Sú olympiády katastrofou pre obyvateľov hosťujúcich krajín?

Výstavba olympijských športovísk zmenila život už miliónom obyvateľov na svete. Nie vždy to však malo len priaznivý dopad.

Z údajov amerického denníka Washington Post vyplýva, že za posledných 50 rokov kvôli výstavbe a organizácii najväčšej športovej udalosti, prišlo v mestách o domov približne dva milióny ľudí.

Na druhej strane tu však máme pozitívum v podobe investícií do infraštruktúry, zviditeľnenia krajiny či mesta a prilákanie veľkého množstva turistov. Avšak tieto plusy nie sú zdieľané rovnomerne naprieč spoločnosťou.

Väčšinou populácia, ktorá sa musí vysťahovať kvôli výstavbe alebo zvýšeniu cien za bývanie, patrí k chudobnejšej časti spoločnosti, menšinám či k ľuďom hendikepovaným iným spôsobom. Z urban konceptov sa tak najčastejšie dajú spozorovať premiestňovanie a gentrifikácia.

Kriminalizácia bezdomovectva na OH v Los Angeles 1984

Hry v meste anjelov priniesli obrovské investície do športovej a rekreačnej infraštruktúry v regióne, ktoré vidieť dodnes. Taktiež sa o nich vraví to, že boli posledné, ktorým sa podarilo vykázať zisk. Avšak mali aj odvrátenú stránku, ktorá zabezpečovala navonok nablýskaný vzhľad celého podujatia.

Príchod udalosti s piatimi olympijskými kruhmi podnietil radikalizáciu miestnej polície (LAPD), ktorá rozpútala vojnu s “kriminalitou” trvajúcu až do deväťdesiatych rokov. Etnické skupiny Aframeričanov a Latinoameričanov v roku 1984 výrazne doplatili na ekonomickú recesiu. Nezamestnanosť príslušníkov týchto skupín sa dostala až k 40 percentám. Mnoho z nich prepadlo drogám a v meste sa sformovali viaceré gangy.

Organizátori sa preto obávali negatívneho obrazu. Namiesto riešení v podobe investovania do vzdelávacích, rekvalifikačných a iných programov na znižovanie nerovností sa však vládni úradníci rozhodli zafinancovať početné policajné programy. Výsledkom bola vlna policajnej brutality a zatýkania. Kvôli tomu tiež vznikla prezývka LA – najväčší americký žalár.

Zvýšenú aktivitu policajných zložiek pocítili aj ľudia bez domova. S príchodom olympiády bol status bezdomovca ilegálnym. Avšak v tom čase ich v Los Angeles žilo približne 36,800 až 59,100  (závisí od definície bezdomovectva). Ľudí bez domova, ktorí sa nachádzali blízko olympijských športovísk či v downtowne, buď zatkli, poslali do detoxikačných centier alebo ich prinútili sa premiestniť.

Násilné sťahovanie v Soule

Olympijské hry v roku 1988 v juhokórejskom Soule boli vôbec prvými, kde po 12 rokoch proti sebe súťažili Američania a Rusi. Prestíž celého podujatia tak organizátori povýšili opäť nad riešenie problémov menšín, či blaho niektorých iných skupín obyvateľstva. Južná Kórea sa chcela svetu ukázať ako ekonomický zázrak, ktorý vznikol po množstve konfliktov.

Pre uvedenie do kontextu, Kórejčania si rok predtým zvolili demokraticky svojho prvého prezidenta. (pred ním krajine vládol armádny generál).  Aj to bol pravdepodobne jeden z dôvodov, prečo bolo umožnené kvôli výstavbe infraštruktúry a príprave hier zbúrať takmer 48-tisíc nehnuteľností. O domov prišlo približne 720-tisíc ľudí.

Miliónové presídlenia v Číne

Čínsky Peking hostil olympijské hry v roku 2008, pričom aj tu muselo domáce obyvateľstvo ustúpiť plánom organizátorov. Kvôli masívnej výstavbe infraštruktúry sa muselo presídliť takmer 1,25 milióna obyvateľov. Druhú vlnu problémov priniesol fakt, ľudia za to neboli ani dostatočne kompenzovaní, či vopred informovaní .

Vysťahovalcom častokrát nezostávalo nič iné, len odísť od svojich pôvodných komunít do oblastí s horšou vybavenosťou a dostupnosťou. Čínski predstavitelia tieto čísla popreli a tvrdia, že premiestnených bolo len 6 037 obyvateľov.

V komunistickej Číne je vraj bežné, že pôvodné komunity žijúce v nízkej zástavbe, musia často ustúpiť developerom budujúcim mrakodrapy alebo nákupné centrá. Poškodené osoby si však nemôžu zastať ani nezávislé médiá či organizácie.