Plachetnica na nábreží New Yorku

Gehry v New Yorku doteraz nemal veľkú realizáciu – adaptoval byt (Boxenbaumova rezidencia, 1983), navrhol interiér kaviarne (v budove Condé Nast, 2000) a butiku (Isseyho Miyakeho na Hudson Street, 2002), hoci veľkolepé plány spojené s jeho menom tu boli a aj budú: štyri sa zrušili a pripravuje sa kontroverzný najväčší: komplex Atlantic Yards za 4 miliardy dolárov.

Newyorská ouvertúra

Budova InteractiveCorp stála zlomok tejto sumy, okolo 150 miliónov dolárov. Spoločnosť InteractiveCorp je spomedzi prosperujúcich svetových firiem tým, že sa rozhodla posilniť svoju značku aj osobitou architektúrou tvorcu svetového mena, skôr výnimkou. Topmanažment sa zvyčajne obáva, že akcionári alebo správna rada ich obvinia z márnotratnosti, a radšej si prenajímajú priestory v bežnej budove. V prenajatých priestoroch sídlila aj InteractiveCorp, i keď to nebola bežná budova – Carnegie Hall Tower od Caesara Pelliho (1991).

Nové sídlo je jednou z nemnohých manhattanských dominánt blízko vody. Postavili ho na rohu westsidskej diaľnice a 18. ulice v prostredí skladísk a menších fabrík. Malo byť podstatne nákladnejšie. Majiteľ firmy, bývalý manažér Paramount Pictures and Fox Inc. a terajší podnikateľ v oblasti internetu Barry Diller, by ho bol rád videl na móle vybiehajúcom do rieky, od čoho ho odhovorili realitní experti.

Budova dlho dominantou nezostane, zatienia ju okolité budovy. Už teraz ju prevýšilo rozostavané kondomínium od Jeana Nouvela, na ulici pribudne dielo postmodernistu Roberta A. M. Sterna a oproti sa bude týčiť klenot od japonského experimentátora Shigeru Bana.

Architektúra je zdržanlivejšia ako predchádzajúce Gehryho kultové diela – Guggenheimovo múzeum v Bilbau (1997) alebo Koncertná sieň Walta Disneyho v Los Angeles (2003). Frank Owen Gehry na ňu vypracoval 51 variantov aj s modelmi. V jednom z prvých dom vyzeral až všedne. Bol to užší kváder položený na širšom, v iných variantoch sa zasa podobal na pražskú stavbu Ginger a Fred (1996).

Čarovanie so sklom

Realizovanú verziu modeloval tak, aby mala zo všetkých strán iný tvar: zo severu symetrický, s ostrými hranami, z juhu kompaktný. Na odľahčenie usporiadal hmotu v dolnom rade do piatich rotujúcich blokov, v hornom rade sú tri bloky s penthousmi topmanažmentu.

Dom je populárny a médiá sa predháňajú v porovnávaní: „Je to skôr ľadovec alebo vták?“ Zväčša však v jeho podobe spoznávajú želanie investora stvárniť ho ako škuner s roztiahnutými plachtami – je o ňom známe, že holduje jachtingu.

Ďalšie Dillerove želanie, aby bol objekt celý zo skla, architekta určite zaskočilo. Nie je to jeho typický materiál a realizovať v skle až takéto oblé tvary – pričom v zadnej časti je rotácia vrcholu v porovnaní so základňou až 150 stupňov – nie je ani dnes jednoduché.

Použilo sa špecializované nízkoželeznaté sklo francúzskej a belgickej výroby, tvarované na mieste technológiou cold bending (ohýbanie za studena), s keramickou nátlačou, tzv. fritmi. Viac ako tri štvrtiny panelov je atypických. Vďaka sklu získala budova premenlivý vzhľad. Najlepšie vraj vyzerá v škaredom počasí, keď sa na horných poschodiach odrážajú mraky. V noci zas zmiznú mliečne keramické pásy a budova žiari.

Architekt splnil všetky majiteľove želania okrem jedného, ktoré nebolo v jeho silách – aby mal z kancelárie výhľad na Sochu slobody, ktorá je odtiaľto vzdialená necelých šesť kilometrov južným smerom. Vidí ju však zo súkromnej terasy.

Karol Klanic
Foto: Albert Vecerka/ESTO Photographics