Rekonštrukcia sa začne o takých 10 rokov, povedala riaditeľka DPOH Valeria Schulczová a ukázala rozpadnuté divadlo

Bratislava. Laurinská ulica. Zadný vchod divadelného kolosu. Prechádzam cez starú vrátnicu, ktorej vizuál kričí minulým storočím. Vlastne tak ako celé divadlo. Medzi dverami ma víta riaditeľka Valeria Schulczová a ja objavujem čaro dosiaľ nepoznaného – takmer rozpadnutých priestorov Divadla Pavla Országha Hviezdoslava.

Národní umelci aj stalinizmus

Otvorili ho v päťdesiatom piatom Hviezdoslavovou hrou Herodes a Herodias a viac ako 50 rokov slúžilo ako hlavné sídlo Činohry SND. Okolo Divadla Pavla Országha Hviezdoslava niektorí prechádzame denne. Nie je to však len budova, okolo ktorej by sme mali chodiť bez povšimnutia.

Ak sa postavíme pred hlavný vchod na Laurinskú ulicu, pod visiacu mrežu symbolizujúcu bývalé mestské opevnenie, uvidíme hneď dvoch slovenských velikánov umenia. Nahé sochy na priečelí od Františka Draškoviča, príslušníka Generácie 1909 – najpočetnejšej výtvarníckej generácie na Slovensku. A Janka Alexyho, jedného zo zakladateľov novodobého slovenského výtvarného umenia.

Ten vytvoril medzi sochami mozaikovité vitráže. Odkazujú na stalinizmus, typický pre ťažké päťdesiate roky minulého storočia. Ďalší umelecký velikán tvoril v interiéri divadla. František Gajdoš, maliar a pedagóg, sa v DPOH postaral o pôvodnú výzdobu hľadiska, foyerov a opony. Čerešničku na torte pridal známou maľbou na železnej opone divadla. Umelcami však boli aj architekti budovy – Eugen Kramár a Štefan Lukačovič.

Projekt do šuplíka

Netrpezlivo čakajúc na prehliadku DPOH obdivujem architektúru kolosu Laurinskej a uvedomujem si dôležitú vec. Budova má sedemdesiat rokov, ale za sebou iba dve rekonštrukcie. Uvidím totálnu skazu alebo citlivo udržiavané divadlo? Pýtal som sa sám seba.

„Musíte ísť zo strany Gorkého, tam je zadný vchod. Cez hlavný sa nedostanete,” nasmeruje ma v telefóne riaditeľka. Kráčajúc po ožuvačkovanej mestskej dlažbe smerujem na Gorkého. Obchod, ďalší obchod, smetiaky, DIVADLO! Tak, konečne sa ľudia dozvedia niečo viac o rekonštrukcii DPOH, sľubujem si.

Po privítaní ma však čaká studená sprcha. „Veď ten projekt je zatiaľ do šuplíka,” povie na moje prekvapenie o pripravovanej rekonštrukcii Valeria Schulczová. „Ale máte vydané stavebné povolenie, mesto určilo na rekonštrukciu milióny,” argumentujem. „Poviem vám viac,” pozve ma ďalej a mňa čaká prehliadka zákulisia jediného mestského divadla.

Peniaze ako veľký problém

„Divadelná budova je vo vlastníctve mesta a my ju máme len v prenájme za symbolické jedno euro, pretože sme nezisková organizácia založená mestom. Nemáme k budove taký právny vzťah, aby sme mohli robiť viac ako bežnú údržbu – vymeniť žiarovky alebo opraviť pokazené toalety,” začína svoje rozprávanie Valeria Schulczová.

O divadlo sa totiž stará priamo magistrát a ten pripravuje aj rekonštrukciu. „Už keď sa neziskovka zakladala, bolo jasné, že budova nie je v najlepšej kondícii. Investičný dlh sa v nej kumuloval desiatky rokov. Teda už za čias Slovenského národného divadla, ktoré tu kedysi sídlilo a do budovy neinvestovalo, lebo ich čakalo sťahovanie do novostavby.”

