Orlický areál kedysi obľubovali komunistickí pohlavári aj mafiáni. Dnes čaká na svoje znovuobjavenie
Matěj Beránek V luxusnom rekreačnom stredisku na brehu Orlíka sa najprv stretávali špičky komunistickej strany, po revolúcii zase mafiáni. Prísne utajený areál vyprojektovali českí architekti priamo vo väzení a napriek mnohým paradoxom patrí medzi to najlepšie z československej povojnovej architektúry.
Po ľavom brehu neslávne známej vodnej nádrže Orlík na hranici južných a stredných Čiech sa môžete prechádzať dlhé hodiny, objavovať a obdivovať pri tom ďalšie a ďalšie úchvatné stavby. Práve tu, na území dedinky Vystrkov, sa totiž nachádza rozľahlý areál dnešného hotela Orlík, ktorý môžeme bez preháňania označiť za jeden z najlepších architektonických kúskov celého Československa prelomu 50. a 60. rokov.
Pôvodne išlo o luxusné rekreačné stredisko členov Ústredného výboru Komunistickej strany Československa, teda najvyššie postavených politikov. Podobné projekty sa stavali aj v ďalších krajinách sovietskeho bloku, vzhľadom na ich účel spravidla išlo o nákladné stavby umiestňované na odľahlé miesta v prírode, aby politici mali absolútne súkromie a aby bolo zároveň možné tieto opulentné areály dobre utajiť pred verejnosťou.
Podobné rekreačné stredisko nájdeme aj na Slovensku, kde v 70. rokoch vznikol kedysi najstráženejší komplex Tatier podľa návrhu tímu architektov v čele so Štefanom Svetkom (spoluautorom napríklad obrátenej pyramídy Slovenského rozhlasu v Bratislave).
Aj orlické stredisko podliehalo najvyššiemu stupňu utajenia. Preto nebolo zakreslené v katastrálnych mapách a vjazd do obrieho areálu znemožňovali závory a ochranka, takže ani obyvatelia okolitých dedín nevedeli, načo presne tam drahé vládne vozidlá prichádzajú. A že komunistom naozaj išlo o čo najväčšie utajenie celého zámeru, dokazuje aj spôsob, akým návrh celého areálu vznikol.
Architekti v mundúroch
Projekt nespracovávali strane oddaní architekti a inžinieri, ako by sa dalo pri takejto zákazke očakávať, ale ich odporcovia, ktorých komunisti s týmto cieľom na konci 50. rokov uväznili v pražskej pankráckej väznici. Išlo o kolektív zložený z talentovaných tvorcov, ktorý získal prezývku Basaprojekt. Medzi jeho ústredné postavy patrili hlavne dvaja architekti: Bedřich Rozehnal a Jaroslav Vaculík.
Bedřich Rozehnal si v medzivojnovom období vydobyl medzinárodné renomé hlavne svojimi pokrokovými projektmi zdravotníckych zariadení v štýle funkcionalizmu, ktoré vyzdvihoval i Le Corbusier. Rozehnal bol hlavnou postavou brnianskej kultúrnej a umeleckej scény, v polovici 50. rokov dostal aj štátne vyznamenanie za zásluhy o výstavbu.
V roku 1960 sa však stal obeťou vykonštruovaného súdneho procesu, ktorý bol o 10 rokov neskôr oficiálne označený za nezákonný, a odsúdili ho na štyri roky väzenia. Trest si mal odpykať práve v pankráckej väznici, kde už prebiehali prípravy orlického projektu. Môžeme sa preto domnievať, že išlo o účelový akt, aby si komunisti po odbornej stránke poistili stavebný zámer a využili jeho skúsenosti. Rozehnala navyše prepustili už po dvoch rokoch, čoskoro po dokončení rekreačného strediska.
O generáciu mladší architekt Jaroslav Vaculík bol, naopak, v čase komunistického prevratu vychádzajúcou hviezdou československej architektúry. Počas svojho povojnového štúdia v Paríži sa dokonca dostal na pracovnú stáž do ateliéru Le Crobusiera, a to vďaka kontaktom Baťovho dvorného architekta Františka L. Gahuru, ktorý sa s týmto velikánom modernej architektúry zoznámil počas jeho návštevy Zlína roku 1935.
