projekty v Kambodži, ale majú tam lokálneho architekta?

Áno. Veľakrát je to o tom, že napríklad Veľká Británia má kvantum zmlúv s rôznymi krajinami aj s krajiny Britského spoločenstva národov a podobne. Väčšinou sa to robí cez lokálnych architektov, ktorí ťa zastrešia. V spolupráci s lokálnym architektom môžeš robiť kdekoľvek. Je to takým dobrým zvykom aj v rámci Európskej únie, že síce máš možnosť ísť pracovať kamkoľvek, ale to uznanie odbornej kvalifikácie ešte nehovorí o tom, že musíš nevyhnutne poznať lokálnu legislatívu, ktorá môže byť naozaj odlišná. Možno nevieš podať stavebné povolenie po chorvátsky alebo sa ti ťažko v chorvátčine čítajú stavebné zákony…

Teraz druhá modelová situácia: idem pracovať k Normanovi Fosterovi. Idem k nemu pracovať do veľkého ateliéru. Akú mieru zodpovednosti tam viem mať?

O tom sme sa rozprávali, že pred brexitom by to bolo jednoduchšie. Prišiel by si ako autorizovaný architekt na Slovensku do Architects Registration Board a už by s tebou nenacvičovali. V Británii maj[ systém Part 1, Part 2, Part 3, ale skúšky overuje licenčná inštitúcia. Vtedy by si prišiel, oni by sa pozreli, či si autorizovaný, to je na úrovni Part 3 a nemusel by si robiť nič. Automaticky by ťa zapísali do zoznamu. V Británii to znamená, že môžeš používať profesijný titul architekt. To len v skratke.

To je veľmi dôležité povedať, že keď nie som v Slovenskej komore architektov a prídem pracovať k Fosterovi, vždy budem robiť len pomocného architekta. Vlastne nikdy nebudem napísaný pod projektom.

Môžeš prejsť cez ten britský systém, čiže si môžeš spraviť britskú skúšku Part 3, ale už tam nemáš automatickú reciprocitu, tú predbrexitovú. Teraz sme v takom vákuu, ale intenzívne rokujeme s britskou stranou a dúfame, že sa to zmení naspäť. Keď tam prídeš v súčasnosti, si autorizovaný architekt z tretej krajiny. Teraz ešte rok, dva, keď si v tej zamrznutej prílohe, nejakým spôsobom ťa uznajú, ale potom už si tretí štát. Čiže áno, vieš sa nechať uznať, áno, vieš prejsť tým procesom, ale je to výrazne drahšie, výrazne zdĺhavejšie. Začínaš ako keby si tú kvalifikáciu nemal. To je základný rozdiel, keď prichádzaš so slovenskou autorizáciou napríklad do Francúzska, musia k tebe pristupovať tak, ako by si bol plne kvalifikovaný francúzsky architekt. To je vlastne ten rozdiel.

Som veľmi rád, že si nám to takto vysvetlila. Mám teraz odkaz: prosím vás, keď chcete ísť do zahraničia niekde pracovať, skúste sa informovať alebo zavolajte Oľge Mihálikovej alebo na Slovenskú komoru architektov. Nech viete, do čoho idete alebo čo vás môže čakať.

To je skvelý odkaz. V komore je nás tam viac a určite vám radi pomôžeme a poradíme. Naozaj je fajn vedieť to dopredu. Čiže to je to, čo som vravela: choďte, cestujte, učte sa, je to najlepšie, čo môžete urobiť. Ale skúste si zistiť, že keď skončíte v tej-ktorej krajine, čo to pre vás obnáša alebo čo znamená dostať ten full package v danom štáte, aby ste potom mali život jednoduchší.

Poďme sa presunúť do pravidelnej rubriky. Keďže Oľga má napočúvané podcasty, tak vieš čo ťa čaká. Povedz áno!

Ale jasné, že áno.

Takže otázka číslo jedna: aký je tvoj najobľúbenejší neúspech?

(Dlhý povzdych).Veľa som nad týmto rozmýšľala, ale ja som sa stala riaditeľkou Slovenskej komory architektov na druhýkrát. Pred rokmi bola situácia, že sa to tak zvažovalo, aj ja som to zvažovala a som rada, že sa to stalo až teraz. Mám pocit, že som si tak prešla nejakú cestu, že som zažila nejaké iné veci a že sa viem na to pozerať z úplne iného uhla pohľadu a fakt mám pocit, že to malo prísť až teraz.

Aká je tvoja najhoršia vlastnosť?

Som perfekcionista.

Inak vyzeráš tak…

Ale snažím sa to nehovoriť vždy, čiže snažím sa nezaťažovať tým úplne okolie. Viem si ale predstaviť, že je občas náročné so mnou robiť.

Ty si taký perfekcionista schovaný za milým úsmevom.

(Smiech).Tak aspoň niečo musím dorovnávať. Aspoň milý úsmev, keď už týram ľudí.

Keď už niekomu nakladáš…

Ale nenakladám. Teda neviem, však kolegovia by asi boli kvalifikovanejší, aby povedali. Ja sa nehádam ani nemyslím, že som typ šéfa, ktorý trestá a vyčíta, lebo si myslím, že to je úplne nekonštruktívne. Len áno, som taká. Snažím sa, aby tie veci naozaj fungovali presne tak, ako majú. Na druhej strane, mám pocit, že som momentálne obklopená tímom ľudí, ktorý to vníma podobne. To je asi najdôležitejšie, či ten tím a tímová dynamika funguje. Určite nie som väčší perfekcionista ako Ľubica Segečová, ktorú pozdravujem, a množstvo ďalších ľudí u nás. Tým pádom je to v poriadku, lebo je to nejaká taká celková predstava o tom, ako to má byť.

Aká je tvoja najlepšia vlastnosť?