„Až keď sme začali fungovať ako plnohodnotné divadlo, zistili sme, ako veľmi tento neutešený stav prograduje,” pokračuje riaditeľka DPOH. Podľa nej sa projektová dokumentácia pripravuje tri roky a v tejto chvíli je odovzdaná. „Peniaze na takú veľkú rekonštrukciu však v tejto chvíli mesto nemá, jednoducho tá suma nie je reálna,” zdôrazňuje.

Hlavné mesto totiž určilo v registri kapitálových výdavkov v decembri 2023 vyše 6 miliónov eur na obnovu divadla v rokoch 2025 a 2026. Medzitým sa uskutočnili na rekonštrukciu DPOH stavebné konania a v roku 2024 získalo aj stavebné povolenie. Ako sa však javí, najväčším problémom sú peniaze.

„Dnes hľadáme, čo sa dá urobiť za malú parciálnu čiastku, ktorú do toho zainvestuje hlavné mesto alebo ju nájdeme z externých zdrojov. Ak napríklad vymeníme okná, znížime možnosť uchádzať sa o grant na energetickú úsporu, pretože nedosiahneme potrebný percentuálny počet, aby sme mohli grant využiť. No v tejto chvíli už grant z Plánu odolnosti a obnovy aj tak nie je reálny,” vysvetľuje mi riaditeľka.

Minimálne 6 miliónov eur, ideálne 15 miliónov

„Ukazuje sa, že v tomto divadle sú tak poprepájané a ponadväzované na seba jednotlivé segmenty – od vzduchotechniky cez zdravotechniku, elektroinštalácie po celú javiskovú technológiu – že ak do jedného zasiahnete, musíte zrekonštruovať všetko. Odhaduje sa, že minimálna cena rekonštrukcie je 12 – 15 miliónov eur. Cena základnej rekonštrukcie je asi 6 miliónov eur,” hovoria podľa riaditeľky divadla experti. Základná rekonštrukcia pritom znamená minimálnu sumu, pri ktorej sa vymenia prvé na seba nadväzujúce technológie, teda akási začiatočná fáza obnovy.

A čo sa stane, ak sa z tohto mála peňazí nájde ešte menej peňazí? Hrozí déjà vu zo Slovenskej národnej galérie. „Vy do divadla síce siahnete, ale nebudete ho schopný dokončiť a zostane tak, pokiaľ nebudete mať ďalšie peniaze. Budete musieť žiadať kolaudáciu parciálnej časti a tá sa nemusí podariť,” povedala s pokojným hlasom riaditeľka DPOH a mne sa začali vynárať spomienky na vyše dvadsať rokov zatvorenú SNG.

Paralela so Slovenskou národnou galériou je aktuálna aj pri spôsobe rekonštrukcie. Divadlo P. O. Hviezdoslava nemôže byť rekonštruované za chodu a potrebné by bolo jeho úplné zatvorenie a vysťahovanie. „Za chodu sa môžu maximálne vymeniť okná, ktoré sú v niektorých miestnostiach také rozpadnuté, že sa nedajú otvárať,” dodala Valeria Schulczová.

A kedy sa môže podľa riaditeľky začať rekonštrukcia? „Ja to vidím o takých desať rokov – ak opätovne voľby vyhrá táto vláda, ktorá hlavné mesto dusí ako liberálno-progresívnu baštu a dáva jej obyvateľom pocítiť, že Bratislava nie je Slovensko. A nemám vedomosť o tom, že mesto má 12 miliónov eur z vlastného rozpočtu, ak sa nenájde grant z Európskej únie,” odpovedala mi. Na to som šokovane kontroval: „A prežije DPOH ďalších desať rokov?” „Neprežije,” odpovedala opäť s pokojom.

