Premena funkcií medzivojnovej architektúry
Forma sleduje funkciu. Leitmotív významnej medzivojnovej avantgardy – funkcionalizmu – bol jasný. Čo sa však stane, ked sa účel stratí? Zväčša je to poriadny problém. Do jeho rozpletania vstupuje viacero záujmov i názorov. Slovensko nie je výnimkou.
Táto analýza sa zaoberá najmä premenou funkcií medzivojnovej avantgardy, čo dosvedčujú aj nasledujúce články – o pohnutom príbehu funkcionalistickej perly v Brne (vily Tugendhat) či o aktuálnom stave slovenského chátrajúceho skvostu z toho istého architektonického štýlu (Liečebného domu Machnáč v Trenčianskych Tepliciach), ktorý pripomína, že hranica medzi zachránením a zničením pamiatky je tenká. Na inom mieste časopisu sa však píše aj o premene kúpaliska Zelená žaba, ktorá potvrdila, že záchrana je možná. Analýza poukazuje aj na dôležitosť prístupu architekta pri rekonštrukcii, keďže podľa Ing. arch. Jozef Frtúsa treba k objektu pristupovať ako k „… pacientovi prebúdzajúcemu sa do novej doby, s novými požiadavkami na budúci život…“
Ako na to
Medzivojnová funkcionalistická architektúra dosiahla na Slovensku a najmä v Bratislave vysokú kvalitu. Existuje tu mnoho skvelých ukážok, pričom niektoré sú aj chránené. Sú v zozname pamiatkového fondu, takže sa považujú za štátom chránenú pamiatku výberovej kategórie. „Najväčší problém je zmena funkcií,“ definuje ich stav, ale aj prístup k rekonštrukciám riaditeľ Krajského pamiatkového úradu v Bratislave PhDr. Peter Jurkovič. „Funkcionalistické stavby boli doslova projektované na primárnu funkciu, ktorá tam zo začiatku existovala. Po strate funkcie, stavby prichádzajú o svojho ducha a zrazu sa musia prispôsobovať iným funkciám. A vtedy nastáva otázka, akým smerom sa bude uberať pamiatková obnova. Dané stavby sú totiž prevažne poplatné dobe svojho vzniku nielen svojím štýlom, architektonickým riešením, použitými materiálmi, ale aj svojimi technickými možnosťami. Tie však boli vtedy príliš voľné, pričom sa nepozeralo na energetické nároky, ktoré platia dnes. Nikoho vtedy netrápilo, že na vykurovanie väčšej vily sa počas zimnej sezóny spálili desiatky vagónov uhlia.“
Kochovo sanatórium
K príkladom záchrany významnej medzivojnovej architektúry patrí Kochovo sanatórium na Partizánskej ulici v Bratislave, ktoré sa podľa projektov Dušana Jurkoviča a Jindřicha Merganca (spolupráca Otmar Klimeš) realizovalo v rokoch 1929 – 1930. Je zapísané ako Národná kultúrna pamiatka do ústredného zoznamu pamiatkového fondu SR a takisto zaradené do zoznamu medzinárodnej organizácie na ochranu modernej architektúry DOCOMOMO.
Pred štyrmi rokmi sa ukončila jeho rekonštrukcia, ktorej autormi boli Ing. arch. Viktor Šišolák, Ing. arch. Dušan Dinaj a Ing. arch. Barbora Bojňanská. Súkromného investora – spoločnosť R2 – stála aj s modernou technológiou vyše 10 miliónov eur.
„Slúži ku cti investora, že nezmenil funkciu tejto nemocničnej stavby, aj keď sa nachádza v lukratívnom prostredí mestskej časti Staré Mesto,“ hovorí Peter Jurkovič. „Je to totiž investícia s dlhodobou návratnosťou a aj po náročnej rekonštrukcii slúži pôvodnému účelu, pričom je vybavená najmodernejšou medicínskou technikou, lôžkovými a diagnostickými kapacitami. Na začiatku sme však museli riešiť, ako si poradiť s rekonštrukciou.“
Technický stav samotnej stavby bol havarijný a keďže sa dlhodob
o neudržiavala, bola na hranici rozpadu. Vonkajší obklad sa začal oddeľovať od vnútornej konštrukcie a hrozilo, že spadne a všetko sa rozbije. Skeletovú konštrukciu tvorili betónové preklady a stĺpy s rozmermi 20 × 20 cm vyplnené tehlou a z vonkajšej strany obložené špeciálne vyrábaným obkladom – dutými tehlovými tvarovkami, ktoré mali vytvárať tepelnú izoláciu. Dnes sú však nároky na energie úplne iné a aj pamiatkari museli vyhovieť tepelnotechnickým, zdravotnotechnickým a ďalším normám pre zariadenie, ktoré sa tam plánovalo.
