Riaditeľka Alexandra Kusá rok od otvorenia SNG: Galéria nebola nikoho prioritou, dnes je základnou výbavou štátu

Slovenská národná galéria otvorila svoje brány pre verejnosť 11. decembra roku 2022. Ihneď sa stala vyhľadávanou inštitúciou obyvateľmi Slovenska i zahraničnými turistami, ktorí boli svedkami európskeho štandardu. Postupne získala niekoľko dôležitých ocenení, čím potvrdila pozíciu kultúrnej špičky a latku ďalej zvyšovala.

Slovenská národná galéria je dnes pevnou súčasťou Bratislavy a ponúka obohacujúci zážitok laikom, odborníkom, ale aj milovníkom umenia a architektúry. Od jej otvorenia prešiel v pondelok 11. decembra 2023 presne jeden rok. V tento deň sme sa preto stretli s riaditeľkou SNG, Alexandrou Kusou, ktorá nám porozprávala ako hodnotí posledných 12 mesiacov fungovania galérie, priblížila jej aktuálnu návštevnosť a prezradila nedostatky, ktorými galéria aj rok po otvorení stále disponuje.

Presne pred rokom ste otvárali SNG po vyše dvoch desaťročiach od jej zatvorenia. Ako by ste zhodnotili posledných 12 mesiacov? 

Mám pocit, akoby to boli tri roky. Prešli sme veľmi dlhú cestu, galériu sme totiž otvorili bez toho, aby sme budovu poznali. Čiže sme sa ju posledný rok predovšetkým učili a spoznávali ju.

Pre našu krajinu sme sa však stali samozrejmosťou a SNG je základnou výbavou štátu, respektíve kultúrnej krajiny. Vidíme to napríklad pri štátnych návštevách, sme totiž ich častou kulisou. Prišla k nám napríklad holandská kráľovná Máxima či prezident Rakúska Alexander Van der Bellen. Slovensko sa konečne dostáva do normálneho stavu.

Je kedysi nenávidené Dedečkove premostenie už konečne návštevníkmi milované?

Ja si myslím, že áno. A nie je to prehnaný optimizmus. S návštevníkmi sme v intenzívnom kontakte a veľa ľudí nám hovorí, že najskôr nerozumeli, prečo chceme Dedečkove premostenie zachovať, ale teraz už tomu rozumejú, keď sú vo vnútri. Nevyhrali sme úplne, ale myslím, že ak bola väčšina ľudí v minulosti za jeho zbúranie a minimum za zachovanie, dnes je to naopak. 

Akú časť máte v zrekonštruovanej SNG najradšej?

Ja sa veľmi teším na knižnicu, aj keď ešte nie je hotová. A ešte som si veľmi obľúbila zasadačku kurátorov na štvrtom poschodí. Je to nový priestor, kde mala byť pôvodne kancelária, ale my sme tam urobili zasadačku pre kurátorov a je tam mimoriadne útulne. 

Máte prehľad, koľko ľudí navštevuje galériu v súčasnosti?  

Áno. 

Aké je to číslo? 

Vysoké. 

Ste s tým číslom spokojná? 

Cez víkend nás navštívi aj tisíc ľudí. Ak by ich bolo viac, tak to nevieme zvládnuť. My sa naozaj ešte stále učíme. Rada vtipkujem, že sme pripravení na všetko, len nie na úspech. 

Zažívame pre nás aj jednu zaujímavú vec, pretože odrazu nás navštevujú ľudia, ktorí nemajú galerijne návyky. Čiže ich všetky veci učíme odznova. Vnímam to ale pozitívne, pretože to znamená, že ich to zaujíma a rovnako je to výčitka voči minulému obdobiu, že sa to nemali kde naučiť. 

Ešte počas rekonštrukcie SNG ste komunikovali, že by ste boli rada, ak by si ľudia pri návšteve Bratislavy nerozložili svoju základňu v Eurovei, ale prišli by do SNG. Deje sa to? 

Áno. Ešte to nie je vo veľkých obrátkach, ale v lete som o tom vedela, pretože som chodila na nádvorie a pozorovala som ten cvrkot, teda ako a či to tu funguje. Boli návštevníci, ktorí sem prišli z Košíc, začali v SNG potom išli do mesta na kávu a ďalej do centra. Čiže, začína sa to diať a vieme to aj podľa toho, že detské programy máme vybookované do mája roku 2024 a záujemcovia sú z celého Slovenska.

Mňa vaše porovnanie s Euroveou veľmi zaujalo. Bratislava totiž nie je len jedno obchodné centrum, však? 

