Pražské súsošie Na Horu reprezentuje spojenie človeka a prírody

Obrie stĺporadie členitých útesov meria 7,5 metra a váži 57 ton. Nazvať autorský projekt štúdia Federica Díaza len skulptúrou je preto v kontexte objemu a hmotnosti až prehnane zjednodušujúce. Pripomína zvetraný skalný masív a vyzerá, akoby tu stál od nepamäti. Čo ale znamená?

Plastika alebo dielo prírody? Pri bežnom pohľade súsošie Na Horu, ktoré dnes zdobí exteriér malého námestia pred administratívnymi budovami a pasážou Bořislavka na pražskej šestke, nepripomína výtvor ľudských rúk.

Zdanie neklame, syntetický skalný masív totiž fyzicky vytvorilo mohutné rameno stroja. Za finálnou podobou masívu a jeho strhujúcim vizuálnym stvárnením však stojí ľudská invencia. Prejavuje sa v jeho zvrásnenej podobe aj v materiáli. Kritériá úspešného umeleckého projektu totiž bývajú rôzne a zhruba desaťčlenný tím štúdia Frederica Díaza si tu plody svojej dvojročnej práce poistil hneď niekoľkokrát

Tepna, ktorou prúdi život

Objekt Na Horu podnecuje fantáziu okoloidúcich a láka prečítať si ho rukami. Aký príbeh rozpráva? Umeleckou formou odkazuje na dobu, keď prvé zlaté a soľné cesty – trasy obchodníkov dávnoveku – prispieva i k prosperite a viedli cez prírodne vytvorené tiesňavy. Projektom daný jazykový rozbor potom približuje české slová „stékat – stezka“, pretože vyschnuté koryto rieky, lemované útvarmi nie nepodobnými tomuto stĺporadiu, s nimi historicky súvisí. Viedli tadiaľ cesty („stezky“) kupcov.

A Bořislavka je aj dnes jednou z takýchto tepien medzinárodného obchodu. Prakticky na jednej z dávnych cestičiek stojí. Ďalšie prepojenie na úrovni sivo- -čiernej farebnosti potom doslova vyrastá z koreňov zeme, keďže stvárnenie odkazuje na bridlicové horniny a sedimenty, ktoré tu čakajú pod povrchom už milióny rokov.

Je to augmentované skalisko. Prechod medzi daným a získaným. Most medzi dávnou geologickou minulosťou, históriou lokality a prítomnosťou vydarene dotvára rýdzo súčasná technológia robotickej fabrikácie. Tá sa od principiálne podobnej 3D tlače líši počtom integrovaných osí (3D tlač má 3, robotická fabrikácia 6).

Dielo tak evokuje pnutie medzi prírodou a ľudstvom, v tomto prípade reprezentovaným technológiami. Vzniknuté súsošie pripomína trvácnosť, ktorá nás presahuje, rovnako ako ľudskú schopnosť adaptovať seba a svoje okolie.

Útvar nevytvárala erózia, vulkanická ani eolická aktivita, ale stroj vedený človekom. Napriek tomu nepôsobí dojmom novotvaru, ale objektu, ktorý predchádzal vzniku stavieb vo svojom tesnom susedstve a bol tu skôr ako budovy s hladkými a lesklými stenami.

Betón na večné časy

Výrazným špecifikom je charakter stavebného materiálu. Ide o modifikovanú receptúru na UHPC, teda ultra high performance concrete. Mimoriadne subtílny, viskózny a netečúci vysokopevnostný betón, využívaný pri samonosných alebo záťažových konštrukciách, s charakterom vlastností blízkych zliatine či oceli.

Podľa umelca bol jeho prínos hlavne v tom, že nepotreboval debnenie, a tak mohol byť v ateliéri nanášaný robotickým ramenom dávkovača na kontúry rodiaceho sa súsošia. Hodí sa spomenúť, že oproti klasike je cena materiálu asi päťnásobná, kubický meter UHPC stojí cca 1 500 eur.

Takže jeho použitie je zriedkavé aj medzi umelcami. Tím štúdia Federica Díaza špeciálne pre realizáciu Na Horu vyvinul vlastnou technológiou robotické fabrikácie So Concrete a použil upravený materiál, čo sú ďalšie zaujímavé prínosy kreatívneho diela, ktoré sa vzpiera gravitácii a hľadá si svoje vlastné ťažisko mimo času a priestoru. Jeho súčasťou je aj forma použitia ponúkajúca rozšírenú realitu.

S tou vám pomôže aplikácia v mobile. A nechýbajú ani vodné prvky, ktoré súsošiu dodávajú život. Umelec neskrýva ambície poukázať na to, že táto technológia môže byť celospoločensky užitočná a nemusí mať význam len pre pokročilé riešenia stavieb, ale aj pre hodnotné umelecké diela.