Quintus Miller a Paola Maranta: Za posledné storočie sa zrodilo množstvo ikonických budov. Voláme ich novodobé katedrály

Bazilejský architektonický ateliér Miller & Maranta je jedným z popredných ateliérov súčasnej generácie švajčiarskych architektov. Pri ich návšteve Bratislavy sme s jeho zakladateľmi urobili exkluzívny rozhovor.

Zakladateľmi architektonického ateliéru Miller & Maranta sú architekti Quintus Miller a Paola Maranta. V priestor Slovenskej národnej galérie nám prezradili, ktoré ikonické diela architektúry počas pobytu v Bratislave navštívili, čo ich šokovalo, ale i fascinovalo, čo by nás malo donútiť vstať z postele, ako je dôležité pripomínať si minulosť a mať kvalitné vzdelanie.

Predstavili ste sa na podujatí Clubovka v priestoroch SNG, kam vás pozvala organizátorka Tatiana Kollárová. Aký to bol pre vás večer?

Paola Maranta: Bol to veľmi milý a srdečný večer. Ľudia sú tu veľmi láskaví. Veľa ich prišlo po demonštrácii, bolo cítiť veľkú spolupatričnosť. Už sme čo-to z mesta aj videli. Včera sme boli v budove Slovenského rozhlasu, je to veľmi zaujímavé dielo, len je škoda, že sa oň tak málo staráte. Nerozumiem tomu.

Žiaľ, to je pre časť našej krajiny typické… Pristupuje ľahostajne k dielam, akým je aj budova Slovenského rozhlasu.

P.M.: Toto dielo má nádherný interiér, je vskutku veľmi fascinujúci. Je svedkom dôležitého obdobia, spoločenského i architektonického. Chápem, že dnes je ťažké takýto priestor udržiavať. V lete ho musíte vychladiť, v zime vykurovať. Je to energeticky náročná stavba, postavená za úplne iných klimatických podmienok, ako máme možnosť zažívať dnes. Tento krásny priestor si vyžaduje veľkú údržbu, treba ho vyčistiť. A, samozrejme, renovovať. Nesmiete to zanedbať.

Quintus Miller: Za posledné storočie sa zrodilo množstvo ikonických budov. Volám ich novodobé katedrály. Vo Švajčiarsku sa o ne staráme. Budova Slovenského rozhlasu je katedrálou 20. storočia. Kedysi bolo vysielanie jedným z mimoriadne dôležitých nástrojov komunikácie. Sme rozhlasová generácia, na hudbe z rádia sme vyrástli, vyrástli sme na gramofónoch a páskach. Neexistoval žiaden YouTube ani nič podobné. Netvrdím, že je to zlé, ale istým spôsobom to mení aj náš vzťah k architektúre, a to v dobrom aj zlom. Preto je dôležité, aby tieto spomienky neboli zakryté.

Takéto budovy sa musia udržiavať, renovovať, nie búrať. Sú svedkami konkrétnej generácie, určitého obdobia, politickej situácie, ktorá už možno nie je. Každopádne je to vzácna súčasť nášho dedičstva a keďže vieme zachovať architektúru starú niekoľko sto alebo tisíc rokov, prečo sa nestaráme dnes o to, čo tu máme? Napríklad v Berlíne zničili Palác republiky, myslím si, že to bola chyba.

Ako dnes ráno Paola povedala, Patrick Modiano, francúzsky nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, hovorí o tom, čo je to vlastne dedičstvo, ktoré sa týka našej identity. Zamýšľa sa nad tým, ako si tento druh identity môžeme zachovať. Ak ľudom zoberiete styčné body ich minulosti, v tomto prípade spomínaný Palác republiky, stratia sa v meste, vo svojej vlastnej histórii a postupne začnú zabúdať na dôležité momenty minulosti.

Ako môžeme tieto spomienky preniesť na ďalšie generácie?

Q.M.: Ak zničíte všetko, čo napríklad pripomína krutosť druhej svetovej vojny, ako potom môžu mladí ľudia zistiť, čo sa v skutočnosti stalo? Nijako. To je problém, pretože ak nemáte žiadne stopy, ak ich všetky zničíte, nemôžete si vytvoriť tú pamäťovú. To, akí sme, sa dá rozprávať aj cez budovy, cez architektúru.

Takže by sme mohli povedať aj to, že cez budovy, architektúru môžeme rozprávať príbehy z generácie na generáciu?

Q.M.: Samozrejme. Na prednáške sme ukázali diela staré tisíce rokov, ktoré sú dnes hojne navštevované aj turistami. Myslíte, že bez dôkladného skúmania napríklad rímskeho Pantheonu by sme sa dozvedeli niečo viac o nás a našej minulosti? Ťažko. Všetky tieto pamiatky sú neoddeliteľnou súčasťou nášho stredoeurópskeho dedičstva. Je to naša minulosť, súčasnosť a rovnako aj budúcnosť. Nemusíme ich nutne zachovať presne také, aké boli, ale možno by sme na ne mohli dať ďalšiu vrstvu. Tak ako je to v prípade Slovenskej národnej galérie.

Vedeli by ste nám poradiť, ako pracovať s mladými architektmi tak, aby sme ich viedli k týmto hodnotám?

Q.M.: Musia prevziať zodpovednosť, uvedomiť si, čo je kultúra. Dajte mladej generácii motiváciu, aby bola zvedavá, objavovala svet, cestovala za skúsenosťami, bola otvorená výzvam, novým myšlienkam, diskusii, záujmom a pozíciám. A taktiež by mala vedieť rozlíšiť pravdu od lži. To je veľmi ťažké a ešte aj bude. Musíme bádať a nemali by sme bádať len na Facebooku alebo Twitteri. Musíme mať nástroje, aby sme správne preskúmali, čo je pravda. Musia si uvedomiť, čo je kultúra.

P.M.: Cieľom alebo motiváciou vstať ráno z postele je možno nájsť niečo, čo nám trochu zlepší život. Energia ľudí, ich vôľa a angažovanosť nás ako spoločnosť posunie na vyššiu úroveň. Je dôležité, aby mladá generácia bola motivovaná posúvať sa ďalej, mať pre niečo skutočnú vášeň, bez nej to nefunguje. Pretože ak máte vášeň, môžete urobiť prácu navyše, ktorú potrebujete, aby ste sa dostali na vyššiu úroveň. Vášeň však aj bolí. Učenie je skúsenosť, a keď to nie je skúsenosť, je to len informácia. A my nechceme byť len informovaní. Chceme mať skúsenosti a tak chcem, aby ich mali aj mladí ľudia. A áno, možno to bude bolieť, veľmi bolieť, ale stojí to za to.

Už viac ako 15 rokov pôsobíte na akademickej pôde. Čo vám mladšie generácie študentov dávajú?

Q.M.: Energiu. Nedovolia mi zaspať. Aj vďaka nim i ja objavujem stále nové a nové veci. Pretože keď s nimi konzultujem, pýtajú sa a nemôžem prísť nepripravený, pretože by ma hneď nachytali. Myslím si, že nielen my máme čo naučiť mladú generáciu, ale že sa od nej môžeme veľa naučiť aj my. Mladých ľudí treba počúvať.

P.M.: Mladá generácia potrebuje hlavne kvalitné vzdelanie, potrebuje príležitosť spoznať všetky krásy a kvality, techniky a možnosti nás ľudí. Vzdelanie je gro všetkého.

Článok bol uverejnený v časopise ASB 3/2024