Poštový palác v Bratislave

Medzi povojnovou funkcionalistickou architektúrou vyniká budova tzv. Poštového paláca na dnešnom Námestí slobody v Bratislave. Vo výstavbe v dekáde 1940 – 1950 je jednoznačnou dominantou, ktorej príbeh je mimoriadne zaujímavý.

Vojnové roky priniesli na Slovensko pozoruhodné architektonické aktivity. Dve veľké medzinárodné súťaže, začiatok výstavby Dunajských veľtrhov, banky a divadlá na Laurinskej ulici v Bratislave, viaceré Bellušove diela v Bratislave, nové významné stavby v Žiline, Ružomberku, v Prešove, v Trenčíne a ďalších mestách. Rok 1945 neznamenal vo vývoji slovenskej architektúry žiadny medzník, ako to bolo v Poľsku, východnom Nemecku či Maďarsku. Funkcionalistická architektúra pokračovala a priniesla ďalšie pozoruhodné diela: Bellušov Pavilón teoretických ústavov, Novú radnicu, Hotel Devín, Karfíkovu Chemickú fakultu, ale najmä projekty z ateliéru Kramár a Lukačovič, medzi nimi aj budovu tzv. Poštového paláca.

Príbeh bez konca

Príbeh budovy s viacerými názvami (pôvodne Ústredná poštová správa) je nielen o architektúre, ale aj o politike a o etike. Je to príbeh, ktorý, ako ukázala nedávna konferencia k 100. výročiu narodenia arch. E. Kramára, nie je ešte ani dnes ukončený. Veľká medzinárodná súťaž v roku 1942 na urbanisticko-architektonické riešenie priestoru Kniežacej aleje (dnešné Námestie slobody) reprezentačnými budovami vládnej štvrte, v ktorej zvíťazil návrh Josefa Gočára, vytvorila urbanistické predpoklady na výstavbu prvej z nových verejných budov. V roku 1946 bola vypísaná súťaž, v ktorej zvíťazili E. Kramár a Š. Lukačovič. (Známym je tiež súťažný návrh Klementa Šilingera.) Ich kancelária založená v roku 1942 už mala svoje veľmi dobré renomé z viacerých významných realizácií. Dôležitým prínosom bolo rozhodnutie použiť oceľovú skeletovú konštrukciu založenú na skladbe modulových prvkov, čo prinieslo významné prínosy do rýchlosti výstavby, ekonomiky aj do variability dispozície a riešenia fasády budovy. Situovanie objektu nadväzuje na návrh E. La Padulu a A. Liberu, na ich 14-poschodový objekt Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany.

Unikátny paternoster

Budova je prístupná zo strany námestia, ako aj Štefanovičovej ulice. Hlavná časť je riešená ako administratívny trakt. Bočné krídla obsahujú byty a v severnej časti je prevádzková budova s átriom, v ktorej je kuchyňa s bohato dimenzovanou jedálňou. K zaujímavostiam patrí výťah – paternoster, ktorý slúži aj dnes, po takmer 70 rokoch. Zámer autorov priniesť reprezentatívnu monumentálnu budovu je jasne čitateľný. Reprezentuje ho široké exteriérové schodisko z červeného ryolitu zo strany námestia, dvojpodlažný vestibul s galériou, mramorové schodiská či piano mobile na treťom podlaží.

Objekt mal svojich prívržencov, medzi ktorých patril Emil Belluš, čo preukázal zaskleným vestibulom svojho Pavilónu teoretických ústavov, kde vynikajúco opticky spojil tieto dve budovy. Konzervatívni staromilci provinčnej Bratislavy našli svoje uplatnenie s nástupom sorely. Jeden z nich ešte na jeseň v roku 1956 ukazoval na poštu cez okno z posluchárne Fakulty architektúry a kričal: „Súdruhovia, takto teda nie!“ Či to bolo z presvedčenia alebo pod vplyvom súťaže z roku 1954, ktorej cieľom bolo zlikvidovať „buržoázny charakter tejto architektúry“, dnes už ťažko povedať. Kritici sú preč a budova podporila premenu Bratislavy na moderné európske mesto.

AUTORI STAVBY

Eugen Kramár (1914 – 1996)

Eugen Kramár sa narodil 5. mája 1914 v Devičí, okr. Zvolen, v rodine evanjelického farára. Štúdiá ukončil v Prahe v roku 1938. V spolupráci so Š. Lukačovičom navrhli v 40. rokoch 20. storočia rad významných diel, medzi ktoré patria Slovenská národná banka, Divadlo P. O. Hviezdoslava, Poštový palác, administratívna budova bývalého Povereníctva lesov, Geologický ústav D. Štúra, tzv. Fond národnej obnovy, riaditeľstvo polície – všetky v Bratislave; Národná banka v Trenčíne, nemocnica v Myjave, mnohé základné školy atď. V roku 1950 bol uväznený, v roku 1960 bol rehabilitovaný, následne pôsobil v Košiciach, kde vypracoval projekty viacerých stavieb k Majstrovstvám sveta v klasickom lyžovaní v roku 1970. Mal významný podiel na založení združených ateliérov pri Zväze slovenských architektov. Do roku 1972 navrhol ešte autocamp a hotel URÁN v Tatranskej Lomnici, Dom potravín na Šírave, kolibu na Soroške. Normalizácia neobišla ani jeho – až do Nežnej revolúcie sa mu na ŠPTU neušla žiadna významná úloha. V roku 1990 mu novozaložený Spolok architektov Slovenska udelil Cenu Emila Belluša za celoživotné dielo. Zomrel v roku 1996 v Bratislave.

ŠTEFAN LUKAČOVIČ (1913 – 2001)

Rodák z Trnavy vyštudoval architektúru v Brne v roku 1937, praxoval v ateliéri E. Belluša (Družstevné domy na Námestí SNP v Bratislave). V roku 1942 založili s Eugenom Kramárom spoločný ateliér, kde vytvorili mnohé pozoruhodné funkcionalistické diela. Po Februári 1948 sa aktívne podieľal na formovaní a organizovaní štátnych projektových ústavov. Po Martinovi Kusom viedol ako riaditeľ bratislavský Stavoprojekt, od roku 1955 začal pôsobiť ako profesor na Katedre konštrukcií pozemných stavieb Fakulty architektúry a pozemného staviteľstva. Ako pedagóg sa už významnejšej projektovej činnosti nevenoval. Spolok architektov Slovenska mu udelil v roku 1999 Cenu Emila Belluša za celoživotné dielo. Zomrel v roku 2001 v Bratislave.

TEXT: PROF. ŠTEFAN ŠLACHTA  
Foto: DANO VESELSKÝ

Článok bol zverejnený v časopise ASB.