Prefabrikácia sa vyčerpala, 3D tlač sa neosvedčila. Budúcnosť je diskrétna architektúra, hovorí Ján Pernecký

Čítate prepis podcastu How I Met My Architekt, ktorý vznikol v júli 2021. Rozprávať sa budeme o digitálnej a parametrickej architektúre s Jánom Perneckým, ktorý sa venuje architektúre, dizajnu, výskumu, programovaniu, vzdelávaniu a ďalším presahom.

Ján, ty si študoval na fakulte architektúry, pokračoval na magisterskom štúdiu na Vysokej škole výtvarných umení a počas štúdia si bol aj v zahraničí. Čítal som, že si bol vo Švédsku, vo Viedni na Angewandte a po štúdiu si spolupracoval s UMPRUM…

Ešte je to trochu inak. Vyštudoval som celú Fakultu architektúry a dizajnu a počas toho som paralelne študoval na magisterskom štúdiu na Vysokej škole výtvarných umení. Po niekoľkých rokoch som sa zapísal na postgraduálne štúdium na Angewandte, kde som z troch semestrov absolvoval jeden, ale zostal som vo Viedni trochu dlhšie. Aktuálne si robím doktorát na Ústave Imra Vaška a Shotu Tsikoliyu.

V roku 2010 si založil platformu Rese arch, ktorá organizuje diskusie, konferencie, workshopy a prednášky v rámci celej Európy. Stále sme v téme digitálnej a parametrickej architektúry – ak to môžem tak povedať, aspoň zatiaľ, kým si to všetko vysvetlíme.

Aktuálne je platforma trochu utlmená, ale veľmi aktívne fungovala desať rokov. Začínali sme organizovaním debát, diskusií a prednášok na Slovensku, hlavne potom s partnermi v Čechách. Neskôr sme začali organizovať workshopy a až vtedy sa z toho stala platforma na computational design. Možno ťa hneď na začiatku trochu opravím, že by sme mali radšej používať termín computational design než digitálna architektúra alebo parametrická architektúra. Imro Vaško zavádza v slovenčine a češtine termín výpočtové navrhovanie. Globálne sa používa termín computational design.

Intenzívnejšie sme sa tomu začali venovať okolo roku 2013, keď sme organizovali množstvo workshopov, kde sme sa fyzicky stretávali a nejaký zaujímavý hosť niečo vyučoval. To sme robili na Slovensku, v Čechách, Rakúsku a po celej Európe.

Neskôr som začal učiť aj ja a v roku 2015 som založil online platformu na vyučovanie nástrojov komplexného dizajnu. To by som nazval svetovou platformou. Tento rok sa však platforma utlmila a ukončila, a ja sa venujem iným veciam.

Keď som si o tebe čítal, mal som pocit, že sa snažíš združovať ľudí z celej Európy, možno aj celého sveta, ktorí majú podobné záujmy v architektonickom smere ako ty…

Áno, keď som zakladal Rese arch v roku 2009, možno koncom 2008, cítil som, že o architektúre viem ešte málo a chcel som sa učiť od zaujímavých ľudí. Namiesto toho, aby som ich pozval na kávu, som si vymyslel platformu a začal ich volať na verejné debaty a prednášky. Vlastne som si vybral ľudí, s ktorými chcem komunikovať a od ktorých sa chcem učiť. A tak sa to stalo globálnou platformou.

A kam sa to posunulo za tých 10 rokov? Našiel si veľké množstvo ľudí?

Áno, veľké množstvo. Mal som šťastie stretnúť niektorých, keď ešte neboli slávni. Čiastočne tomu pomohlo, že som mal túto platformu, čiastočne, že som strávil som nejaký čas na Angewandte, kde je normálne, že sa študenti stretávajú s významnými ľuďmi. A ja som si uvedomil, že nemusím o tých ľuďoch iba čítať a dívať sa na nich z diaľky, ale môžem s nimi komunikovať a rozprávať sa.