Prehliadka rozpadnutého divadla

Po úvodnom „pokeci” a ujasnení si najzákladnejších faktov rekonštrukcie vchádzame do foyeru na sľubovanú prehliadku. Nejdeme priamo do sály, ktorú pozná verejnosť, kráčame k stene, v ktorej sú osadené dvere do podzemia divadla. „Tak čo, začneme CO krytom?” pýta sariaditeľka DPOH. „Môžeme. A čo je v CO kryte okrem CO krytu?” pýtam sa udivene. „Naša alternatívna scéna,” odpovedá Valeria Schulczová.

Kráčame dole po schodoch. „Keď naposledy pršalo, tu bolo všetko vytopené. A tento znížený podhľad? Ten je znížený preto, lebo odpadol kus stropu,” informuje ma o nedokonalostiach priestorov riaditeľka a mne začína dochádzať odpoveď na otázku, ktorú som sa pýtal stojac na Laurinskej a obdivujúc architektúru DPOH. Teda pôjde o skazu alebo citlivo udržiavané divadlo?

Žiaľ, toto nie je jedno z tých citlivo udržiavaných divadiel. A potvrdzuje to Valeria Schulczová ďalšou hláškou: „Tu sú plesne, to budeme musieť sanovať.” Konečne vchádzame do krytu civilnej ochrany. Prvý dojem? Omietky zo stropov poopadávané, niekde počuť kvapkajúcu vodu a niekde občas zakopnete. Stoličky sú natlačené vedľa seba, ďalšie sú uskladnené pri stenách s divadelnými dekoráciami, pričom priestor mi nevonia. A prečo by mal? Veď je to CO kryt.

„Toto zvykneme mať pri prívalových dažďoch pod vodou. Tu sme odsávali,” ukáže Valeria Schulczová na podlahu podzemného priestoru. „A tieto steny? Tu boli kedysi kachličky. Pôvodne to totiž nebol kryt civilnej ochrany. Keď tu ešte sídlilo SND, tak sa v jeden moment rozhodli, že už kryt civilnej ochrany nepotrebujú, urobili tu závodnú jedáleň a priestor obložili kachličkami. Keď mesto získalo budovu od štátu, prvý rok zabudli vypnúť vodu. Priestor zaplavilo až po strop a keď vodu odsali, všetky kachličky opadali,” hovorí historku spred dvadsiatich rokov riaditeľka DPOH.

Projekt rekonštrukcie má pritom zachovať industriálny charakter krytu, ktorý bude konečne bezpečný a prinesie sem typické prvky divadelného priestoru. Problémy zlého stavu priestoru však znásobuje zatekanie buď zo strechy, alebo z kanalizácie. „Bojím sa preto, že aj keď zrevitalizujú celý kryt a nenájde sa presná príčina, bude sem stále zatekať. Zatiaľ dôvod nájsť nevieme, a to ho hľadáme už rok,” obáva sa Valeria Schulczová.

Odkaz na obdobie stalinizmu ostane

Vychádzame späť na prízemie a po prvom zážitku nasleduje druhý. Dámske toalety, ktoré boli zrekonštruované ešte za primátora Andreja Ďurkovského. „Tieto slávne kabínky,” povzdychla si riaditeľka DPOH. Do jednej sa dospelý človek nezmestí, druhá naráža o dvere tretej a funkčná je až posledná. Takže zo štyroch kabínok je využitá až jedna!

„Možno to vymysleli pre deti,” skonštatuje Valeria Schulczová a obaja sa začneme smiať. Cez slzy. A čo bude s kabínkami po rekonštrukcii? Prerobia ich na mužské toalety a funkčné budú všetky.

Z toaliet postupujeme do ďalších skrytých priestorov divadla na prízemí. „Tu vidíte pleseň a tu sa tiež raz šialene valila voda,” opisuje ďalší zážitok riaditeľka. Za okamih vyjdeme na poschodie pri vitrážach Janka Alexyho, ktoré odrazu rozžiaria celú miestnosť. Ich skutočný stav približuje až detailnejší pohľad – na niektorých miestach sú preliačené, niekde rozbité, inde zase kúsok chýba.