Spolupráca investora a pamiatkara
V tomto procese sa pamiatkari musia vyrovnávať s otázkami, do akej miery si udržať architektonickú a materiálovú originalitu a ako zohľadniť pôvodnú funkciu – v prípade Kochovho sanatória je totiž predmetom ochrany aj pôvodná funkcia. „Tu dochádza ku konfrontácii s investorom, pretože chcete, aby to žilo, ale zároveň máte kritériá, ktoré by ste mali dodržať. Medzi ne patrí napríklad aj zachovanie originálneho architektonického vzhľadu,“ hovorí Peter Jurkovič. „Pred pamiatkarmi sa vynára otázka, čo má väčšiu prioritu: Zachrániť pamiatku s istými zmenami alebo trvať na originalite, ktorá môže viesť k zániku pamiatky?“
Podľa Petra Jurkoviča treba vo vzťahu s investorom nájsť istú rovnováhu medzi pochopením zámerov nového vlastníka a presvedčením o potrebe záchrany architektúry. „Pamiatkarčina je ako práca lekára, pri ktorej zasahujete do organizmu a musíte zargumentovať, prečo to robíte práve takto,“ zdôrazňuje Peter Jurkovič. „Pri spolupráci s investorom sa musí prerokovať každý detail, lebo v projektovej dokumentácii nikdy neustriehnete, čo všetko sa na stavbe odohrá. Až ked ju otvoríte, vidíte, čo ju trápi. Počas realizácie môže dôjsť k veľkým disproporciám, lebo investor je nastavený na istý rozpočet a nepredvídané okolnosti mu rozpočet len zvyšujú. Aj preto musí pamiatkar v tomto vzťahu jasne zadefinovať, čo je predmetom pamiatkovej ochrany… My a brzdou investičného procesu? Sme tu ustanovení preto, aby sme chránili hodnoty kultúrneho dedičstva. Čo bude reprezentovať túto krajinu, ak ju pamiatkari neudržia? Mnohí pre stanovovanie podmienok ochrany na nás nadávajú, ale keby neexistovala táto inštitúcia, tak by Slovensko vyzeralo ináč. Škoda, že nemáme čas zosumarizovať a prezentovať všetko to, čomu sa nám podarilo zabrániť.“
Zástupca investora Kochovho sanatória Ing. arch. Dušan Nemec hovorí o vzorovej spolupráci s Krajským pamiatkovým úradom Bratislava, hoci tomu predchádzala zložitá cesta. „S pamiatkarmi je vo všeobecnosti neľahká komunikácia, ale tu boli ústretoví,“ hovorí D. Nemec. „Pochopili, že budova po takmer sto rokoch pri takom projektovaní nemôže hygienicky spĺňať súčasné normy a ak chce napĺňať funkciu nemocnice, musia sa v obnove urobiť razantnejšie zmeny. „Od začiatku sme komunikovali s pamiatkarmi a so Stavebným úradom Bratislava-Staré Mesto, ktorý to mal na starosti. Potrebovali sme záväzné stanovisko k rekonštrukcii od hlavného mesta Bratislavy, čiže sme komunikovali s oddelením rozvoja mesta na magistráte a so Stavebným úradom Bratislava-Staré Mesto. Trvalo asi rok, kým sme zohnali všetky potrebné vyjadrenia ohľadne nových noriem, ktoré pôvodná budova nespĺňala.“
Odsúdenie aj uznanie
Rekonštrukcia však nebola iba selankou. Súčasťou objektu je aj prístavba zo 70. rokov minulého storočia od architekta Ľubomíra Titla, kde bola umiestnená prízemná kotolňa a laboratóriá. Investor prišiel s návrhom dvojposchodovej nadstavby, kde by boli operačné sály. Pamiatkari povolili realizovať nadstavbu, ktorá vytvorila novú architektonickú hmotu (vľavo od samotnej pamiatky) a realizátorom umožnila splniť všetky nároky na nové operačné sály, vytvoriť dobré tepelné, svetelné, hygienické a iné podmienky.
