Peter Moravčík: V architektúre platí, že kritizovať sa dá len to dobré. To zlé totiž za kritiku nestojí

Z vojenčiny poslal strýkovi skicu rodinného domu. Bol to jeho prvý postavený rodinný dom v Liptovskom Mikuláši. Druhý uzrel svetlo sveta na základe súťaže už v Bratislave. A potom to už išlo z kopca.

Poznáte výhody Klubu ASB? Stačí bezplatná registrácia a získate sektorové analýzy slovenského stavebníctva s rebríčkami firiem ⟶

O negatívnych príkladov nekultúrneho búrania alebo narábania s historickým dedičstvom, ktorých máme celé priehrštie, prinízkej prirodzenej celospoločenskej kultivovanosti, o rozsiahlych developerských projektoch, kvalitnom bytovom dome či komunite, ale i o tom, prečo sa nie vždy dá vložiť rovná sa medzi spojenia kvalitný architekt a kvalitný človek, sme sa rozprávali s architektom, ktorý na Slovensku pôsobí od svojich 27 rokoch.

Spoločnosťou už dlhšie silne rezonuje téma „nebúrať, renovovať“. Prečo je dôležité ju správne uchopiť, pochopiť, aplikovať v praxi?

V prospech nebúrania hrá ekologický aspekt – menej odpadov, menej negatívnych dosahov na prostredie. Ekonomický aspekt je diskutabilný, častejšie vychádza rekonštrukcia drahšie, lebo nová kvalita vyžaduje obozretnejší projekt. Pri búraní architektúry s neodškriepiteľnou kultúrnou hodnotou ide o kultúrnu stratu. Práve na aspekt straty kultúrnej hodnoty sa u nás zvykne často zabúdať, resp. ho úmyselne prehliadať.

Zlyhávame v tom ako spoločnosť fatálne?

Našu spoločnosť ťažiskovo vedie ochlokracia, vláda nevzdelaných vrstiev spoločnosti, vláda demagógie, tyranie väčšiny a prevaha negatívnej vášne nad rozumom. Na zabezpečenie krátkeho obdobia vlády skutočnej duchovnej aristokracie sa vždy musíme veľmi prácne vybudiť. Ako spoločnosť zlyhávame v zaspatosti kultúrnych noriem, ktoré aj procesom búrania či nebúrania nastavujú mantinely a stávajú sa dlhodobo platným a nenarušiteľným kánonom.

Z čoho by sme sa mali poučiť?

Negatívnych príkladov nekultúrneho búrania alebo narábania s historickým dedičstvom máme celé priehrštie (amfiteáter Machnáč, PKO Bratislava, Istropolis – Dom odborov Bratislava, LD Machnáč Trenčianske Teplice, LD Helios v Tatrách, Kláštor sv. Žofie v Ružomberku, najnovšie prestavba Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici).

Zaujímavé je, že pri zjavnej strate celospoločenských hodnôt nedochádza k vyvodeniu zodpovednosti, ani v rovine trestnoprávnej, ani v rovine morálneho odsúdenia. Vždy je pohľad na tieto skutočnosti bipolárny. Jedna strana vidí zreteľný problém, druhá problém nevidí, nechce ho vidieť ani mu rozumieť.

Naša prirodzená celospoločenská kultivovanosť je prinízka. Veľmi by sme potrebovali viac príkladov dobrej praxe. Uvediem dva – Mlynica a SNG. Asi nie je náhoda, že práve tieto zarezonovali aj v medzinárodnom meradle, napr. v užšom výbere Ceny Mies van der Rohe. Príkladné sú v tom, že na začiatku bola úcta k existujúcej hodnote a snaha na ňu nadviazať.

Venujete sa prevažne navrhovaniu bytových komplexov. Čo by mal obsahovať správny bytový komplex? Ako vnímate vzťah bytového komplexu, bytového domu a prostredia, do ktorého je vsadený, situovaný?