Ja nemám nič proti Eurovei. Je to fajn obchodný dom, ktorý pekne funguje so svojím okolím a čo je dôležité, nerezignoval na Dunaj a neuzavrel sa do seba. Ale je tam tá obchodná funkcia, SNG má kultúrnu funkciu a my nechceme, aby k nám ľudia prišli nakupovať. Aj keď tajne dúfame, že sa prídu pozrieť na expozície. 

SNG nedávno získala dve ocenenia v cene za architektúru CE ZA AR a národná galéria rovnako zastupuje Slovensko v Európskej cene za architektúru. V čom sa podľa Vás skrýva úspech rekonštrukcie národnej galérie? 

Podľa mňa v tom, že je to rekonštrukcia stavby zo 70. rokov a je to odčitateľné. A tiež preto, lebo ide po veľmi dlhej dobe o veľkú kultúrnu stavbu pre verejnosť. Dosiaľ sme väčšinou stavali obchodné domy a trochu diaľníc. Nestavali sa kultúrne inštitúcie pre ľudí. 

Od otvorenia som galériu veľakrát navštívil a sledoval návštevníkov, ale aj zamestnancov. A videl som pre Slovákov netradičnú vec – prajnosť rôznych generácií a skupín ľudí. Vnímate, že ten úspech sa môže skrývať aj v tom, že sa vám darí spájať dnes rozdelenú slovenskú spoločnosť? 

Otvorenie SNG prišlo vo veľmi dobrej chvíli. Pamätám si to vlaňajšie rozhodnutie, že chceme galériu otvoriť hneď. V spoločnosti nebola dobrá nálada, no odrazu prišlo otvorenie SNG ako dobrá správa. Že tu je niečo pre všetkých. A veľmi veľa ľudí to prijalo a osvojili si to. 

Prajnosť v našej spoločnosti nie je zvykom a keď ju cítim, dojíma ma to. Keď som pomáhala na otvorení, tak mi ľudia hovorili, že: ,,Chceli ste, aby sme boli hrdí. A my sme.” Tým mi ďakovali. 

Predsa len sa tu však nachádzajú veci, ktoré by sa dali galérii vytknúť. Príkladom sú staré garáže naproti hlavnému vstupu do SNG, ktoré sa rozhodlo Staré Mesto nebúrať a ponechať ich. Vám sa páčia?

Už áno. 

Takže sa vám predtým nepáčili? 

Najskôr mi prekážali. Musím sa ale priznať, že som si na ne zvykla. Ani nie, že by som ich prestala vidieť, ale príde mi, že sú pre Slovensko v niečom typické. Že máme všelijaké vrstvy a dá sa s nimi pracovať. 

Môžeme z toho spraviť umelecké dielo a dať mu popisku. Nemusíme vždy všetko búrať. Ak bude nádvorie dobre fungovať a bude tam chodiť veľa ľudí, tak si ich možno ľudia ani nevšimnú. Odkedy odtiaľ zmizli parkujúce autá, som s tým priestorom stotožnená a nedráždi ma.

Aké bude ich nové využitie?

Ja by som bola najradšej, aby z nich boli veľkokapacitné garáže pre bicykle. V Bratislave chceme všetci cyklistickú dopravu. Garáže sú hneď pri Hviezdoslavovom námestí, čím vytvárajú pre cyklistov ideálne miesto na odkladanie bicyklov a navyše, boli by pod strechou. Ale ja nie som ich majiteľ, to si rozhodne Staré mesto.

Keď som sem prichádzal, všimol so si stále zatvorenú kaviareň Berlinka. V akom stave je tento priestor a aké s ňou má SNG plány?

Máme tam presťahovaných veľa vecí a slúži ako sklad aranžérskych prvkov či veľkoformátových diel. Teraz ich premiestňujeme a hľadáme im nové miesto. V januári roku 2024 máme mať veľkú poradu o budúcom využití Berlinky a všetci kolegovia majú prísť so svojimi návrhmi, vrátane mňa. 

Aký je váš návrh? 

Ja by som chcela, aby tam bol hudobný klub. Tým, že tam nie sú žiadne obytné domy, tak je možné ten priestor akusticky zaťažiť. Chcela by som tam priniesť život. Chodiac kedysi často po nábreží som mala veľmi rada, keď sa tam niečo dialo.

Ako je na tom prebudovanie súčasného dvora, kde má vzniknúť Námestie Karola Vaculíka? Ak sa nemýlim, práve do tohto priestoru sa má otvárať nový hlavný vchod, čo naznačovali aj vizualizácie, no stále je tam múr.