„Rozhodli sme sa uchrániť, čo sa dá, v pôdoryse, ako aj na samotnom Kochovom sanatóriu. Prístavba zase mala pokryť všetky nové nároky,“ hovorí Peter Jurkovič. „Zo strany pána architekta Titla však prišlo veľké odsúdenie. Prišiel za mnou aj s vnučkou architekta Dušana Jurkoviča a doslova sa ma spýtali, či som hodný svojho mena. Niekedy však treba prijať zodpovednosť za rozhodnutie, pričom nemusíte vedieť, ako to dopadne. Názory ľudí sú však pre mňa podstatné, sú akousi reflexiou mojej práce. Zároveň som ale presvedčený, že sme urobili všetko, aby sme zachránili zdevastované sanatórium a zachovali jeho pôvodnú funkčnú náplň. Aj preto sme súhlasili s nadstavbou kotolne, ktorá je hmotovo podriadená a farebne zosúladená s hlavným objektom. Vnučka architekta Dušana Jurkoviča nakoniec prišla na slávnostné prestrihávanie pásky a povedala, že sa jej obnovené Kochovo sanatórium páči. To bol teda pozitívny záver, ale medzitým boli tri roky obhajovania atakov zo strany médií, ale aj vysvetľovania vtedajšiemu pánovi podpredsedovi vlády, ktorý nás žiadal o písomné zdôvodnenia, prečo sme sa rozhodli práve tak.“
Prevádzka Kochovho sanatória počas uplynulých štyroch rokov potvrdila správnosť prístupov. Súkromná gynekologicko-pôrodnícka nemocnica je dôstojným pokračovateľom diela profesora Kocha, ktorý vybudoval namodernejšie sanatórium svojej doby. „Súčasnosť si vyžiadala použitie špičkových technológií, na čo sa pri rekonštrukcii kládol veľký dôraz, zdôrazňuje riaditeľ nemocnice MUDr. Vladimír Cupaník, PhD. „Spomeňme aspoň najmodernejšie riešenia pôrodných a operačných sál, ktoré sú plne klimatizované a vďaka dômyselnej vzduchotechnike spĺňajú najprísnejšie hygienické nároky.“
Jediná vec, ktorá sa zatiaľ investorovi nepodarila dotiahnuť, je revitalizácia priľahlej unikátnej Kochovej záhrady. Tá prešla niekoľkými majiteľmi a dnes patrí Ministerstvu vnútra SR. „Žiaľ, je to na mŕtvom bode,“ dodáva Dušan Nemec. „Záhrada je v dezolátnom stave, hoci vždy bola súčasťou Kochovho sanatória. Záhradná architektúra obsahuje vzácne stredomorské dreviny, no teraz chátra a v súčasnosti sa v nej pohybujú drogovo závislí ľudia.“ Aj Kochova záhrada je národnou kultúrnou pamiatkou a podľa Petra Jurkoviča by mala byť (ako dielo človeka za účasti prírody) kultivovaným priestorom slúžiacim sanatóriu, čo bolo aj jej pôvodným poslaním či účelom.
Bezručova a Nová doba
Každá situácia je originálna a riešenie závisí od originality stavby, samotného investora, ale aj od schopnosti pamiatkara jasne si vyšpecifikovať, kde je predmet pamiatkovej ochrany a kde sa dajú pripustiť zmeny zohľadňujúce účel stavby.
V prípade záchrany obytného súboru Nová doba (1932, autori Fridrich Weinwurm a Ignác Vécsei) na Vajnorskej ulici bolo rozhodujúcou otázkou zateplenie a výmena okenných výplní. „Dôležité bolo zachovať vonkajší výraz, aby sa nestratil funkcionalistický charakter stavby,“ hovorí Peter Jurkovič. „V detailoch sa už mohli spraviť ústupky. Tu nás však zase kritizovali, že počas obnovy boli na fasáde veľkoplošné reklamy, ale tie predsa prinášali peniaze do spoločného rozpočtu a poslúžili na údržbu objektu…“
Úplne opačným prípadom je bývalá nemocnica na Bezručovej ulici – pôvodne Okresná nemocenská poisťovňa (1937 – 1939, autori Alois Balán a Jiří Grossman). Často sa pri nej menili majitelia, ktorí menili aj jej funkciu. „Po dlhých rokovaniach sa nám podarilo dohodnúť s majiteľom o postupe a dostať sa až do štádia nami schváleného projektu pre územné rozhodnutie,“ hovorí Peter Jurkovič.
„Občianske iniciatívy však na dva roky zablokovali vydanie územného rozhodnutia na stavebnom úrade. Je len prirodzené, že počas dvoch rokov aj vlastník stratí chuť platiť 3-tisíc eur mesačne za strážnu službu. Chodila tam polícia, podávali sa rôzne trestné oznámenia a stavba bola postupe rozoberaná. Jednoducho, čas nikdy nehrá v prospech opustenej budovy a dúfajme, že novým majiteľom sa podarí obnovu aj s novým využitím dokončiť.“ Dnes ju vlastní firma Forespo Archív patriaca pod realitný fond Prvej penzijnej správcovskej spoločnosti Poštovej banky. Tá chce v objekte vybudovať byty, administratívu, ale aj zdravotnícke zariadenia.
