Pritzkerovu cenu za rok 2025 si odnáša Liu Jiakun, ktorý sa nebojí sociálnych ani environmentálnych výziev
Daniel Zeman Čínsky architekt a pedagóg Liu Jiakun sa stal laureátom Pritzkerovej ceny za architektúru za rok 2025. Toto prestížne ocenenie dostal zakladateľ ateliéru Jiakun Architects najmä za svoju schopnosť spájať tradičné čínske prvky so súčasným dizajnom a za dôraz na sociálnu spravodlivosť v prostredí, ktoré utvára.
Liu Jiakun sa narodil v roku 1956 v čínskom Čcheng-te, kde doteraz žije a pracuje. Stáva sa tak druhým čínskym architektom, ktorý túto cenu dostal, po Wang Shuovi v roku 2012. Jeho návrhy sa vyhýbajú prísnym štylistickým rámcom a namiesto toho používajú adaptívne stratégie, ktoré vytvárajú harmóniu medzi kolektívnym a individuálnym priestorom.
Jeho dielo vedie používateľa k empatii a emocionálnemu prepojeniu – či už s architektúrou samotnou, alebo so spoločenstvom, ktoré ju obýva. Vo svojich projektoch hľadá útočisko a otvorenosť, a to aj v hustých urbánnych oblastiach.
Výsledkom je architektúra, ktorá je pevne ukotvená v kontexte, kultúrnych tradíciách a charaktere danej lokality, a zároveň ponúka široké spektrum komunitných možností. Stavby často využívajú neupravené materiály a prijímajú prirodzené nedokonalosti, čím vyzdvihujú proces a postupné premeny v priebehu času.
S architektúrou to takmer vzdal
K povolaniu architekta sa Liu Jiakun dostal nie úplne tradičnou cestou. V roku 1982 dokončil Chongqing University s bakalárskym titulom z inžinierstva. Jeho kariéra sa krútila okolo prestavby Číny v období po kultúrnej revolúcii vrátane výrazného pôsobenia v Nagčhu v Tibete (1984 –1986).
Kľúčovým momentom bola účasť na výstave spolužiaka Tanga Huy v roku 1993, ktorá ho odvrátila od úvah o odchode z architektúry. Namiesto toho sa naplno ponoril do osobného vyjadrovania skrze dizajn a počas tohto intenzívneho obdobia spolupracoval s umelcami a so spisovateľmi, pričom postupne vylaďoval vlastnú architektonickú filozofiu. V roku 1999 založil vlastné štúdio Jiakun Architects.
Na pomedzí tradície a súčasnosti
Zásadným prvkom Jiakunovho prístupu je odmietanie protikladov medzi históriou a modernitou, kolektivizmom a individuálnym sebavyjadrením, utópiou a realizmom. Jeho stavby tieto zdanlivo protichodné sily prepájajú a obyčajným ľuďom tak ponúkajú priestor na bohatšie každodenné prežívanie.
Veľký dôraz kladie na sociálny, kultúrny a historický kontext, do ktorého je projekt vsadený. Forma nie je striktne nadradená funkcii. Naopak, je modelovaná špecifickými požiadavkami a charakterom každej zákazky. Tento pragmatický idealizmus sa odráža napríklad v projekte Songyang Three-Temple Cultural Communication Center, kde sa stretávajú priestorové a komunitné hľadisko s ľudskými potrebami.
Jiakunova tvorba je prestúpená myšlienkou, že budovy majú byť naratívne, rozprávajú príbehy, ktoré spájajú dejiny, komunitu a individuálnu skúsenosť. Jedným z ústredných motívov je i prekonávanie všeobecných predstáv o hustote osídlenia. Vysoká hustota nemusí nevyhnutne znamenať nedostatok otvorených priestorov.
Liu sa to snaží dokázať svojimi projektmi, v ktorých integruje verejné priestory dovnútra stavieb a vytvára tak pestré miesta podporujúce interakcie. Ako príklad slúži Xicun Compound v Čcheng-te – päťpodlažná budova zaberá celé mestské bloky. Vnútri sa nachádzajú priestranné pešie a cyklistické koridory, ktoré podporujú neformálne stretávanie aj komunitné aktivity.