A kam sa to posunulo? Prvých 5 rokov to bolo stretávanie sa na workshopoch a podobných aktivitách a potom sa to zmenilo na online platformu (najintenzívnejšie to bolo v rokoch 2015 – 2016) a potom mi začalo chýbať stretávanie sa s ľuďmi, tak sme začali organizovať konferenciu Research My Tab, prvý koncom roka 2015 v Bratislave v Mičuríne predtým, ako ho nadlho zavreli, a mali sme veľmi slávnych ľudí. Spomenul by som napríklad Gillesa Retsina, ktorý je dnes superstar. A vďaka tomu, že sme sa stretli, stále komunikujeme a rozprávame sa o architektúre. Následne sme mali ďalšie tri konferencie – v Paríži, Prahe a znova v Paríži.

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Jan Pernecky (@janpernecky)

Keď už si spomenul niekoľkokrát computational dizajn, môžeš nám povedať, čo to vlastne je? A aký je rozdiel medzi digitálnou architektúrou a parametrickým navrhovaním?

Myslím, že termín digitálna architektúra bol skôr pokusom zaviesť nejaký termín, hlavne v slovenčine a češtine. Nie som si istý, či sa v angličtine tento termín naozaj používal. Parametrické navrhovanie je inžinierska metóda používaná technickými disciplínami. Ide o spôsob práce, kde sa určí parameter, ktorý je možné meniť, a softvér ho následne automaticky upraví. Napríklad si môžeme predstaviť ozubené koleso, na ktorom meníme počet zubov a softvér nám nakreslí koleso s požadovaným počtom zubov.

V architektúre existuje veľa smerov, ako sa dá computational dizajn rozdeliť. Ja mám rád delenie, kde computational dizajn znamená používanie výpočtových procesov, nie nutne viazaných len na počítače, ale na procesy, ktoré sa v počítačoch používajú. Záleží na tom, ako veľmi ich využívame pri navrhovaní. Najzákladnejšie štádium je automatizácia, kde počítač opakuje určitý prvok mnohokrát, čím ušetrí čas.

Druhé štádium je parametrické navrhovanie, kde sa celá architektúra alebo forma objektu rozdelí na menšie časti, ktoré sú z jednej rodiny, ale každá časť je trochu iná a reaguje na rôzne parametre. Tento prístup sa dá navrhnúť aj bez rozšírených možností, ktoré ponúka computational dizajn. Tu začína to, čo je pre mňa naozaj zaujímavé – keď sa fundamentálne mení to, čo sa navrhuje, ako sa navrhuje a ako sa rozmýšľa o celku.

Dlhodobo som sa venoval téme, ktorú by som nazval emergencie v dizajne alebo emergentné javy. Teraz sa tomu venujem menej a orientujem sa na iné veci, ale stále si myslím, že je to veľmi zaujímavé.

Emergencia je fenomén, ktorý sa dá pozorovať v prírode, vo fyzike a v chémii. Výsledok alebo celok vykazuje vlastnosti, ktoré sa nedajú odčítať z jednotlivých častí, z ktorých sa skladá. Napríklad v chémii – voda má vlastnosti ako tekutosť, schopnosť zamrznúť alebo zmeniť sa na paru. Chemicky sa skladá z dvoch molekúl vodíka a jednej molekuly kyslíka. Keď sa pozrieme iba na vodík a iba na kyslík, žiadne z týchto vlastností voda sama o sebe nemá. Ale keď sa spoja, nastáva synergický efekt, ktorý spôsobuje emergentné vlastnosti. Tieto vznikajú, až keď sa tieto časti spoja.

Zaujímavo sa to dá pozorovať v prírode, napríklad pri hmyze, kŕdľoch vtákov alebo ovciach bežiacich po lúke. Tie sa navzájom organizujú a vytvárajú obrazce. Najlepšie to vidno na vtákoch alebo skupinách rýb. Vytvárajú fascinujúce obrazce, ktoré nie sú dopredu naplánované, ale sú výsledkom emergentného javu. Vznikajú na základe toho, že každý z malých prvkov, ktoré tvoria celok, má svoje vlastnosti a tieto medzi sebou interagujú.

Vytvárajú niečo veľmi zvláštne a zaujímavé, nečakané, ale stále úplne deterministické. To znamená, že existujú jasné dôvody, prečo to tak je, ale dopredu sa nedá odhadnúť, ako presne bude vyzerať ten kŕdeľ vtákov, keď sa rozletí.