Projekt pritom počíta s ich obnovou. „Paradoxne, ich reštaurovanie je pomerne lacné. Pred nimi bude nainštalovaná sklenená stena, aby sa neničili. Tá je však drahšia ako obnova vitráží,” hovorí Valeria Schulczová. A aký má názor na boľševický odkaz Janka Alexyho?

„Keby to bolo na mne, tak zadám súťaž súčasným výtvarníkom, aby vytvorili nové vitráže. Z týchto by som nechala len jednu, najmenej propagujúcu zločinecký režim. Veď sa pozrite, to je najtvrdší stalinizmus. Pre mňa je to desivé,” ukáže rukou na jednotlivé časti vitráží Valeria Schulczová.

„Ak sa im podarilo budovu postaviť za tzv. slovenského štátu, teda tak, ako to bolo v pláne, tak by tam bolo čo? Tiso? Dvojkríž ľudácky? Potom by sme to nechali? No určite nie. Prečo by sme sa tu mali pozerať na ozbrojených revolucionárov z Februára 1948 a kalenie ocele?” kladie rečnícke otázky riaditeľka DPOH a mne napadne logická otázka.

„Pamiatkový úrad nepovolí nové vitráže? Musia zostať tieto?” pýtam sa zvedavo. „Nepovolia. Majú k nim veľký obdiv, rovnako ako veľká časť bratislavskej architektonickej obce. Nevnímajú jej obsah, iba formu. Pritom množstvo svetových katedrál mení svoje vitráže,” povie riaditeľka a začne menovať príklady.

„Tak máte napríklad v Remeši popri vitrážach z 13. storočia Marca Chagalla a Imi Knoebela. Ale myslím, že Alexyho vitráže majú svoju umeleckú kvalitu a sú odrazom čias. Mali byť ich pripomienkou, ale myslím, že patria do múzea,” dodá Valeria Schulczová.

Prechádzame do ďalších miestností Divadla P. O. Hviezdoslava, ktoré sú pred zrakom verejnosti skryté. „V tomto salóniku vraj rád sedával Miroslav Válek a ostatní ministri kultúry spolu s riaditeľmi a umeleckými šéfmi,” hovorí. Komunizmus tu pritom cítiť aj vyše 30 rokov po revolúcii – v miestnosti sa totiž nedá vetrať. Prítomné je staré, avšak architektonicky zaujímavé zariadenie, ako sú sedačky, podlahy či drevené obloženie stien.

Tu zateká, tu odpadol strop

Prechádzame do zadnej časti divadla, teda poza javisko so zastaranými technológiami, niekoľkými šatňami, toaletami a sprchami. Na štandard divadla som si už trochu zvykol, a preto ma stav týchto častí neprekvapuje. To som však zatiaľ nevidel všetko. „Tak čo, zavediem vás do úplných čriev divadla?” pýta sa ma riaditeľka. „Určite!” odsúhlasím ďalší plán a schádzame po schodoch dolu.

„Tu máme strojovňu javiska. Vidieť môžete pôvodné javiskové stoly, mali sme to tu tiež celé vytopené,” hovorí mi Valeria Schulczová. To ma privádza k otázke: „Keď tieto technológie zasiahne voda, fungujú ďalej? Nič sa im nestane?” To som ešte nevedel, že moja otázka spustí ďalší nostalgický zážitok.

„Keď vymieňali kanalizáciu, vymenili v tejto časti pod javiskom aj celé potrubie,” ukáže riaditeľka na oranžové plasty a pokračuje, „avšak urobili zlé úchyty. Takže prvá veľká voda to celé vyvalila a všetko sa vylialo do technológií a strojov pod rúrami. Následne sa to vyčistilo, prišli ľudia z poisťovne, majstri na servis a stroje našťastie fungovali,” dodáva.

V rámci projektu rekonštrukcie budú všetky stroje odinštalované a budú sa musieť prebudovať základy divadla. „Nedávno robili projektanti sondáže a zistili, že tam, kde je deklarované, že je betón, je na niektorých miestach iba drvina,” znie ďalšie prekvapenie z Divadla P. O. Hviezdoslava.

