Projekt Čierne diery mapuje zabudnuté industriálne pamiatky

Slovensko je krajinou zabudnutých priemyselných pamiatok. Sú ich desiatky, sú neznáme a ďalšie generácie ich možno už neuvidia. Chátrajú, niekedy chránené zákonom, niekedy nie. Cukrovary, trafostanice, banské diela a továrne však nemusia skončiť stratené. O to sa stará projekt Čierne diery. Ak trio novinár – novinár – architekt necestuje s fotoaparátom po celom Slovensku, pátra v historických prameňoch vo svojom ateliéri v Novej Cvernovke alebo pripravuje nové grafiky v Risomate.

Miroslav Beňák, Andrej Sarvaš a Martin Lipták od roku 2014 mapujú industriálne pamiatky a zabudnuté miesta v celej krajine. To, že z prvého výletu nakoniec vznikne iniciatíva s podobným rozsahom, im pri prvej ceste za neznámymi technickými pamiatkami ani nenapadlo.

„Na jednej strane nás bavilo navštevovať nové a menej známe miesta a objavovať tak nepoznané časti Slovenska. Na druhej strane sme cítili ohrozenosť týchto miest a ,čiernu dieru´ v informáciách o nich,“ opisuje začiatky Miroslav Beňák. „Dnes máme často vytipované objekty, ktoré ideme navštíviť. Veľakrát sa nám ale stane, že narazíme na niečo úplne nové, čo nás niečím zaujme a potom si informácie vyhľadávame spätne.“

Po každej stavbe pátrajú v spomienkach pamätníkov, na internete, v knižniciach a archívoch. Hľadanie zaberá najviac času, pretože táto vrstva dejín u nás nie je zmapovaná. „Miestni nám väčšinou povedia „pikošku“, historickú zaujímavosť, no často si musíme veci overiť,“ vysvetľuje Andrej Sarvaš.

„Ale my svoju činnosť neberieme z vedeckého hľadiska, ale najmä z popularizačného. Určite nám ujdú detaily, ale zároveň nás často ľudia opravia. To je súčasť procesu.“ O miestach, ktoré navštívili, často existuje len veľmi málo informácií. Alebo vôbec žiadne.

„Láka nás čaro objavovania,“ hovorí Miroslav Beňák. V súčasnosti majú na webovej stránke ciernediery.sk vyše 125 stavieb, celkovo ich majú prejdené asi dve stovky. Ku každej stavbe patrí sprievodný text, ktorý približuje jej vznik, dramatické dejiny a veľakrát aj dôvod zániku.

„Snažíme sa tomu dať hlavu a pätu,“ vysvetľuje Andrej Sarvaš. „A ľahkú čitateľnú formu, keďže dostupné zdroje nebývajú orientované na potenciálneho návštevníka miesta. Odborné texty zjednodušujeme a príliš poetické sa zase snažíme zobjektívniť.“

Najdôležitejším nástrojom, ktorý Čierne diery používajú, je fotografia. Je to okamžitý záznam situácie a výborne sa s ňou komunikuje na sociálnych sieťach. Fotografie Čiernych dier majú charakteristický desaturačný, filtrovaný vzhľad, vďaka čomu sú rozpoznateľné na prvý pohľad.

„Naše fotky majú vtipný príbeh. Nemali sme žiadnu ambíciu. Fotil som na telefón, ktorý bol skôr kalkulačka. Všetci sme vedeli fotiť, aj sme mali techniku, len pôvodne sme výlety brali viac ako osobné objavovanie. Systematické mapovanie sme na začiatku nemali v pláne, prišlo až časom. Takže náš typický filtrovaný „look” je vlastne výsledkom úplnej náhody, keď sme nadviazali na hrozné fotky z telefónu prehnané cez instagram,“ smeje sa Andrej Sarvaš.

Je nevyhnutné podotknúť, že žiadne ploty počas fotenia nepreliezajú. Budovy sú väčšinou voľne prístupné. „Keď chceme ísť do nejakého areálu, ktorý je stále funkčný, oplotený alebo ho niekto stráži, snažíme sa vybaviť si povolenie,“ dodáva Andrej Sarvaš. Ale niekedy je v záujme kultúrneho dedičstva aj malá výnimka.

Technické pamiatky

Primárne sa Čierne diery chceli sústrediť na technické a priemyselné pamiatky. Už sa toho tak striktne nedržia, pretože hľadanie priemyselného dedičstva odkrýva mnohé ďalšie vrstvy, ktoré s ním viac alebo menej súvisia. Ich zmapované portfólio dnes zahŕňa aj obytné súbory robotníckych kolónií, meštianske domy a kaštiele, ktoré niekedy napríklad patrili majiteľom tovární. Dokonca aj sakrálne stavby či cintoríny.

