Drevostavba rodinného domu Ivana Jarinu
Stromy vrástli do bájí, rozprávok, mytologických príbehov. Niektoré časom vyrástli aj zo starých stavieb, schátraných múrov či striech čakajúcich na ranu z milosti. Stromy, ktoré si privinuli pod svoje krídla novostavby, sú skôr sviatočnou výnimkou. Nevídaný príbeh jednej jablone v Marianke sa začal v záhrade konča dediny, ktorú si kúpila rodina architekta Ivana Jarinu.
Pozemok ležérne poprehýbaný od cesty konča dediny si na prvý pohľad získal svojich budúcich vlastníkov. Bodaj by nie! Ani sa veľmi nemuseli vypínať na špičkách, aby dovideli na oba brehy Dunaja a krajinu na druhom brehu rieky, i keď kilometre vzdialenú, predsa len vábivú, kresliacu krivky na západnom horizonte. Pod nohami sľubnej latifundie sa už pred stáročiami rozmohla výstavba cirkevných budov; staré osídlenie ťahalo svoju silu z pútnického miesta. K tomu všetkému blízkosť lesa, dobrí susedia a na skok do mesta len utvrdilo budúcich majiteľov v ich voľbe.
Pred rokmi sa tento kúsok zeme podobal viac na zabudnutý sad s niekoľkými nespútanými drevinami ako na perspektívny stavebný pozemok. Od prvého okamihu sa za kúpu parcely prihovárali nielen výhľady na krajinu, ale aj jablonka prostred parcely, ktorá by pre iných bola prekážkou. Stála tak, že nájsť miesto pre dom a zachrániť jej život znamenalo prísť s nezvyklým riešením.
Jarinovcom je blízke prírodné a prirodzené prostredie. Veď preto sa vybrali žiť na vidiek. Od jablone sa teda začal odvíjať projekt domu, ktorý prestupuje myšlienkou i hmotou do prostredia, odkiaľ vyrástol. Strom, ktorý žije v srdci domu, je vyslancom voľnosti vonkajšieho sveta, zásahy architekta neboli deštruktívne, nepotláčajú pôvodný ráz miesta, sú s ním v súlade. Pod architektovou rukou sa spojili do novej podoby staré známe veci – architektúra môže byť moderná, aj keď sa neodcudzí tradícii.
 |
 |
| „Tesári tvrdia, že ak raz začnete drevo natierať, potom to musíte robiť stále, ale ak sa rozhodnete drevo nechať napospas podmienkam, v ktorých má slúžiť ďalšie desaťročia, potom to treba nechať tak a samo drevo si vytvorí ochranný povrch. Tam, kde svieti slnko, drevo stmavne. Ak si človek zvykne, že stavba pôsobí ošumelo, je to v poriadku…“ Čelnú fasádu domu na nárožiach ozvláštňujú atypicky umiestnené zasklené plochy, cez ktoré plynie vnútorný priestor do krajiny. „Drevený posuvný systém umiestnený na oknách môžeme zvnútra uzamknúť. Okrem toho som rád, že umelecké dielo môjho kamaráta Martina Rząsa sa stalo súčasťou stavby, a nie je iba dodatočne vneseným dekoračným prvkom.“ | Rovina vrchného podlažia opticky drží dom v celku. Viditeľné je delenie spodného podlažia na tri časti: v strednej, teda v átriu, sa odohráva väčšina rodinného života, v zrubovej si umiestnili obývačku, kuchyňu, spálňu rodičov a časť obrátená k spodnej ceste, s výhľadom na dedinu, patrí deťom. „Drevo červeného smreka nasaje vlhkosť a samo sa vyrovná s okolitým prostredím. Povrch sa prevetráva z oboch strán a nepotrebuje náter. Vzduchová medzera sa postará, aby drevené opláštenie bolo naozaj plášťom proti dažďu, vlhku a slnku.“ |
Znovuzrodovo
Keď som sa chystala na návštevu do Domu pod jabloňou, bola som si istá, že sa idem najmä pozrieť, nasať atmosféru a podať správu o vnemoch z domu, ktorý postavil architekt a prívrženec slow-dizajnu pre svoju rodinu. Roztodivný dom vyrástol trochu ako hold tradícii stavania z dreva, trochu ako pripomienka, že aj architekt je človek, ale možno skôr ako odpoveď na tú časť minimalistickej architektúry, ktorá už zabudla na svoj vlastný obsah.