A môže príroda alebo jej štruktúra pomôcť pri riešení problémov v počítači alebo pri navrhovaní riešení?

Áno, môže, ale nie je to hlavný princíp. Ak v prírode existuje nejaký fenomén, ktorý je dobre spracovaný vo vedeckých článkoch, môže to pomôcť. Ale často takto nepracujem. Častejšie sa stane, že ma niečo fascinuje a až potom rozmýšľam, načo by to mohlo byť dobré.

Kde zvyčajne nájdeš takýto princíp, ktorý chceš rozpracovať?

Väčšinou na to prídem pri rozhovoroch so zaujímavými ľuďmi. Sledujem aj nové mediálne umenie alebo digitálne umenie, kde sa často objavujú komplexné systémy a emergentné javy. Toto je niečo, čomu som sa venoval posledných takmer 10 rokov.

Teraz, keď o tom tak hovoríš, znieš skôr ako programátor než architekt. Máš aj matematické alebo programátorské vzdelanie?

Nie, ale programovanie tvorí veľkú časť mojej práce. Predtým som bol viac manažér. Mám architektonické vzdelanie, učím architektúru a vyjadrujem sa k nej, ale momentálne ju veľmi nepraktizujem.

V akých programoch pracuješ alebo v akom programe sa tvorí takéto navrhovanie?

Existuje konvencia, že väčšina ľudí pracuje buď v Rhinoceros + Grasshopper alebo v Blenderi. Je ale dôležité povedať, že nezáleží na softvéri. Princípy komplexného dizajnu sú abstraktné a všeobecné a dajú sa aplikovať aj bez počítača. Mnohé veci sa dajú navrhovať v duchu komplexného dizajnu úplne bez počítača.

My používame najmä, ale nie výlučne, Rhino a Grasshopper. Máme veľa malých softvérových nástrojov, ktoré si programujeme nezávisle, vytvárajúc malé kúsky softvéru. Dokonca sme vyvinuli úplne samostatný softvér – Hurban Selector – pre Slovenské centrum dizajnu, ktorý sme dokončili asi pred rokom a pol (teda na prelome rokov 2020/2021, pozn. red.). Je to samostatne fungujúci softvér.

A vieš si predstaviť, že by Grasshopper neexistoval?

Áno, viem si to predstaviť. Grasshopper veľmi zjednodušil a sprístupnil parametrické navrhovanie širokej verejnosti a širokému spektru architektov. Je to geniálne navrhnutý softvér, programovací jazyk, ktorý je medzi programovacími jazykmi považovaný za exotický, ale veľmi dobrý. Programátori majú tento typ jazykov radi. Grasshopper má niektoré jedinečné princípy aj medzi programovacími jazykmi, ale som si istý, že to všetko ide aj bez neho.

Fascinuje ma, že Grasshopper je vlastne skript do Rhino, ale tvorí absolútne komplexný program…

Môže aj nemusí. Poznám úspešných architektov, ako napríklad Chrisa Prechta, z ktorého sa stala veľká hviezda, a ten tvrdí, že v Rhinos dá jeden bod, ktorý hovorí, kde bude bod, a všetko ostatné robí v Grasshopper.

A on vytvoril celý Grasshopper?

Nie, vytvoril ho David Rutten, ktorý inak počas práce na Grasshopper roky žil v Poprade, a čo je zaujímavé, za ten čas ho nikto na Slovensku neoslovil na prednášku. My sme ho mali dvakrát na diskusii, raz dokonca v Žiline, na nejakej úplne nesúvisiacej diskusii, kde sme hovorili o mestskom aktivizme. Zdá sa mi neuveriteľné, ako sa bojíme vstúpiť do svetového diania, hoci tí ľudia sú niekedy tu, prístupní a ochotní hovoriť.

Tvoja scéna na Slovensku je asi veľmi malá. Si preto odkázaný na celosvetovú alebo celoeurópsku komunikáciu?