To, čo sa zvyčajne chápe ako oddelená kategória priemyselného dedičstva, má v skutočnosti značný presah do úplne bežného života. Práca je jedným zo základných faktorov rozvoja sídiel. Práca vo fabrikách nebola ideálna, ale často od nej závisel život v širokom okolí. „Priemysel v skutočnosti tvoril charakter celej krajiny,“ vysvetľuje Andrej Sarvaš.

„Dnes nás už často zaujíma aj história obcí ako celkov. Niekedy vznikli priamo z priemyslu alebo následne z jeho bohatstva.“ Fabriky boli životodarné prvky celého regiónu. Priemysel bol natoľko významný a natoľko ovplyvňoval spoločenské dianie, že on jednoducho tvoril dejiny,“ zhrnul Andrej Sarvaš.

„Tieto stavby sú naša vlastná história. Drobné lokálne príbehy tvoria skladačku celého príbehu našich dejín. Tých, o ktorých nevieme takmer nič. Z nejakých príčin nedokážeme prijať fakt, že dejiny Rakúsko-Uhorska sú aj našimi vlastnými.“

Pritom ide o veľmi významné obdobie, stačí si napríklad spomenúť na Andrássyovcov a ich prácu s vyspelými technológiami, ktoré spravili z Gemera jeden z najbohatších regiónov v monarchii. „Aktuálne je mojím obľúbeným miestom Ratková,“ hovorí Andrej Sarvaš.

„Kedysi tam zasadal župný snem, dnes je to zapadnutá dedinka učupená v kopcoch uprostred Gemera. Sú tam len zlé cesty zo všetkých strán. Keď tam človek príde, namiesto toho, aby tam boli len rozpadnuté domy, uvidí veľké vydláždené námestie, mohutný hradný múr a husitský kostol. Ešte aj na tých ošarpaných domoch vidno, že boli naozaj honosné. Vôbec nesedí mierka krajiny. A takýchto miest je na Slovensku omnoho viac.“

Zabudnuté dejiny

V cestovateľských brožúrach ukazujeme svoje hrady, kaštiele, vily, ale storočné pomníky technologického pokroku zostávajú na okraji záujmu. Je pravda, že ich hodnotu treba vysvetľovať zložitejšie. Že to nie sú len haly, ale premyslená a hodnotná architektúra. Hrady sú opradené rozprávkami a legendami, predstavujú záhadu, romantiku, monument.

Na druhej strane, fabrika je nám svojím spôsobom bližšia, tajomstvo okolo nej nie je až také fantastické. Sú z nedávnej minulosti, a tak máme často pocit, že „o nič nejde“. Pritom o 19., dokonca o 20. storočí na našom území, s výnimkou zápasov o moc, nevieme skoro nič. Relatívne nedávne 19. storočie, doba našich prastarých rodičov, je pre nás v skutočnosti ďaleká temná minulosť.

Na rozdiel od okolitých krajín, u nás bádanie viazne. Je veľa malých nadšencov, ale neexistuje žiadny inštitucionalizovaný výskum, ktorý by to zastrešil. „Tak sme si z koníčka spravili projekt, ktorý sa snaží propagovať hodnoty priemyselného dedičstva.“

Veľmi rýchlo sa rozhodli časovo sa neohraničovať. Rovnakú pozornosť venujú modernej architektúre aj mostu zo 14. storočia. „Pamiatky by si medzi sebou nemali konkurovať,“ poznamenáva Andrej Sarvaš.

„Práve na to tu má existovať odborná autorita. No v skutočnosti často vidíme, že u nás sú pamiatkové úrady zamerané viac na kunsthistóriu, a tak sú, z nejakého neznámeho dôvodu, napríklad sakrálne pamiatky považované za omnoho hodnotnejšie než priemyselné dedičstvo. Rovnako je veľakrát zanedbaná moderná architektúra, keď si niekto povie – to je socialistické, to môžeme zbúrať,“ dodáva Beňák.

Architektonický prínos

Priemyselná architektúra má aj umeleckú, nielen historickú hodnotu. Dá sa, samozrejme, zaradiť v rámci slohov a neoslohov, ale najhodnotnejšie na nej je navrhovanie v duchu funkcionalizmu dávno predtým, než vôbec funkcionalizmus vznikol. V tom je architektonický prínos priemyselného dedičstva – nečerpá zo zákonitostí umeleckých slohov, ale z prevádzky.