Developerské projekty spravidla sami nastavujú všetky kategórie súvisiace s bývaním, od lokality, veľkosti bytov, charakteru komunikačných priestorov, vnútorného aj vonkajšieho vybavenia až k materiálovej a technologickej skladbe stavby. Užívateľ do takto pripraveného prostredia nastupuje a nalinkovaný štandard ho uspokojí. Svoje ego alebo svoj ideál rozvinie až za prahom svojho bytu.

Až neskôr prichádza na to, že nie je celkom „zakorenený“, že život si pýta viac. Iné formy bytovej výstavby u nás prakticky neexistujú, hoci aj historicky tu svoje korene majú. Bytové družstvá sa za socializmu trochu sprofanovali. Nebolo by však zlé na ne v modernej forme nadviazať, napríklad formou cohousingového modelu bytovej výstavby.

Pre rovnako naladenú menšiu skupinu užívateľov, ktorá si konsenzuálne preddefinuje svoje predstavy aj o spoločne užívaných zariadeniach a priestoroch (vestibul, spoločenský priestor, bazén, práčovňa, sušiareň, ihrisko, záhrada, spôsob parkovania), technologickom vybavení aj materialite stavby.

Nemám na mysli nejaké superluxusné kondomínium, skôr to, že pri úvahe o ideálnom bývaní musí ísť o širší kontext života komunity, kvalitné susedské, vlastne medziľudské vzťahy. A že väčšinu svojho života človek nemusí prejazdiť za „žitím“ mimo domu, lebo dom sám a jeho okolie mu prinášajú uspokojenie. A na takomto základe sa aj obyvatelia potom správajú adekvátne k neanonymnému prostrediu.

Dnes sa často skloňuje komunitné bývanie, tvorba kvalitných vzťahov. Ako to pri svojej tvorbe zohľadňujete? Kvalitne navrhnutý bytový komplex môže v sebe ukrývať viac ako len dobré bývanie…

Ako dieťa som býval dva roky v budove YMCA na Šancovej ulici v Bratislave (architekti Balán, Grossman). V dome okrem ubytovania bolo panoramatické kino, bufet, telocvičňa, veľké schodisko, atraktívna strešná krajina. K životu som viac nepotreboval, bol to ohromne inšpirujúci priestor na život. Ideálny koncept bývania. Keby som nemusel chodiť do školy, z domu by som ani vychádzať nemusel. Tá polyfunkcionalita bolo niečo, čo mi konvenovalo.

Neviem, či sa dá definovať ideálny bytový dom vo všeobecnosti, veď niekto preferuje anonymitu veľkej bytovky s výhľadom do diaľky, iný susedsky otvorenejší vzťah v rámci menšej komunity, ktorej členov má šancu aj poznať. Oba by však mali mať schopnosť ponúknuť svojmu užívateľovi dobrý pocit z návratu domov. Pocit šťastia, spokojnosti, istoty. Pocit príslušnosti k miestu.

Bytové domy a ich okolie tvoríte už niekoľko rokov. Ako by ste charakterizovali ich vývoj?

Predstavy o hromadnom bývaní diktuje prakticky od nežnej revolúcie komerčný development, ktorý nestavia pre seba, a preto veľmi často končil na polceste, teda realizáciou monofunkčnej štvrte s limitovanou kvalitou stavby aj verejného priestoru.

Na škodu je, že typológia bývania napriek vysokej dynamike výstavby nevyužíva šancu na široké pole skúšania a experimentovania. Bývanie v bytovkách sa stalo konfekciou, našlo sa pár overených strihov, ktoré sa výrazne nemenia. Oživením býva menšinový žáner, hlavne rekonštrukcie domov a dostavby v prelukách, ktoré musia reagovať na okolitý, často nejednoznačný kontext.

Sprievodným javom rozvoja bývania sú realitné vlny hystérie o veľkostných kategóriách bytov. Teórie zaručenosti predaja platia vždy kratšie, než je rýchlosť výstavby, a výsledkom sú chaotické prerábky skoro hotových stavieb. Vždy sú nakoniec žiaduce aj menšie, aj väčšie byty. Panika vzniká len vlnami ich cenovej dostupnosti. Domy aj dispozície bytov v nich by nemali vznikať pod tlakom nálad trhu, ale pomalou evolúciou smerovať k zvyšovaniu všeobecne akceptovanej kvality.