Architekt prebúdza objekt k životu
A čo znamená proces rekonštrukcie pre tvorivého architekta? „Je to príjemná zmena oproti projektom novostavieb. Obidva druhy projektov si vyžadujú špecifický prístup a osobité postupy v ich tvorivej fáze,“ odpovedá Ing. arch. Jozef Frtús (1946), ktorý má v Banskej Bystrici architektonický ateliér ARCHUS. Vo svojom portfóliu má množstvo zrealizovaných projektov, pričom mnohé sa dotýkajú práve obnovy pamiatok.
„Pri projekte rekonštrukcie považujem za veľmi dôležitú prípravnú fázu, počas ktorej sa tvorca projektu musí dokonale oboznámiť nielen s aktuálnym technickým stavom ,pacienta’, ktorého treba prebrať k novému životu, ale aj s jeho ,životopisom‘. Mnohokrát sú v ňom navrstvené stopy mnohých generácií v podobe rôznych slohových a štýlových tvarosloví i artefaktov vypovedajúcich o danej dobe. Tie tvoria základnú kostru, ku ktorej je možné veľmi citlivo implantovať i prípadné novotvary či moderné technické vybavenie. Veď ,pacient’ sa prebudí do novej doby, s novými požiadavkami na svoj budúci život. Len takto bude plnohodnotne žiť aj v historicky zmenených podmienkach.“
Pre architekta Jozefa Frtúsa neznamená komplexné riešenie obnovy pamiatky iba nové omietky, nové farby alebo nové technické rozvody. Obnovený objekt musí mať v sebe „fór“ – zapamätateľný nápad. Inšpiráciou pre takýto nový počin môže byť zmenená funkcia objektu alebo jeho rozšírenie novými prístavbami. Limitom kreativity je len úcta k prostrediu, v ktorom sa projekt nachádza, a hodnoty i fyzický stav samotného objektu.
Sákralné pamiatky a verejný priestor
Architekt Jozef Frtús rád spomína na sériu riešení exteriérových sakrálnych priestorov. Patrí k nim napríklad rekonštrukcia kalvárií v Banskej Bystrici a Leviciach, pútnické miesto Studnička v Starých Horách, cintorín v Tvrdošíne. „Zväčša sú súčasťou krásneho prírodného prostredia so silným géniom loci,“ hovorí architekt. „Nepochybne najvyššia motivácia pre tvorcu musí byť zachovanie či povýšenie ich spirituálneho potenciálu. Ich symbióza s prírodným prostredím nesmie byť narušená. Často aj za cenu odstránenia negatívnych nánosov z nedávnej minulosti, ktorá nebola prajná k týmto druhom stavieb. Mnohým dokonca hrozil zánik. Niekedy však použitie netradičných a nekonvenčných prístupov oživilo ich duchovné hodnoty.“
Jozef Frtús je aj autorom rekonštrukcií viacerých exponovaných mestských priestorov. Medzi také nepochybne patria mestské námestia. Jednou z jeho najvýznamnejších realizácií je Námestie generála M. R. Štefánika v Brezne (2002, 2013). Námestie je najmä v menších mestách dominantný urbánny priestor s mnohými často protichodnými funkciami. „V prípravnej fáze som si preštudoval dostupné historické dokumenty a hľadal som inšpiráciu pre prípadnú kontinuitu,“ vysvetľuje architekt. „Zistil som, že to nie je celkom správna cesta. Doba priniesla nové potreby, ktoré námestie musí obyvateľom poskytnúť. Zároveň bolo potrebné z námestia odstrániť viaceré zažité, a pritom nevhodné funkcie. Už v začiatkoch treba poznať zásady pamiatkovej ochrany, ktoré stanovil pamiatkový úrad, a riadiť sa nimi. Kompromisy sa prijímajú ťažko… Pritom treba mať na zreteli, že ,predátorom‘ námestia je človek. Nemalo by sa šetriť na alternatívnych riešeniach. V istom prípade som dokonca vyzval občanov mesta k spoluúčasti na pripomienkovaní predložených alternatív s možnosťou vyjadrenia ich námetov. Výsledkom bola zmes úplne protichodných a mnohokrát nepoužiteľných nápadov. Takáto ,demokratická‘ forma nepriniesla očakávaný efekt. Zodpovednosť za koncepciu teda musí vziať na svoje plecia tvorca-autor v úzkej spolupráci s vedením mesta. Veď ich spoločným cieľom je jedinečné dielo, ktoré má byť výsledkom úsilia celej generácie.“
TEXT: ĽUDOVÍT PETRÁNSKY
FOTO: DANO VESELSKÝ
Článok bol uverejnený v časopise ASB.