Ak by to bolo inak, zaujímalo by ma to, lebo by som si vybral ľudí, ktorí robia zaujímavé veci a komunikoval by som s nimi. A keď sa pýtaš, čo sú vstupy a výstupy, jeden z workshopov, ktorý sme urobili, bol s ľuďmi zo skupiny Co-de-iT, Andrejom Gracianom a Alessiom Eriolim z Talianska. Sú to významní predstavitelia computational dizajnu a workshop sa nazýval Control Shift. Je to o posune kontroly, nie o dvoch tlačidlách na klávesnici.

Pri computational dizajne naozaj dochádza k posunu mnohých dizajnérskych rozhodnutí oproti konvenčnému navrhovaniu. A hoci sa to môže zdať, že odchádzam od tvojej otázky o vstupoch a výstupoch, nie je to tak. Je to zaujímavé, pretože moment, kedy sa stáva architektúra, nastáva inde ako pri konvenčnom navrhovaní.

Postupujeme tak, že navrhujeme abstraktné malé stroje, ktoré nám vedia vyriešiť ľubovoľnú situáciu. Vstupy do toho sú tie ľubovoľné situácie a tých strojov máme niekoľko vedľa seba. Sú to algoritmy, softvéry, ktoré nám na konci niečo dajú. Nie je jednoznačné, čo to bude, ale veľmi často sú to dizajnérske rozhodnutia.

Často je ambíciou dosiahnuť veľkú komplexnosť formy, niečo také zložité, že by to inak nebolo možné navrhnúť. Toto je rozhodnutie autora, ktorý si pripraví všetky nástroje, aby mohol kontrolovať návrh niečoho veľmi zložitého.

Vstupy môžu byť rôzne: od jednoduchých dôvodov, prečo sa niečo nachádza na určitom mieste, až po štatistiky, databázy veľkých dát, 3D skeny s miliardami bodov. Môže to byť jednoducho jeden bod alebo jedno číslo. Výstupom môže byť čokoľvek, ale v architektúre to zvyčajne bude dom, forma alebo objekt väčší ako človek, do ktorého môže vstúpiť.

V čom to má potenciál?

Môžeš pracovať na úplne najmenšej čiastočke. Navrhneš, ako sama o sebe funguje, potom ako sa dve takéto čiastočky dokážu spojiť, ako sa k sebe dokáže spojiť päť takýchto čiastočiek, až nakoniec z toho urobíš niečo obrovské. Toto je napríklad metodika, ktorú nás učil Hernán Díaz Alonso na Angewandte.

V projekte, na ktorom sme pracovali, sme vôbec nepoužívali computational dizajn. Modelovali sme ručne v programe Maya, začínajúc malým objektom s rozmermi približne 30 × 30 × 30 cm. Tento malý objekt sme potom škálovali do väčšieho objektu s rozmermi okolo metra na každú stranu.

Nešlo o jednoduché naťahovanie alebo množenie, ale o hľadanie princípov, ako by sa z menšieho objektu dal vyskladať väčší. Následne sme navrhovali objekt veľkosti pavilónu, približne 3 × 3 × 3 m, opäť využívajúc stredne veľký objekt a vyskladávali sme ho do veľkého objektu. Nakoniec sme tento proces aplikovali na mierku novej centrálnej železničnej stanice vo Viedni. Všetko začalo malým objektom, ktorý bol navrhnutý ako lampa.

Tento prístup je úplne opačný, ako nás učili na škole, kde sa začína od jednoduchšieho a postupuje sa k zložitejšiemu. Môže sa najprv urobiť veľký návrh veľkého objemu, ktorý sa potom rafinuje. Computational dizajn je na toto perfektný, pretože máme celú konštrukčnú históriu. Zmena v jednom kroku sa prejaví vo všetkých ďalších krokoch. Môžeme navrhnúť algoritmy pre tento postup, kde navrhneme malú vec, ako sa tá vec agreguje a škáluje.

Výsledkom je, že celý objekt má všade rovnaký detail, ktorý je maličký, spracovaný, deterministický a stále dobre funguje. Môžeme navrhnúť ohromné detaily veľkej veci. Keď sú metódy škálovania a skladania zložité a neštandardné, aj výsledná forma môže byť zložitá a neštandardná. Toto vidíme v prírode, napríklad pri raste koralov, kde jeden narastie, mineralizuje a na ňom narastie ďalší. Výsledkom nemusia byť budovy, ktoré sú obrazom tehál alebo panelov, z ktorých sú postavené, ale môžu byť obrazom tých malých prvkov, z ktorých sú postupne narastené.

