Renzo Piano: Aj v dizajne je fantázia

Centre Pompidou v Paríži, Potsdamer Platz v Berlíne, prístav v Janove, múzeum Beyeler v Bazileji, futbalový štadión v Bari, terminál medzinárodného letiska v Osake – to je len niekoľko príkladov, na ktorých sa odtlačil Pianov génius.

Revolta, ale zároveň ctenie si tradície. Talianske impulzívne gény mu prikazujú, aby vytváral niečo nové, neopozerané, originálne. Zároveň mu však nezakrývajú oči pred minulosťou a rešpektovaním diel iných autorov či kontextov prírodných súvislostí. Prirodzene, Pianova virtuozita pri kreatívnej hre s tvarmi nikdy nie je samoúčelná exhibícia. Vždy sú na prvom mieste účelnosť a vernosť navrhovanej funkcii objektu. To platí aj o autorovej morálnej zodpovednosti voči svojmu užívateľovi a okoliu.

Svedčia o tom aj slová, ktoré povedal v jednej televíznej relácii: ,,Ak je zlá kniha, nemusíte ju dočítať, ak je zlá hudba, nemusíte ju počúvať a na zlý obraz sa nemusíte pozerať. Ale ak je zlá architektúra, tak tie budovy budete mať stále pred očami. V tom je zodpovednosť architektov.“ Ak to hovorí architekt, ktorý patrí k najvyťaženejším tvorcom súčasnosti, je to magnetická príťažlivosť, ktorá spoľahlivo ťahá za sebou aj mladších.

Podobne je to aj pri dizajne. Ako každý dôsledný architekt, aj Renzo Piano je známy svojím komplexným chápaním architektonického diela. Architektonický detail a tvarovanie interiéru sú pre neho prirodzenými súčasťami jeho tvorby.

Aj tu platí Pianova veta, že „kontinuálne redukovanie mierky a atomizácia detailu nám umožňujú priblížiť sa k biologickému“. Piano však skúma detail, aby pochopil celok. Minimalizuje tvary predmetov do základných foriem, ako to kedysi priekopnícky robil maliar Paul Cézanne. Všetko, čo je v jeho tvorbe, má svoj predobraz v prírode. To však neznamená, že brzdí svoju fantáziu. Len si uvedomuje limity – svoje a materiálu. A, samozrejme, požiadavky klienta. Aj preto nemusel robiť kompromisy.

Zaujímavý je aj Pianov názor na otázky štýlu. „Štýl je veľmi nebezpečný koncept,“ povedal nedávno v rozhovore pre International Herald Tribune. „Je to príliš narcistický názor. Pripomína mi to komerčnú značku dizajnéra. Spomínam si, ako napríklad Giacomettiho rozčuľovalo, keď za ním prišli kupci a povedali mu: Chceme takú vec, ktorú sme videli u iných – jednoducho, ako to robíte. Štýl je veľké obmedzenie, ale zároveň pohodlná zlatá klietka, v ktorej vás každý hneď spozná. Preto som voči štýlu zdržanlivý.“

Hoci je Piano voči spoznávaciemu štýlu zdržanlivý, spoločné znamenia existujú vo všetkých jeho výstupoch: kvalita, kultivovanosť, precíznosť, invencia. Tieto črty sa objavujú aj v kolekcii prvotriednej sanitárnej keramiky pre spoločnosť Ideal Standard. Celá kolekcia je založená na tradičných prvkoch, ale tie sú transformované do novej podoby. Nezvyčajný tvar kolekcie sanitárnej keramiky zvýrazňuje prísne geometrická až avantgardná línia kúpeľňových armatúr série Piano. Tvary guľa a polguľa, ihlan a stĺp tvoria základ oblého umývadla, kde armatúra má tvar stĺpa. Táto opakujúca sa črta je typická pre celý kúpeľnový rad. Neobyčajný tvar má aj do steny zabudované WC kombi s vysokou splachovacou nádržkou v tvare ihlana, čím pripomína trón. Osobitne pre túto kolekciu sa navrhla aj armatúra, ktorá sa dá uplatniť len pri sanitárnej keramike Piano.

Renzo Piano – narodil sa v roku 1937 v rodine stavebného inžiniera. V rokoch 1965 až 1970 pracoval vo Philadelphii s Louisom I. Khanom, v Londýne so Z. S. Makowským a stretol sa so Jeanom Prouvom, ktorý mal na Pianovo dielo najväčší vplyv.
V roku 1971 spolu s Richardom Rogersom založili kanceláriu Piano & Rogers a v roku 1977 ateliér Piano & Rice. S inžinierom Petrom Ricom pracovali ako kolegovia a priatelia mnoho rokov až do Ricovej smrti (1993). Dnes Piano pracuje v Paríži, Janove a Berlíne so skupinou asi sto spolupracovníkov (architektov, inženierov, expertov) pod názvom Renzo Piano Building Workshop. Spolupracuje len so spoľahlivými architektmi, ktorých si vybral počas svojej dlhoročnej kariéry. Renzo Piano pôsobil ako profesor na univerzitách v Columbii, New Yorku, Philadelphii, Osle a Londýne. Za svoju tvorbu získal mnoho ocenení, z ktorých najprestížnejšia je Pritzkerova cena – obdoba Nobelovej ceny za architektúru. Udelili mu ju v roku 1998. Dielo Renza Piana predstavuje niekoľko desiatok svetoznámych projektov: múzeá, galérie, kostoly, pódiá, inštitúty, národné a nákupné strediská, mosty, rekonštrukcie námestí a letísk.

(pet)
Foto: Ideal Standard