Opäť sa potvrdilo, že predvídať a plánovať priebeh návštevy je číry nezmysel. Pôvodné fotky z prezentácie domu počas minuloročnej súťaže o cenu Komory architektov CE•ZA•AR síce zaujali, ale neprezradili súvislosti medzi zámerom architekta, požiadavkami jeho rodiny, či osadením domu do prostredia. Chceli sme vedieť viac.
Privítal nás autor návrhu architekt Ivan Jarina a porozprával o tom, čo život a architektonický zámer dali tomuto domu: „Na hornom konci pozemku bola stodola. My sme si v podstate tiež postavili takú onakvejšiu stodolu nad starou jabloňou. Pomaly si ju prisvojujeme. Strešnú konštrukciu nad átriom časom zasklíme, strechu uzavrieme, srdce domu okolo jablone bude však aj potom voľne prepojené s okolím.
Zatiaľ sa strom uvelebil pod otvorenou škrupinou strechy a možno čochvíľa na ňu dočiahne a spletie svoje konáre s jej rebrami. Už teraz tu máme zastrešené nádvorie, v ktorom sa naplno žije. S dokončovaním tohto priestoru sa neponáhľame, a tak si jabloň postupne zvyká na vnútorné prostredie. Keď sa stane celkom súčasťou domu, potom by mala rodiť viackrát do roka.
Projekt domu sa postaral, aby na ňu nefúkalo – od viedenskej strany sme stredný trakt zasklili, od severu je jabloň chránená časťou domu, kde na prízemí je kuchyňa so spoločenským priestorom a na poschodí spálňa rodičov a pracovňa. Južná časť – detská veža – patrí deťom.“
 |
 |
 |
| Ruku k dielu na našom dome priložili aj tesári z Rožnova pod Radhoštěm, postavili strechu nad jabloňou v tvare oslieho chrbta, ktorá bola voľakedy bežná na stodolách v Sudetoch. Vznikol tak vnútorný priestor bez podpier. | ||
Pomaly a v súlade
„Konštrukcia strechy vychádza zo skúseností zo stavby domov v okolí Prahy. Tesári z Rožnova pod Radhoštěm postavili strechu nad jabloňou v tvare oslieho chrbta, ktorá bola voľakedy bežná na stodolách v Sudetoch. Vznikol tak vnútorný priestor bez podpier. Poznanie dreva a jeho vlastností prinieslo už pred storočiami rozmanitosť do tvarov strešných nosných sústav.