Existujú v súčasnosti na svetovej úrovni nejaké trendy alebo aktuálne témy, ktoré sa týkajú výpočtového navrhovania?

Áno, existujú. Jedným z dôvodov, prečo sa už tak veľmi nevenujem emergentnosti a komplexným systémom, je, že napriek ich obrovskému potenciálu sme sa neposunuli výrazne ďalej. Teraz je najhorúcejšou témou tzv. diskrétna architektúra alebo diskrétny dizajn, ktoré sa riešia napríklad na UCL Bartlett v Londýne, čoho hlavným reprezentantom je Gilles Retsin, teóriu k tomu píše Mario Carpo. Ale nie sú jediní. Aktuálne sa táto téma rieši po celom svete na významných univerzitách. Tento prístup je medzikrokom medzi prefabrikovaným dizajnom z modernizmu 20. storočia a computational dizajnom, ktorý sa objavil na konci 20. storočia a začiatku 21. storočia.

Prefabrikácia hovorila o tom, že z malého množstva unifikovaných prvkov, napríklad panelov alebo tehál, sa dalo postaviť veľké množstvo rôznych domov. Táto téma sa už vyčerpala, formálne aj obsahom, a dnes už nezodpovedá modernej dobe.

Chvíľu sa zdalo, že cestou bude 3D tlač a digitálna fabrikácia, kde každý prvok je trochu iný a dá sa vyskladať do jedného konkrétneho tvaru. V tomto je perfektný Marc Fornes so svojou značkou Theverymany. Vyrába pavilóny z unikátnych dielov. No ukázalo sa, že to nie je úplne efektívne a možno to ľudia nechcú.

Gilles Retsin navrhuje návrat k modernizmu s prefabrikovanými modulmi, ktoré sú však sofistikovane navrhnuté tak, aby ovplyvnili, ako sa z nich vyskladá celok. Ide o sofistikované tvary panelov alebo iných priestorových prvkov, z ktorých sa síce nedá vyskladať všetko, ale určujú, čo sa z nich dá vyskladať a ako sa to vyskladáva rozumným spôsobom.

Retsin to demonštruje napríklad vytvorením panelu s rozmermi približne 3 m na výšku a 1 m na šírku, ktorý je kosodĺžnikového tvaru. Tieto panely, keď sa správne zložia alebo uložia voči sebe, môžu vytvoriť rôzne štruktúry, od podlahy cez steny až po šikmé plochy.

Výsledný dom vyzerá takmer normálne, ale nie úplne, pretože základný modul, z ktorého sa skladá, veľmi určuje celkový vzhľad. Tento prístup nazýva diskrétnou architektúrou, pretože sa skladá z dobre oddeliteľných častí alebo modulov. Tieto moduly ovplyvňujú celkový vzhľad a funkciu architektúry.

Tento trend mení podstatu architektúry. Nie je to len technológia na navrhovanie už nakreslených domov, ale skutočne vstupuje do návrhového procesu.

Dnes môžeme povedať, že horúcim trendom je práve diskrétna architektúra. Verím, že sa skôr či neskôr vrátime k emergentnosti, pretože tá otvára možnosti na vytváranie niečoho kvalitatívne nového. Spolupôsobenie mnohých časti s rôznymi záujmami a výsledok je kompromisom týchto záujmov. Toto je príklad emergentného javu, ktorý má veľký potenciál.

Ďalším horúcim trendom je umelá inteligencia, ktorej sa venuje Neil Leach a ľudia okolo neho. Hoci sa jej nevenujem veľmi intenzívne, existujú ľudia, ako napríklad Daniel Bolojan, ktorí veria, že umelá inteligencia bude mať v architektúre dôležitú a zaujímavú úlohu.

A vy v štúdiu pracujete aj na niečom podobnom ako ten spomínaný prvok kosodĺžnika?