Jaroslavovi Vaculíkovi modernistická architektúra doslova učarovala, preto v 50. rokoch nezniesol prácu v štátnom projektovom ústave na štátom zadaných projektoch v duchu socialistického realizmu a rozhodol sa pre vzburu. V roku 1954, teda v čase komunistického znárodňovania, si založil vlastný ateliér, aby mal väčšiu tvorivú slobodu. Samozrejme, že to neušlo pozornosti režimu, o päť rokov neskôr bol zatknutý a uväznený – tiež na Pankráci.
Basaprojekt riešil mnohé úlohy, väčšinou išlo o dokončovacie práce už rozpracovaných stavieb alebo rekonštrukcie a prestavby, projekt rekreačného strediska pri Orlíku bol svojím rozsahom aj zadaním najvýznamnejší. Komunisti vo svojom zadaní požadovali reprezentatívny charakter víl na najvyššej úrovni globálnej stavebnej produkcie.
„Čo sa podoby architektúry týka, je areál skutočne unikátnym celkom v kontexte tuzemskej architektúry druhej polovice 20. storočia. Ide o výnimočne formované stavby, ktorých sa u nás z tohto obdobia vidí len minimum. Aj napriek tomu, že ide o areál komunistickej smotánky, na architektúre jednotlivých objektov sa prejavuje závan západného modernizmu,“ hodnotí historik a kurátor Adam Štěch.
Vkus komunistických špičiek
Výnimočnosť orlického projektu spočíva aj v tom, že architekti z Basaprojektu nenavrhovali iba jednotlivé stavby, ale vypracovali celkový „masterplan“ rekreačného zariadenia na rozlohe skoro 500 ha, teda viac ako 650 futbalových ihrísk. Projekt sa začal rodiť krátko po svetovej výstave EXPO 58 v Bruseli, ktorá bola zlomovým momentom vo vývoji československej architektúry – priniesla definitívny koniec socialistického realizmu a umožnila rozvoj moderného štýlu, ktorý pre svoje stredisko požadovali aj komunisti.
„Celý areál svedčí o tom, že sa poprední vládni činitelia vtedajšieho Československa videli v architektúre Západu,“ uvádza Pamiatkový katalóg s tým, že si na tento cieľ zvolili práve tých architektov, ktorí by inak oficiálne žiadnu štátnu zákazku nezískali.
Architektúra areálu vďaka tomu organicky nadväzuje na dobové myšlienky a trendy zo zahraničia. „Keďže jedným z autorov areálu je architekt Jaroslav Vaculík, ktorý pôsobil v Paríži u Le Corbusiera, môžeme niektoré vily či hotely prirovnať k jeho povojnovej tvorbe a k modernizmu 50. rokov v západnej Európe všeobecne. Celková estetika mi pripomína tzv. „ludic modernism“ alebo „hravý modernizmus“, ako sa často označuje práve povojnová moderna vo Francúzsku alebo v Belgicku,“ spresňuje štýlové zaradenie Adam Štěch.
Stredobodom areálu sa stala hotelová budova s vonkajším bazénom, od ktorej vedú asfaltové cesty k vilám situovaným vo svahoch nad vodnou plochou. Spolu tu vzniklo 15 víl, každá bola určená konkrétnemu politikovi z najvyššieho vedenia komunistickej strany. Tá najrozľahlejšia a najnákladnejšia bola postavená pre vtedajšieho prezidenta Antonína Novotného.
„Unikátna vila, hierarchicky umiestnená na najvyššom mieste areálu, a jej okolie najlepšie symbolizujú obdobie vzniku so všetkými politickými, sociálnymi či kultúrnymi významami,“ uvádza sa v Pamiatkovom katalógu. Táto konkrétna vila bola ešte nedávno ruinou, v posledných rokoch však prešla celkovou rekonštrukciou a dnes slúži ako súkromná rezidencia s veľkým oploteným pozemkom.
Vily sa projektovali v troch typologických variantoch s úpravami podľa individuálnych požiadaviek jednotlivých straníkov, svojím architektonickým poňatím sa však jedna od druhej značne odlišujú. Poschodové vily majú na prízemí veľké vstupné haly a obývacie izby, na poschodí sa nachádzajú spálne.
Všetky obytné miestnosti majú spravidla priamy vstup na terasu, balkón alebo lodžiu. Z ich pôvodného vybavenia sa nezachovalo prakticky nič, pri pohľade na mramorové parapety, veľkorozmerné panoramatické okná a ďalšie detaily, napríklad dlažby alebo umelecky kované mreže, je však jasné, že boli koncipované vo veľmi vysokom štandarde.