Mám rada ľudí, v princípe k nim pristupujem pozitívne. Myslím, že každý si zaslúži rešpekt, čomu úprimne verím. Aj keď v poslednom čase mám veľmi rada samotu, tých ľudí začína byť veľa. Ale mám pocit, že je slušné a zrelé sa správať k ľuďom slušne. Mne prekáža, keď sú ľudia na niekoho hrubí bez ohľadu na kontext. Za svoje veľké zlyhanie považujem, keď som ja hrubá. Myslím si, že bez ohľadu na mieru zlyhania tej druhej strany by som vždy mala byť schopná komunikovať kultivovane.

Keď hovoríš, že máš rada samotu, tak kde vieš byť sama? Pretože máš veľa ľudí v práci, milión aktivít, potom máš rodinu, deti. Tak kde je teraz ten priestor na samotu?

To je normálne vec, ktorú si vyčleňujem a dávkujem. Občas reálne idem a som programovo sama, mám to veľmi rada. Neukrajujem si toho veľa, lebo áno, času je málo, ale robím to úplne vedome a taká vedomá samota je hrozne fajn. Medzi samotou a osamelosťou je veľký rozdiel. To nie si osamelý, to proste počúvaš svoje myšlienky a ja som hrozne rada sama pri vode.

O chvíľu bude z teba rybár…

Keby som bola trpezlivejšia, tak to by bolo skvelé, ale hlavne ja som absolútne nezručná v takýchto veciach. To by odplávala udica, ja, háčik by skončil na strome… Všetko to už vidím (smiech).

Byt alebo dom?
Bývam v dome, no som úplne bytový človek. Malý byt v centre mesta, to je moje. A bývam v dome, tak sa mi vyvinula životná situácia. Neľutujem to, ale keď sa bavíme o životných preferenciách, tak moja primárna voľba by bola malý byt. Bývam vo veľkom dome kúsok od rieky.

Poďme teraz do gastroscény. Aké je tvoje najobľúbenejšie jedlo?

Nad týmto som vlastne rozmýšľala najviac. Prepáč, neviem či mám obľúbené jedlo. Od študentských čias som vždy veľa cestovala, chvíľu som sa živila ako tlmočníčka a hrozne ma baví cez jedlá spoznávať krajiny, kultúry a vôbec čokoľvek. Mám rada akúkoľvek kuchyňu. Skôr by som možno povedala, že čo nemám rada, to by bol asi kratší zoznam.

Takže nemáš jedno obľúbené jedlo? Lebo doteraz každý niečo povedal…

Každý povedal? Tak sa zamyslím, čo robievala moja maminka. Veľmi som mala rada orechové slíže, čo robila.

To poznám! To je také jednoduché, že slíže, orechy, čo tam ešte ide?

Slíže, orechy, ale to špecifikum bolo, že moja mama slíže opiekla. Bolo to také chrumkavé. A sladké. Okrem toho ešte aglio olio.

To sú najjednoduchšie cestoviny na svete! Olivový olej a cesnak.

Áno.

Kávenky alebo Kakaové rezy?

Kávenky.

Máš v tom úplne jasno, bez diskusie… A posledná otázka na záver: ako vnímaš, že architekti nosia čierne oblečenie?
Som veľmi zlý respondent, lebo nosím veľa čierneho oblečenia.

Aj teraz má na sebe Oľga čierne šaty so zaujímavým bielym vzorom, ale v podstate si tak viacej čierna ako biela.

Ja som veľmi často buď čierna, alebo biela. Ešte mám šedú.

Takže ty máš na to určite názor? Ja to cítim.

Hovorí sa, že to je preto, že (architekti) sú tak veľmi intenzívne obklopení inými estetickými vnemami a riešia témy výtvarna a neviem čoho iného, že by ich tá farebnosť vyrušovala. To je taká teória, ktorá existuje a možno je pravdivá. Ja mám úplne jednoducho čiernu a bielu veľmi rada. Naozaj sú to moje obľúbené farby a cítim sa v nich dobre.

Máš vo svojom šatníku niečo také kikirík farebné?
Teraz som si kúpila zelený nohavicový kostým a to je asi najfarebnejšia vec, akú mám.

Tá zelená je tmavozelená alebo trávová zelená?

Je to taká tyrkysovo zelená, úplne najzvláštnejšia zelená na svete. Ja k tomu asi iba nemám vzťah. Nosím ešte červenú, tú mám celkom rada občas. Musím mať na to náladu, ale mám zopár červených šiat.

Ako dlho to takto máš? Pamätáš si nejaký bod zlomu, odkedy si sa začala odievať čierno-bielo? Alebo to už je tak dlho?

Raz som omylom mala červené vlasy, úplne krátke. Išla som na nejaké dôležité rokovanie do Bruselu do Európskeho parlamentu a moja mama mi zafarbila vlasy. Mala v tom byť nejaká hnedá a ja som skončila najčervenšie červená, akú si vieš predstaviť. K tomu si neoblečieš žiadnu farbu, iba čiernu. Vtedy som si kúpila pár čiernych vecí a potom som zistila, že vlastne sa aj tak v tej čiernej cítim najlepšie. Potom som už síce nemala červené vlasy, ale ostala som čierna.

Takže všetko zlé je na niečo dobré. Ty si vďaka tomu objavila čierne oblečenie.
Áno. Ono sa vždy hodí.

Ani neviem, ako to ušlo, ale už je tu záver. Čiže ďakujem ti veľmi pekne, že si nám porozprávala o ocenení CE ZA AR a zároveň aj o svojej osvete vďaka pomáhaniu nám architektom a uplatneniu v zahraničí. Bolo to veľmi osožné a dúfam, že to niekomu pomôže.

Ďakujem pekne za pozvanie.