Múr tam aj zostane. Za ním je zadný dvor Carltonu, ktorý nemôže byť bez daného priestoru a navyše, ani nejde o naše pozemky. Počíta sa len s ideou akejsi otvorenej spojnice. V prípade vizualizácie išlo o ilustračný záber, v ktorom si autor pomohol odstránením múru, aby bol lepšie vidieť vchod do SNG. 

Viem, že pôvodný plán prenajať kaviareň v nových priestoroch SNG nevyšiel a galéria si ju napokon realizovala sama.

Nevyšiel. Nevedeli sme si predstaviť, že tam bude niekto cudzí, pretože ten priestor je veľmi prepletený s našimi prevádzkami a neviem, ako by sme ich oddelili. Máme tam teda svoju vlastnú kaviareň a prevádzkujeme ju sami. Uvidíme, ako to pôjde.

A nie je to komplikované? 

Je, veľmi. Ako štátna inštitúcia sme museli na každú minerálku spraviť verejné obstarávanie, skrátka na všetko. To byrokratické zaťaženie je naozaj také, že jedného dňa sa môžu všetci štatutári na to vykašlať a hodiť uterák do ringu, nech si to robia sami. Je to chvíľami doslova absurdné.

Ďalšou témou je umenovedná knižnica, ktorá má fungovať v spolupráci s Vysokou školou výtvarných umení v Bratislave (VŠVU). Podľa posledných informácií, ktoré mám, mala fungovať už po lete, jej otvorenie sa ale stále predlžuje. Podľa môjho zdroja je časť knižnice zo strany VŠVU nasťahovaná a čaká len na SNG. Ako to je? 

Časť knižnice od VŠVU je otvorená. Bola to podmienka školy, aby si mohli študenti požičiavať knihy. Kolegovia chceli knižnicu otvoriť v októbri, ja som im povedala, že ak to bude v novembri, bude to super. Dnes budeme všetci radi, ak to bude v januári. 

Knihy sa totiž stále „kotia“ a je ich nesmierne veľa. Sú to desiatky tisíc titulov. Navyše, stále skladáme dokopy dva systémy. VŠVU má iný systém ako my, musíme to zosúladiť, aby usporiadanie a vypožičiavanie fungovalo prostredníctvom jedného systému. Nejde o jednoduchý proces.

Časť verejnosti hovorí, že SNG je poloprázdna a chýba jej umenie. Je to pravda? 

Je to pravda. Aj sme to vlani komunikovali, že budeme ešte rok fungovať týmto spôsobom. Na jednej strane ma ale teší, že ľudia chcú umenie, na druhej ma ale mrzí, že sú nespokojní. My sme ale vedeli, že to nedokážeme urobiť hneď. 

Fungujeme však na veľmi veľa leveloch. Návštevník chce vidieť len výstavy, no to je len jedna časť toho, čo robíme. Ešte stále nie sme úplne presťahovaní, organizujeme veľmi veľa programov a snažíme sa byť verejnou inštitúciou. V átriu sa takmer vždy niečo deje, čo ale bude musieť onedlho skončiť, keďže udalosti by zasahovali do plánovaných výstav. Aj ich organizovanie je náročné, keďže musíme stiahnuť ľudí z iných častí galérie.

Takže pre SNG bol jeden rok málo na to, aby začala plnohodnotne fungovať?

Áno, bolo to málo. My sme prišli s našim bežným personálom z trojpodlažného Esterházyho paláca do areálu, ktorý má 28-tisíc metrov štvorcových. Za normálnych okolností by sme ho len rok spoznávali a pripravovali expozície. Až potom by sme galériu otvorili. Našou súčasnou ambíciou je, aby normálna prevádzka SNG začala od marca roku 2024 aj s klasickými otváracími hodinami a výstavami vo väčšine priestorov. 

Čo plánuje SNG v budúcnosti?

Dokončiť expozície, to je pre nás priorita. Potom začať s výstavným plánom a mať už zabehnutú prevádzku – knižnice i archívu. Tiež dúfame, že už budeme mať presťahované všetky diela a chceli by sme konečne začať so stavebnými prácami v Galérii Ľudovíta Fullu v Ružomberku, keď sme už takí rozbehnutí.

Mal by som ešte ďalších 20 otázok. Ale opýtam sa poslednú. Urobili by ste za celý čas od rekonštrukcie galérie až po súčasnosť niečo inak? 

Nešla by som do toho druhýkrát. Bolo to chvíľami hrozné. Fakt. Je ťažké robiť v týchto podmienkach na projekte, ktorý nebol nikoho prioritou. Ani štátu. 

Tak predsa ešte jedna. Je štátny záujem o galériu teraz? 

Nie.