Mnohé sa dodnes pýšia krásnymi škrabanými omietkami alebo rafinovanou architektúrou zastrešení terás a až sochárskym členením hmôt. Väčšina víl v súčasnosti spadá pod hotel Orlík a možno si ich prenajať, niektoré sú však majetkom iných osôb alebo dlhodobo prenajaté, takže ich nenavštívite.
Autor neznámy
Kto stojí za návrhmi jednotlivých víl, nemožno už presne určiť, pretože mená autorov sa v projektovej dokumentácii neobjavujú. Vzhľadom na rukopis jednotlivých členov Basaprojektu sa však môžeme domnievať, že vily navrhoval predovšetkým Jaroslav Vaculík spolu s ďalšími kolegami spoluväzňami, ako bol Gočárov študent Stanislav Tobek a Jiří František Kaisler.
Hlavným statikom projektu bol František Bäumelt, ktorý je zároveň podpísaný aj pod malým, ale fascinujúcim objektom niekdajšej športovej klubovne so škrupinovou strechou. Tá dnes slúži ako záhradný pavilón, ktorý si hostia môžu prenajať na súkromné oslavy.
Projekt hotelovej budovy s najväčšou pravdepodobnosťou vypracoval Bedřich Rozehnal spolu s ďalším Gočárovým žiakom Josefom Šolcom. Zachovali sa totiž ďalšie Rozehnalove varianty návrhu, všetky v značne avantgardnom štýle s prísne geometrickými pravouhlými líniami.
Hotelová budova slúžila ako hlavné spoločenské zázemie areálu s tanečným parketom a reštauráciou, izby využívali nižšiepostavení členovia ÚV KSČ. Zaujme plastickým členením fasád s predsadenými oknami (motív sa objavuje aj pri vilách), dynamicky zalomeným zastrešením vonkajšej terasy aj vnútorným zariadením – dodnes sa zachovalo v pôvodnom stave schodisko so zasklenou stenou, prepúšťajúcou svetlo do chodieb k izbám, alebo interiérové prvky ako kapotáž radiátorov a benátske dlažby zo žuly a mramoru.
Pozornosť architektov sa nesústredila iba na domy samotné, ale aj na parkové úpravy. Pred hotelovou budovou sa preto nachádza aj pôvodný vonkajší bazén elegantného fazuľkovitého tvaru, ktorý je v rámci voľnej trávnatej plochy priestorovo vymedzený a súčasne chránený pred vetrom krásnou zvlnenou pergolou z kameňov a dreva. Tento architektonický prvok dokazuje vtedajšiu tendenciu prikloniť sa k prírode a organickým tvarom.
Pomník perzekvovaných architektov
„Ako celok bol Akcia Orlík zvláštnym experimentom, ktorý v histórii československej architektúry nemá obdobu. Je našou povinnosťou hlásiť sa k tomuto odkazu ako k vynikajúcej architektonickej pamiatke 60. rokov 20. storočia a zároveň ako k pomníku práce nespravodlivo väznených architektov,“ píšu odborníci z Pamiatkového katalógu.
Dôvodov, prečo sa orlický areál stále nedočkal odborného prijatia, aké by si zaslúžil, je niekoľko. Okrem jeho dôsledného utajenia pred svetom počas celých 30 rokov a nejasného autorstva perzekvovaných architektov je to aj jeho porevolučný osud.
V 90. rokoch totiž areál obsadili postavy z mafiánskych kruhov okolo podnikateľa Miroslava Provoda. Vily začali obývať zločinci ako František Mrázek, Tomáš Pitr aj Radovan Krejčíř. Orlické stredisko sa tak v očiach verejnosti zmenilo zo symbolu komunistickej svojvôle na baštu vrahov a zlodejov, s ktorou nikto nechce nič mať.
Na zlú povesť doplatili aj mnohé iné výnimočné stavby povojnovej éry. V neposlednom rade je príčinou nedocenenia architektúry areálu jednoducho to, že sa nachádza na veľmi odľahlom mieste, bokom od veľkých centier a dopravných križovatiek, takže nie je na očiach.
Od roku 2011 už celý areál funguje pod názvom hotel Orlík ako štandardné športovo-rekreačné stredisko. Ubytovať sa môžete v hotelovej budove s wellness aj v niektorej z víl. Kombinácia vycibrenej architektúry a krásnej prírody je zárukou silného zážitku, pohnutý príbeh zasa areálu pridáva jedinečnú atmosféru.
Preklad: Zuzana Kubalová
Článok pôvodne vyšiel v českej verzii časopisu ASB 3/2024
