Peter Moravčík: V architektúre platí, že kritizovať sa dá len to dobré. To zlé totiž za kritiku nestojí

Z vojenčiny poslal strýkovi skicu rodinného domu. Bol to jeho prvý postavený rodinný dom v Liptovskom Mikuláši. Druhý uzrel svetlo sveta na základe súťaže už v Bratislave. A potom to už išlo z kopca.

Poznáte výhody Klubu ASB? Stačí bezplatná registrácia a získate sektorové analýzy slovenského stavebníctva s rebríčkami firiem ⟶

V našej spoločnosti nevieme niekedy prijať ani kritiku. Je podľa vás dôležité kritiku prijať, zobrať si z nej poučenie? Ako môžeme vytvoriť kvalitnú spoločenskú diskusiu o architektúre?

Kvalitná spoločenská diskusia o architektúre – ako každá iná diskusia – vyžaduje kvalitných diskutérov. Nikdy to nie je len o schopnosti vedieť emocionálne vzplanúť za správnu vec. Je dôležité disponovať hlbokým vedomostným zázemím, vedieť kriticky vyhodnotiť argumenty názorového oponenta a, samozrejme, vedieť dobre argumentovať v prospech vlastnej veci.

Vedieť kultivovane prijať kritiku je rovnako ťažké, ako ju vedieť kultivovane rozdávať. V diskusiách sa často od vecnej argumentácie veľmi rýchlo prechádza k invektívam, často až osobným. Málokto dokáže udržať v diskusii vidinu cieľa a súbojom názorov vyjasniť alebo priam vyriešiť problém.

Mnoho architektov, nejde s „kožou na trh“ vo vyjadrovaní sa na tvorbu svojich kolegov. Nie je to škoda?

Kritizovať prácu kolegu je nielen v našej profesijnej komunite ošemetné. Možno aj preto sa v každej brandži, ktorá vytvára hodnoty podliehajúce hodnoteniu, vytvorila autonómna sekcia teoretikov a kritikov, veľmi dobre zorientovaných v problematike, ktorí však spravidla predmet kritiky netvoria. Práve to zrejme poskytuje potrebný nadhľad. V architektúre platí, že kritizovať sa dá len to dobré. To zlé totiž za kritiku nestojí, lebo vlastne architektúrou nie je.

Ako dôležitý je dialóg medzi spoločnosťou a architektonickou obcou? Ako by mal prebiehať a v čo vyústiť?

Mal by vyústiť do prirodzenej schopnosti širokej verejnosti citlivo vnímať kultúrny prínos architektúry. Prezentovaním príkladov dobrej praxe zvyšovať povedomie zodpovednosti za tvorbu urbánneho prostredia a krajiny nielen na strane profesijnej skupiny, ale nechať precitnúť zodpovednosťou aj široký spoločenský kolektív.

Ľudí by mala jednoducho architektúra baviť. Potom nevdojak získava aj schopnosť rozlišovať – medzi kvalitným a nekvalitným, citlivým a necitlivým, pokrokovým a prežitým. A formy predsa existujú – celospoločenské zviditeľňovanie našej najlepšej „produkcie“ medializáciou architektonických ocenení, propagácia architektonických súťaží ako nástroja na hľadanie najlepších riešení, osveta v médiách a na sociálnych sieťach.

Ale uznávam, je viac toho, čo architektúru prezentuje v dobrom svetle. Menej toho, čo osvetovou a kultivovanou formou pranieruje negatívne javy – nepodarené novostavby, necitlivé rekonštrukcie, barbarské asanácie.

Akú má architektúra silu? Čo môžeme vytvoriť dnes, aby sme nechali kvalitný kus vlastnej tvorby ďalším generáciám?

Možno nejde ani tak o vymenovanie konkrétnych príbehov, ide o schopnosť príbehy sledovať, reflektovať, vyhodnocovať s porozumením. Neskončiť s jedným výkladom, ale splietať príbehy do vzájomných súvislostí. Na základe toho potom dospieť k objektivizácii pravdy. V kontakte s kolegami si často všímam veľkú nedovzdelanosť v našich „profesijných“ dejinách vrátane prústupu, že veď dejiny architektúry sa začínajú iba teraz mojím pôsobením na scéne a čo bolo predtým, nie je pre mňa zaujímavé.

Pritom poznanie už vytvoreného je základom pre kritické zhodnotenie minulého a východiskom pre inovatívne nadviazanie na to najlepšie. Myslím, že zažívame pomerne revolučné obdobie v súvislosti s ekologickým uvedomením si dosahov výstavby.

Už nejde len o fascináciu krásou, veľkosťou, konštrukciou, technológiou bez ohľadu na podmienky vzniku nových stavieb. Potreba robiť nové domy ohľaduplne k planéte je veľmi silný odkaz budúcim generáciám a kto tak nebude činiť, bude pôsobiť komicky až trápne.

Ste milovník seriálov a filmov…

V tejto súvislosti ma začala zaujímať profesia filmového architekta. Jeho meno sa nakoniec aj mihne v titulkoch, málokto si to však po sérii hlavných hviezd vôbec všimne. A pritom architektonické scenérie tak veľmi ovplyvňujú celkovú atmosféru filmu. Spomeniem českého architekta Milana Býčka, ktorý je prakticky za všetkými scénografiami kultových českých filmov, od Pelíškov až po vizuálne veľmi príťažlivý seriál Pustina, a, samozrejme, za Vilou Tugendhat vo filme Sklenená izba.

Jedna vec je vystihnúť vizualitou prostredia autentickosť doby, to chce zrejme viac štúdia a pokory. Iné je navodiť scénografiou špecifickú, imaginárnu atmosféru, akú vytvoril trebárs Owen Paterson pre prvý Matrix alebo Ken Adam a jeho bondovky zo 60. rokov.

No a milujem scénografiu sídiel zloduchov a všetkých zničených domov z nových bondoviek s Danielom Craigom. Hoci sme dnes už zvyknutí na celkom inú dynamiku, nespomenúť scénografiu Ericha Kettelhuta pre kultové sci-fi Metropolis Fritza Langa spred 100 rokov by bolo neúctivé.

Na čom momentálne pracujete?

Aktuálne dokončujeme stavbu malej bytovky v pamiatkovej zóne v Devíne, súbor radových RD v Záhorskej Bystrici a rodinných víl v Záhorských sadoch a Limbachu. Projektovo máme rozrobený polyfunkčný objekt na Mierovej ulici aj bytový dom na rozhraní zóny rodinných a bytových domov v Rači.

V Petržalskom Južnom meste sa nám nedarí presvedčiť magistrát o našom dobrom riešení štvrte s takmer tisíckou bytov. V Nitre rozvíjame objekt s bývaním a lekárskymi ambulanciami, čakáme, či sa pohne projekt hotela na lúkach pod Vysokými Tatrami. Medzitým sa dlhoročne venujem alternatívam možného zhodnotenia našich upadajúcich nehnuteľností v Lamači aj na Záhorí.

Zisťujem, ako je veľmi ťažké byť investorom a vedieť sa v racionálnom čase rozhodnúť pre niektoré z možných riešení! A hľadieť do smutných očí svojej drahej, ktorá sa pre nejasnosti dispozičného riešenia ani tohto roku nedočká novej kuchyne.

Článok  je súčasťou špeciálnej publikácie ASB Osobnosti slovenskej architektúry I.