Na menšej ploche, avšak v obdobnom duchu, vznikla aj budova Katedry sochárstva na Sichuanskej akadémii výtvarných umení v Čchung-čchingu, ktorej konštrukcia s odvážnymi konzolami maximalizuje využiteľný priestor a zároveň zachováva otvorenosť.
Materiály, lokálne zdroje a stopy času
Veľký význam tento architekt prikladá prácam s nedokonalosťami a so štruktúrou materiálov. Na rozdiel od dokonale uhladených povrchov stavia na patinu a surovosť, ktoré odrážajú čas aj ľudskú činnosť.
Často používa lokálne či recyklované materiály – napríklad sutiny po zničujúcom zemetrasení v Wenchuane v roku 2008 boli pretvorené na odolné tehly pre projekty ako Novartis Building alebo už spomínané Xicun Compound. Táto filozofia „stavby pre komunitu a s komunitou“ sa premieta aj do menších projektov. Takým je Memoriálu Hu Huishan, kde surová textúra cementového reliéfu vyjadruje silnú symboliku aj materiálnu realitu.
Počas viac ako štyroch dekád Liu Jiakun realizoval rôzne projekty po celej Číne: od akademických a kultúrnych stavieb po komerčné budovy či veľké urbanistické plány. Medzi výrazné realizácie patrí Múzeum hodín v Jianchuan Museum Settlement, budova katedry dizajnu na Sichuanskej akadémii výtvarných umení alebo Kultúrne komunikačné centrum Troch chrámov v Songyangu.
Namiesto štýlu stratégia
Porota v zložení Alejandro Aravena (predseda), Barry Bergdoll, Deborah Berke, Stephen Breyer, André Corre do Lago, Anne Lacaton, Hashem Sarkis, Kazuyo Sejima a Manuel Luca Dazio uňho ocenila najmä hlboké pochopenie miesta, inovatívny prístup k hustote a schopnosť posilniť komunity tým, že do projektov začleňuje prvky tradície aj moderného dizajnu.
„V globálnom kontexte, keď architektúra hľadá odpovede na rýchlo sa vyvíjajúce sociálne a environmentálne výzvy, prichádza Liu Jiakun s presvedčivými riešeniami, ktoré oslavujú každodenný život ľudí rovnako ako ich spoločnú a duchovnú identitu. Vo svojich projektoch sa Liu Jiakun vyhýba estetickým alebo štýlovým obmedzeniam. Namiesto jedného štýlu uplatňuje stratégiu, ktorá vždy vychádza z konkrétnych miestnych podmienok a zohľadňuje špecifické charakteristiky a potreby daného prostredia,“ uviedla.
Liu Jiakun podľa poroty navyše redefinuje myslenie o hustote pomocou prepojenia a „súžitia“, vytvárajúceho vyvážené riešenie protichodných síl. Vo svojej práci sa opiera o čínsku tradíciu, avšak bez nostalgie alebo nejasností. To mu umožňuje nachádzať nové riešenia, ktoré sú zároveň pevne zakotvené v miestnej histórii a zároveň rezonujú na globálnej úrovni.
Prínos pre súčasnú architektúru
Ocenenie Liu Jiakuna Pritzkerovou cenou potvrdzuje jeho výnimočný prínos k formovaniu súčasnej architektúry. Svojím dôrazom na sociálny aspekt, lokálny kontext a schopnosť rozrušiť hranice medzi protikladnými hodnotami predstavuje inšpiratívny príklad pre architektov celého sveta.
Výber poroty zdôrazňuje, že architektúra zostáva dôležitým nástrojom na vyjadrenie identity a súčasne pripomína jej potenciál vyrovnávať sa so spoločenskými a environmentálnymi problémami.
Jeho práca sa dočkala medzinárodného ohlasu a bola predstavená na renomovaných prehliadkach, ako sú Bienále v Benátkach alebo Bi-City Biennale v Šen-čene a Hongkongu. Okrem iného získal ocenenie Far East Architecture Award a UNESCO Asia-Pacific Heritage Award. V súčasnosti je hosťujúcim profesorom na Central Academy of Fine Arts a prednášal napríklad na MIT aj na Royal College of Art
Liu je tiež plodným autorom, ktorý vo svojich knihách pojednáva o témach utópie, ľudskej skúsenosti a naratívnych rovinách dizajnu. Architekt, ktorý je 54. držiteľom Pritzkerovej ceny, si ocenenie prevezme na jar v Abú Zabí.