Musím však objektívne priznať, že viacerých developerov už nebaví iba nasekať byty a vstupujú do rozvoja územia s úprimnou snahou o tvorbu komplexného obytného prostredia vrátane rozšírenej vybavenosti, atraktívnejšieho medzipriestoru v exteriéri, dokonca aj technologickej výbavy v environmentálnych súvislostiach.

Ktorá z bytových štvrtí je vášmu srdcu blízka a prečo?

Bývam na Kramároch, tá štvrť by mi mala byť blízka, ale nie je to celkom tak. Mám na nej rád blízkosť mesta a blízkosť lesa, dobrý vzduch vanúci od lesa aj v letných horúčavách. Páči sa mi to kakofonické súžitie rôznych typologických žánrov bývania, kde do záhrad rodinných domov hľadia zvedavé oči „bytovkárov“.

Ale Stromová ulica ako hlavná os je nepodarenou triedou s malou mierou polyfunkčnej výbavy bez príťažlivosti mestskej ulice. A vôbec si nevie dať rady s parkovaním pri nemocniciach. A tak celkom rád zbieham za atmosférou mesta do ateliéru, kde majú uličky okolo Záhradníckej, Kupeckého a štvrte s 500 bytmi príjemne mestský charakter. V parteri si nájdem viacero možností na menučko a na kávičku u baristu, s ktorým si tykám.

Aké atribúty musí spĺňať kvalitná architektúra? Čo by mala architektúra vytvárať? Architektúra sa v čase mení, prirodzene. Aké by mala mať stále hodnoty?

Domy asi treba projektovať tak, aby ich po rokoch bolo možné ľahko adaptovať na aktuálne požiadavky a nároky na život. Tak, ako to dokážu mnohé bytovky napr. z 30. rokov. Držia mesto, netreba ich búrať, ich umné konštrukcie vedia ponúknuť svoje útroby konverzii na aktuálnu kvalitu bývania či retailu, to všetko navyše s osobitou atmosférou.

To ma fascinuje – tomu hovorím udržateľná architektúra. A napĺňa ma pocitom úcty k našim profesijným predchodcom. Nedávno sme riešili modelové zadanie domu, ktorého schránka by vyhovela aj bývaniu, aj kanceláriám. Výsledok bol bonus vyššej konštrukčnej výšky, než je obvyklé pre bytovku a bonus obytnej atmosféry lodžií a balkónov na fasáde, čo zas nebýva štandardom v kanceláriách.

Architekti Wienwurm, Dedeček, Karfík, Belluš, Kuzma… To sú páni architekti. Komu by ste dnes dali pomyselné rovná sa? Nositeľom akých hodnôt by mal byť kvalitný architekt?

Spomínaní velikáni už nežijú. Ich tvorba je uzavretá a dá sa s viac či menej objektívnym nadhľadom zhodnotiť. Ak otázka smeruje k aktuálne žijúcim a tvoriacim, dovolím si nebyť konkrétny. Ale hodnoty kvalitného architekta sú zrejme rovnaké konštanty naprieč dejinami aj zemepisnými súradnicami. Nie vždy sa dá vložiť rovná sa medzi spojenia kvalitný architekt a kvalitný človek. Skôr mám pocit, že je to jav ojedinelý.

Akoby si špičkové výkony – a nielen v našej brandži – zákonite pri dosahovaní cieľa vyberali daň v podobe arogancie, egocentrizmu, proklamovanej morálnosti, ale reálnej charakterovej poddajnosti. Spisovateľ Milan Kundera razil názor, že umelec (pre naše potreby si tam dosaďme architekta) je pre spoločnosť a dejiny zaujímavý svojím dielom, nie ľudským príbehom.

Na konci však za každým kvalitným umelcom stoja okrem množiny negatív aj nevyhnutné pozitíva v podobe cieľavedomosti, pevnej vôle, kreativity, invencie, vysokej racionality, emocionálnej bohatosti, empatie, tvrdohlavosti, schopnosti nadchnúť iných. A jeho životný príbeh.