Áno, to je hlavná vec, ktorej sa venujeme posledný rok. Zameriavame sa na diskrétne navrhovanie foriem dizajnu a architektúry. Neadoptovali sme však úplne všetky paradigmy, ktoré presadzujú Gilles Retsin a Mario Carpo. Začal som používať termín constraint dizajn, v slovenčine by sa dalo povedať „navrhovanie prostredníctvom obmedzení“.

Vyvinuli sme softvérový nástroj nazvaný Monoceros, ktorý sme publikovali v januári 2021. Rýchlo sa začal používať na univerzitách po celom svete. Začalo to ako náš interný výskumný projekt so stážistami v našom štúdiu.

Naša metodika spočíva v tom, že na začiatku, keď máte prázdny papier alebo súbor, je možné všetko. Postupne pridávate rôzne obmedzenia až dovtedy, kým z nekonečne veľa možností zostane len jedno možné riešenie, ktoré nie je vylúčené obmedzeniami.

Diskrétna architektúra je súčasťou tohto prístupu. Monoceros umožňuje navrhovať veľké zložité priestorové agregáty z malých modulov, ktoré majú svoje vlastnosti a spôsoby, ako sa môžu spájať. Niektorým prvkom dovolíme sa spojiť, iným nie – podobne ako pri Legu. Monoceros je súbor nástrojov na aplikáciu tejto metodiky, ako vytvoriť zložitý agregát z modulov tak, aby celý čas dával zmysel. Toto všetko spadá do väčšej agendy constraint dizajnu.

Je to teda nejaký skript?

Áno, aktuálne je Monoceros voľne dostupný a dá sa stiahnuť a doinštalovať do Grasshoppera. Napísal som k nemu rozsiahlu dokumentáciu, je dostupný aj zdrojový kód, takže je to open source. Robili sme s tým množstvo workshopov a tutoriálov, učil som to na univerzitách v Európe a predstavili sme to aj na svetových konferenciách. Snažíme sa teraz dostať tento softvér a metodiku do sveta.

Ako dlho ste ho vyvíjali?

Programovali sme ho dvaja, kognitívny vedec Ján Tóth urobil hlavný engine. Ja som k nemu pripravoval viacero verzií architektonických prvkov. Začali sme 1. júla 2020 s tým, že sme mali štyroch stážistov, na konci leta sme mali hotový nástroj, ktorý používali. Potom prišli tvrdé lockdowny a na jednom dlhom home office som urobil verejnú verziu, nazvali sme ju Monoceros. V polovici januára sa to publikovalo, vo februári som už bol na obhajobách na TU Berlín, kde to študenti používali.

Máte ambíciu s týmto softvérom navrhovať reálnu architektúru?

Áno, to sa aj deje. Určite to robia študenti na rôznych školách a už sa týmto softvérom navrhujú bytové domy a iné projekty.

Ako vnímaš tradičnejšiu architektúru, ako ju robia napríklad Rem Koolhaas alebo Peter Zumthor?

Ja by som týchto dvoch pánov nespájal. Koolhaas a Zumthor sú podľa mňa veľmi odlišní architekti. Koolhaas sa opiera o prísne výskumy a teórie, čo vedie k tomu, že jeho diela sú vnútorne pevné a stávajú sa kánonickými. Tento prístup rozlišuje medzi stavbou a architektúrou, kde architektúra necháva stopu v spoločnosti a kritická architektúra necháva stopu v disciplíne. Kánonická architektúra určuje, čo je stavba a čo je architektúra. Tieto diela reagujú na minulosť a sú pripravené byť súčasťou historického reťazca.

Kánonické architektúry sú tie, ktoré určujú kánon a sú v histórii veľmi vzácne. Napríklad Koolhaas a ďalší architekti reagujú na diela ako Villa Rotonda od Palladia, čím nastavujú kánon toho, čo je architektúra.

Je zaujímavé, že napríklad Adolf Loos mal problém, keď prišiel so stavbami úplne bez ornamentu. Ľudia nevedeli, či to, čo postavil, je vôbec dom, alebo len nejaká kulisa či lešenie, za ktorým bude skutočný dom. Mysleli si, že je to nehotové a nespadá do kánonu. Potom však vytvoril diela, ktoré dnes považujeme za kánonické. Podobne Rem Koolhaas vytvára kánonickú architektúru, ktorá určuje, čo architektúra je, najmä na konci 20. a začiatku 21. storočia.