U nás sme nad átriom tvorili oblúky podľa vzoru Philberta de l´Ormeho, ktorý už v 16. storočí prišiel s oblúkovými prvkami z dvoch a troch vrstiev pozdĺžnych a prekrývajúcich sa 1,3 m dlhých dosiek,“ vysvetľoval Ivan Jarina vo chvíli, keď sme vchádzali veľkými zasklenými posuvnými dverami do zrubovej časti domu. Privítal nás otvorený priestor, ktorý dispozične pripomína tradičné bývanie na vidieku, avšak podobne ako v samej architektúre domu, aj v jeho interiéri sa striedajú prvky rôznych vplyvov a podnetov a voľne sa spájajú do jedného celku, ktorý nesie rukopis architekta: „Môj dom je môj musterhaus. Na ňom som si overil staré postupy stavania a, pravdupovediac, ešte som neskončil… nemohol som to skúšať na stavbách iných investorov. Napríklad prednú časť domu – detskú vežu – tvorí sendvičová rámová ľahká konštrukcia švédskeho typu. Po vonkajšej strane obvodového plášťa som navrhol ochodze, z ktorých sa budú po stenách ťahať kvety. Na ochodze sa vystupuje cez zasklené dvere-okná, ktoré je možné zastrieť vokajšími posuvnými krídlami. Zatiaľ sa po ochodzách naháňajú naše a susedove deti.“
Nenatieraný vonkajší obklad z červeného smreka, aký je na južnom priečelí, je typický v nemeckých krajinách. „Drevo na slnku tmavne. V tieni alebo na severnej fasáde pri zadnom vstupe vidieť, že ostalo svetlejšie. Vonkajšiemu povrchu zo smrekového dreva, z ktorého vznikla zrubová časť, postačí raz za dva roky kúpeľ mydlovou vodou tak, ako je to bežné trebárs v Zakopanom. Keď drevu hneď od začiatku dáte voľnosť, nenatriete ho, samo si vytvorí ochrannú vrstvu, prispôsobí sa podmienkam, splynie s prostredím.“
Členitá fasáda s ľudovými motívmi, ale aj sochárske prvky zrastené s čelnou stenou domu, presahy hranolov ukončených tak, aby dažďová voda nestekala po vonkajšom povrchu, tradičné spoje na rybinu, odrezky, ktoré majstri tesári vkomponovali podľa pokynov architekta do vrchnej časti priečelia – to všetko vytvára nezameniteľný ráz domu. Napoly rozprávková chalúpka, napoly dedovizeň pripútaná k súčasnosti, stvorená rovnako starými i novšími stavbárskymi postupmi, ktoré sa ukryli pod nehobľované dosky.
Rovnako ako drevo na dome Jarinovcov aj architektúra a umiestnenie stavby sa vnárajú do tvaru krajiny, ukolíšu myseľ v domnienke, že tu boli už dávno a patria sem: „…ak ktosi chce podobný dom, vysvetlím mu, že takáto stavba sa nedá inde preniesť. Každé miesto i každý človek si zaslúži osobitý dom, s ktorým si bude rozumieť. Teší ma, ak si niekto myslí, že dom tu už stál a my sme ho len zrekonštruovali. To je podoba architektúry, ktorú mám rád. Pri stavbe nášho domu som sa realizoval nielen ako architekt, ale predovšetkým som staval domov pre moju rodinu – ja som navrhoval, rodina spoluvytvárala priestor, v ktorom žijeme.“
 |
 |
| Na poschodí spojili pracovňu so spálňou v duchu minimalizmu spania na zemi: „…z našej postele vidíme na Rakúsko. Je nám tu teplo aj za chladného počasia, hoci sme si v priestoroch pod strechou nenechali inštalovať vykurovanie. Teplo stúpa z prízemia. Stropy v prednej časti máme kvôli stuženiu zaliate betónom, zasypané zeminou a vápnom. Hlina má prirodzenú vlhkosť, a tak tu nie je suchý vzduch ako v bežných drevodomoch.“ | „Najskromnejší stavebný materiál – drevo – je vlastne minimalistické. Po štúdiách som sa bližšie sa zoznámil s tvorbou Dušana Jurkoviča, ktorá ma podnes inšpiruje. Kĺbové spoje drevených stavieb umožňujú, aby dom „pracoval“ a žil iný život ako stavby murované. Jemné chvenie a zvláštna atmosféra, ktorá v takýchto domoch vzniká, má na človeka silný vplyv. Jednoduchosť a krása architektúry tu už jednoducho sú a nemá význam ísť proti prírodným zákonom, hľadať odlišné, krkolomnejšie riešenia.“ |
| Ivan Jarina sa narodil v roku 1965. V roku 1989 ukončil štúdium na Fakulte architektúry STU v Bratislave. V rokoch 1991 až 1992 bol na architektonickej stáži vo Francúzsku. V roku 1997 založil vlastný ateliér van jarina. Zrealizoval okolo 100 projektov.
Výber z tvorby: |
Marína Ungerová
Foto: Dano Veselský