„Poďme ešte o poschodie nižšie,” volá ma riaditeľka na prehliadku ďalších podzemných častí budovy. Vidím sklad, kde sa kedysi nachádzal bufet. „Tu sa dialo všetko,” opisuje. „A toto je výborné miesto. Tu tečie systematicky. Teraz však spoje na potrubí opravili, takže tu tečie menej,” povie o miestnosti. Keď vkročíme do ďalšieho priestoru, udivene povie: „Tu odpadol strop, to je novinka. Nebolo to tu.”

„To sú také malé, ťažko využiteľné miestnosti, že si poviete, tu napríklad urobíme sklad stoličiek. Uskladníme ich tam a po prvých dažďoch si uvedomíme, že tam sklad stoličiek nebude. Tak si len položíme otázku, či máme niečo, čo môže moknúť?” s úsmevom, ale aj trochu cez slzy dodá Valeria Schulczová. Zatekania je spôsobené aj poslednou rekonštrukciou chodníka vedľa divadla. Zo strany Gorkého ulice ho totiž urobili bez izolácie. Zrušili anglické dvorce, a to spôsobuje zatekanie do viacerých častí DPOH.

DPOH vypovedá službu

Po prebádaní ďalších podzemných miestností DPOH tomu začínam rozumieť. Bratislava má divadlo, ktoré nedosahuje svoj potenciál. Zamestnanci nemali dlhé roky zázemie pre administratívu, muselo sa prerobiť niekoľko hereckých šatní na kancelárie, mesto zrekonštruovalo pár kuchyniek a sociálne zázemia, čo sú drobnosti. V divadle sú monštruózne technológie staré desaťročia, ktoré sa nedajú jednoducho odmontovať a vymeniť. A tak jednoducho sa nedá odmontovať a vymeniť ani celé divadlo.

DPOH vypovedá službu a tomu zodpovedá aj jeho katastrofálny stav. Je to tak, videl som to na vlastné oči. „Každý týždeň prídeme na niečo nové, čo tu predtým nebolo,” hovorí Valeria Schulczová o prekvapeniach v DPOH. „A na čo ste prišli naposledy?” pýtam sa zvedavo.

„Napríklad na to, že systém odvetrávania „v komíne“ nad javiskom v prípade požiaru je napojený do niečoho, čo je odpojené. No kompetentní nás upokojujú, že by to nemal byť problém, že je tu stále veľa bezpečnostných prvkov, ktoré sú funkčné. Chcem im veriť,” skonštatuje. Už sa nesmejeme.

Po takmer dvojhodinovej prehliadke prechádzame na poslednú časť – vrchné poschodia DPOH. Nachádzajú sa tu ďalšie miestnosti s opadanou omietkou, ale aj skúšobné miestnosti pre hercov, ktoré sú na pohľad najzachovanejšími v divadle. No možno to robí len prvý dojem. Odtiaľto vychádzam na terasu, z ktorej vidím panorámu Bratislavy.

A tu, na terase DPOH, si niečo uvedomujem. Na Laurinskej je schovaný divadelný a architektonický poklad, ktorý má všetky predpoklady na to, aby konkuroval aj väčším divadlám. Desaťročia zlý stav, spôsobený investičným dlhom ešte z čias SND, však znemožňuje akékoľvek velebenie DPOH. Pretože nie je čo velebiť.

Ide o rozpadnuté divadlo, ktoré má síce kvalitné ozvučenie hlavnej sály a je medzi verejnosťou obľúbené, no z toho žiť nemôže. Mohutný kolos nezadržateľne chátra a jeho budúcnosť závisí od rekonštrukcie, ktorá zase závisí od finančných zdrojov mesta.

Tvrdenia riaditeľky Valerie Schulczovej, že rekonštrukcia sa začne o desať rokov, tak vôbec nie sú nereálne. Len takmer jeden rok trvalo, kým správca budovy vymenil dvadsaťročné koberce za linoleum a vymaľoval kancelárie. Pri podobnej snahe o celkovú obnovu DPOH môžeme očakávať jeho znovuzrodenie až v ďalšom desaťročí.