A čo sa týka komerčnej sféry vášho štúdia, videl som jeden z vašich posledných projektov Eurovea Tower – veľký fyzický model, ktorý pekne svietil.

Áno, naše štúdio Subdigital sme založili s Tomášom Tholtom v roku 2016. Jedným z našich projektov bol urbanistický model pre jedného z bratislavských developerov. Model bol ambiciózny a výsledkom ročnej práce.

Vďaka našim skúsenostiam s computational dizajnom a digitálnou fabrikáciou sme vedeli navrhnúť efektívne vyrobiteľné diely na CNC frézach a 3D tlačiarňach. Model mal softvérový inžiniering, ktorý sme programovali od nuly, a bol zložený z 3 500 unikátnych prvkov. Výsledkom je model, ktorý je skôr sochou budovy, s animáciami a hardvérom na riadenie týchto animácií. Tento model je presný až na milimeter a skladá sa z mnohých malých častí, ktoré presne do seba zapadajú.

Kde je možné vidieť tento model?

Momentálne je tento model vystavený v River Parku v showroome. Vidieť ho môžete cez výklad alebo sa dá vojsť dnu. No najmä večer je to cez výklad dobre viditeľné.

Stáva sa niekedy, že nesplníte zadanie? Keďže ste sa pustili do niečoho, čo nikto predtým nerobil, nemáte záruku, že sa to podarí…

Áno, môže sa to stať. Máme veľmi dlho vyrokované zmluvy s klientmi, kde chceme mať všetko ošetrené. Zatiaľ sa nám to nestalo, ale napríklad pri projekte Eurovea Tower klient chcel hologram. Vysvetlili sme im, že hologram neexistuje, a navrhli sme im namiesto toho inú vec. Snažíme sa mať s klientmi transparentné vzťahy a keď vznikne problém, hneď im o tom poviem. Väčšinou máme šťastie na klientov, ktorí s nami spolupracujú na hľadaní riešenia.

Myslíš si, že bude možné v budúcnosti urobiť hologram?

To naozaj neviem, to je mimo mojich odborných znalostí.

No dobre, teraz prejdeme k našej pravidelnej rubrike. Aký je tvoj najobľúbenejší neúspech?

Vedel som, že sa ma na to opýtate, a ja sa opýtam naspäť, čo to znamená „obľúbený neúspech“? Neúspech znamená, že niečo zlyhalo, a preto by to nemalo byť moje obľúbené.

Aká je tvoja najhoršia vlastnosť?

Asi som neprimerane prísny na iných ľudí. Očakávam od nich, aby robili menej chýb, hoci sám robím minimálne rovnako veľa. Je to niečo, na čom musím pracovať – rozumieť tomu, že musím mať realistické očakávania a že chyby sú v poriadku.

A aká je najlepšia vlastnosť?

Myslím si, že sa neobávam nekonvenčných vecí a verím, že všetko sa dá preskúmať tak, aby to prestalo byť strašidelné. Verím, že všetko sa dá pochopiť a že neznáme sa môže stať známym.

Dobre, byt alebo dom?

Aj keď existujú mnohé hybridy medzi týmito dvoma kategóriami, ak by som mal vybrať z týchto dvoch, asi by som preferoval byt.

Prečo si myslíš, že architekti často nosia čierne oblečenie?

Architekti vnímajú oblečenie z konštrukčného hľadiska, podobne ako budovy. Preferujú jednoduché, jednofarebné oblečenie, ktoré zvýrazňuje veľké tvary a nepridáva zbytočné detaily. Čierna farba je praktická a neprináša so sebou žiadne konotácie na rozdiel od iných farieb, ktoré by si vyžadovali vysvetlenie.

Ďakujem ti za rozhovor. Bolo veľmi zaujímavé dozvedieť sa viac o tvojom smere v architektúre a dúfam, že to bolo zaujímavé aj pre našich poslucháčov.