Fabriky museli vznikať pre stroje. Tým sa vymyká svojim vlastným súčasníkom. Doteraz sa tak z nich dá vyčítať celý technologický tok – kadiaľ prichádzali zamestnanci a materiál. Tento celkový výraz sa ale u nás vôbec nedarí ochrániť.

Často vidíme nie práve podarené konverzie priemyselných parkov, keď sa ponechá jeden „reprezentant“ a všetko ostatné sa zbúra. Tým sa úplne stráca urbanistická stopa a celkový výraz stavby. „Ku každej stavbe je nutné pristupovať s ohľadom na jej charakter, bez ohľadu na to, či je alebo nie je chránenou pamiatkou,“ myslí si Miroslav Beňák.

„Nie som fanúšikom násilných konverzií. Mnohé pamiatky sú navyše v odľahlých regiónoch, kde niečo podobné nikdy nebude dávať ani ekonomický zmysel. Niekedy mám pocit, že je lepšie, keď budova nakoniec padne, ako by mala byť zachovaná v nejakom sprznenom duchu, ktorý s tým pôvodným nemá nič spoločné,“ hovorí Andrej Sarvaš a dodáva, „prečo sa nemôžeme k ruinám technických stavieb stavať rovnako ako k hradom?

Zakonzervovať ich a spraviť z nich taký istý bod záujmu. Dejiny na to majú. Nech sa tam osadia tabule a hoci aj robia komentované prehliadky.“ V mestách je však situácia odlišná. V prípade veľkých areálov je úspešná konverzia podľa Miroslava Beňáka nevyhnutná.

„Dobrý príklad sú napríklad Coburgove závody v Trnave. Veľký závod bývalých zlievarní obsadili malé firmy, ktoré dobre využívajú existujúcu architektúru. Často najlepšie funguje zmena na príbuzné odvetvie alebo funkciu. Je to praktickejšie a udržateľnejšie.“ Práve funkcia určuje, či stavba prežije. Každá jedna podlieha ekonomickým, ekologickým a hlavne spoločenským faktorom. Pri mnohých stavbách je jasné, prečo ostali nepoužívané – vyčerpali sa zdroje, zanikla pracovná príležitosť alebo zanikol dopyt.

„Prirodzené je aj to, že stavby zanikajú a vznikajú nové. Jednoducho, odíde to, stane sa a je mi to ľúto. Ale omnoho viac mi je ľúto, keď sa príjemná spomienka na nejakú stavbu pokazí tým, že sa z nej stane neurčitý hybrid, ktorý sa snaží byť spolovice nový a spolovice starý, alebo je to už len lacná napodobenina pôvodného. Radšej nech to zostane na pekných fotkách a starých pohľadniciach,“ hovorí Andrej Sarvaš.

Otázka identity

„Pozrite sa, tá ošarpaná budova je kus hodnotnej architektúry a vašej histórie. Naším cieľom je priblížiť sa ľudskej stránke,“ Miroslav Beňák sumarizuje činnosť Čiernych dier. Pocit identity a identifikácie sa s priestorom je prvým a základným krokom k tomu, aby sa zastavilo chátranie. Chcú ukázať, že na Slovensku takéto miesta existujú, majú svoju historickú hodnotu a príbeh.

Okrem webovej stránky a sociálnych sietí tvoria umelecké grafiky na risografickej tlačiarni Risomat v spolupráci s desiatkami slovenských dizajnérov a výtvarníkov. S pomocou miestnych dobrovoľníkov a nadšencov vydali mapy technických pamiatok Žiliny, Prešova, Bratislavy, Banskej Bystrice a Trnavy.

Za ich dizajn získal Ondrej Gavalda Národnú cenu za dizajn. Za svoju činnosť získali cenu Most za projekt roka a nomináciu medzinárodnej rady pre pamiatky ICOMOS. V novembri 2018 vydali vo vlastnej réžii prvú knihu, celý náklad bol beznádejne vypredaný za menej ako desať hodín a chystajú dotlač. Zdá sa, že záujem sa im darí prebudiť.

„Je úžasne zaujímavé, keď sa zameriame len na jedno miesto, aké fascinujúce príbehy a historické udalosti sa dajú pozorovať. Kto tam kedy žil, ktorý politik tam vtedy prišiel, čo tam bolo prvé v Uhorsku,“ hovorí Andrej Sarvaš a Miroslav Beňák ho dopĺňa, „ešte stále to nie je nuda.“

Článok bol uverejnený v časopise ASB 11-12.