Poštový palác v Bratislave
Československo bolo jedinou krajinou východného bloku, kde ani po skončení 2. svetovej vojny nebola prerušená kontinuita funkcionalistickej architektúry. Slovenskí architekti mali aj po roku 1945 možnosť pokračovať v tom, čo robili v 20., 30. a 40. rokoch. Netrvalo to dlho. Do roku 1950 vznikli viaceré pozoruhodné diela z ateliérov E. Belluša, J. Štefanca, M. Scheera, F. Čapku a M. Škorupu s V. Cibulkom. Najdôležitejšie práce však zanechali Eugen Kramár so Štefanom Lukačovičom. Medzi nimi vyniká tzv. Poštový palác na Námestí Slobody v Bratislave.
Pre nás je dnes prekvapujúce najmä to, že konštrukcia je relatívne subtílny oceľový skelet s výplňovým murivom. Autori dokázali vytvoriť architektúru s mierkou adekvátnou veľkosti námestia. Hmotové členenie je citlivo vyvážené, tektonika budovy je jasne čitateľná. Obložením bielymi keramickými obkladmi nadviazali na Bellušovu ideu „bielej Bratislavy“. Elegantná fasáda však v nasledujúcich rokoch, keď sa naším vzorom stala architektúra socialistického realizmu – bohato dekorovaná a založená na klasicizujúcich princípoch, bola pre režim príkladom buržoáznej internacionálnej architektúry.
To bol dôvod na vypísanie súťaže na jej prefasádovanie. Z roku 1954 sú zachované návrhy, ktoré predstavovali novú fasádu, zodpovedajúcu požiadavkám sorely. Ešte na jeseň v roku 1956 nám jeden z profesorov ukazoval cez okno prstom namiereným na ňu a kričal „soudruzi, tohle tedy ne“. Bolo už dávno po zjazde stavebníkov v Moskve, a tak, našťastie, budova ostala v pôvodnom stave.
Jej kvalitu dokazuje aj prevádzkové riešenie, ktoré za 60 rokov jej existencie, počas ktorých sa v nej vystriedalo množstvo rôznych organizácií, stále veľmi dobre vyhovuje a dokáže integrovať potrebné zmeny. Rovnako vynikajúcu kvalitu má i stavebnotechnické riešenie a detaily, ktoré dodnes dobre slúžia. To je však charakteristické pre všetky stavby, ktoré projektovali E. Kramár so Š. Lukačovičom. O to viac ma prekvapilo, keď sa v návrhu národného registra DOCOMOMO nenašlo miesto ani pre jednu stavbu týchto autorov zo spomínaného obdobia (iba neskorší hotel FIS na Štrbskom Plese). Poštový palác je dielo, ktoré tam nesporne patrí.
Eugen Kramár (1914 – 1996) – architektúru vyštudoval v Prahe na ČVUT. Od roku 1938 pôsobil v Bratislave, najprv v ateliéri F. Weinwurma a potom spoločne so Š. Lukačovičom. Prvou veľkou realizáciou bola budova Štátnej banky a Divadla P. O. Hviezdoslava v Bratislave (začiatok v roku 1942). Z roku 1943 pochádza budova Štátnej banky v Trenčíne. Plodné bolo najmä obdobie 2. polovice 40. rokov, keď navrhli rad významných budov, napr. Fond Národnej obnovy, komplex Zboru Národnej bezpečnosti, Povereníctvo lesov, obytné domy na Vazovovej ul., poštu v Trnave, obytný dom na Panskej ul. Pôsobil tiež ako najmladší profesor na založenej Fakulte architektúry. V rokoch 1947 – 1948 bol predsedom Spolku architektov Slovenska. V období kultu osobnosti bol odsúdený na 14 rokov na Pankráci v Prahe, neskôr rehabilitovaný a v roku 1965 mu udelili vyznamenanie „Za zásluhy o výstavbu“. Pre MS 1970 v lyžovaní navrhol v košickom ateliéri Stavoprojektu rad objektov vo Vysokých Tatrách – Hotel FIS, skokanské mostíky, stanicu zubačky, stanice lanovky zo Soliska, obchodný dom v Starom Smokovci, objekty Horskej služby a Čedoku a autocamp v Tatranskej Lomnici. V roku 1990 mu udelili ako prvému slovenskému architektovi Cenu E. Belluša za celoživotné dielo.
prof. Štefan Šlachta
Foto: Daniel Veselský
