Ricardo Bofill: Od rannej tvorby medzi utópiou a realitou až po znovuobjavenie samého seba

Diela, ktoré nám zanechal katalánsky architekt Ricardo Bofill, sa ťažko dajú zhrnúť do pár viet.

Jeho prístup k architektúre sa počas jeho celoživotnej tvorby veľa vyvíjal, každá dekáda bola iná ako tá predchádzajúca. Preto sme sa pokúsili tento vývin zachytiť chronologicky prostredníctvom projektov a míľnikov jeho života.

Narodenie

Ricardo Bofill Leví sa narodil 5. decembra 1939 v Barcelone významnej patrónke katalánskeho literárneho umenia a architektovi. Pod otcovým dohľadom sa už ako chlapec začal venovať architektúre. Architektúru študoval najprv na Vysokej škole technickej v Barcelone, kde sa okrem štúdia začal venovať politickému aktivizmu.

Rok 1958

Pre zadržanie na študentských protestoch bol zo školy vylúčený. Musel dokonca opustiť Španielsko, a tak sa presťahoval do Švajčiarska, kde 2 roky pokračoval vo svojom štúdiu na Vysokej škole umenia a dizajnu v Ženeve.

Celé detstvo veľa cestoval, pozoroval ľudovú architektúru a uvedomoval si dôležitosť zachovávania tradičných postupov a používania lokálnych materiálov. Vernakulárny aspekt architektúry je v jeho tvorbe zjavný už od začiatku.

Po návrate do Španielska ako 21-ročný dokončuje svoju prvú realizáciu. Toto letné sídlo na Ibize je zároveň dokonalým príkladom vernakulárnej architektúry. Je povolaný do armády, kde strávi 9 mesiacov.

Ranná tvorba, rok 1963

Zakladá svoj ateliér RBTA (Ricardo Bofill Taller de Arquitectura), výnimočný svojím rôznorodým zložením. Na projektoch tu okrem ďalších vyštudovaných architektov spolupracujú urbanisti, matematici, spisovatelia, ale aj herci či Bofillovi príbuzní.

„Bol som ovplyvnený viacerými utopickými ideami. Moja raná tvorba osciluje medzi utópiou a realitou.“

Prvé dve dekády RBTA sa nesú v štýle experimentácie s trojdimenzionálnymi modulárnymi geometriami, kde často hrajú rolu aj žiarivé farby. Medzi koncepty, ktoré sa spájajú s jeho tvorbou, patrí utopický socializmus, kritický regionalizmus a, samozrejme, vernakulárna architektúra.

Betónová éra, rok 1965

Narodil sa mu prvý syn Ricardo Emilio Bofill, ktorého mu porodila talianska herečka Serena Vergano, čiastočne členka tímu RBTA.

Gaudího štvrť v Terragone má ako jedna z prvých realizácií komunitnú strešnú záhradu, ktorá sa stala typickou pre stavby ateliéru RBTA. Je tu už použitá farba, aj keď tento aspekt projektov sa neskôr prejavoval ešte viac a vyvrcholil v La Muralla Roja.

f(x): svet si začína uvedomovať pokrokovosť ateliéru pri Kafkovom zámku, ktorého forma vznikla na základe matematických výpočtov, konkrétne experimentáciou s vertikálnym rastom. 90 prefabrikovaných obytných jednotiek sa podľa jasných matematických pravidiel napája na centrálne schodiská.

Ako hlavný materiál používa štúdio v tomto období betón (podobne ako veľa vtedy vplyvných architektov, napr. Kahn, Corbusier či Wright), čo umožňuje experimentáciu s monumentálnymi, komplexnými a spletitými formami. Možno je to náhoda a možno jeho lásku k tomuto materiálu ukazuje aj fakt, že sa jeho štúdio zabývalo v zrekonštruovanej továrni na cement La Fábrica.

Spájanie tradičného s moderným, typické pre RBTA, možno vidieť pri obytnom dome Xanadú. Konceptom bola typografia zámku, použité boli typické prímorské strechy a detaily, no tvar je založený na skladačke z orezaných kociek, ktorá vyplynula zo statických analýz modelov.

Xanadú je zároveň pokračovaním projektu City in space, experimentácie s geometrickými formami a modulárnym systémom pri navrhovaní obytných komplexov, ktorý ateliér používal ako zamyslenie nad mestami budúcnosti.

„Chcem znovuobjaviť, kto vlastne som. Nechcem donekonečna kopírovať tvary ako niektorí architekti.“

Ateliér venoval mnoho projektov skúmaniu budúcich miest, testovaniu a úvahám o otázkach sociálneho bývania, komunity, perfektných životných podmienok. Snahy o sociálnu utópiu vyvrcholili projektom Walden 7, ktorý však ateliér považoval za neúspech. Nasledovalo priznanie, že ideálne mesto nie je možné postaviť, a odvtedy koncepty testovali v menšej mierke, v snahe dosiahnuť svoju ambíciu aspoň čiastočne.

Moderný klasicizmus, rok 1980

Narodil sa mu druhý syn Pablo Bofill, ktorého matkou bola francúzska umelkyňa Annabelle d’Huart. Obaja synovia dnes kráčajú v otcových šľapajach, od jeho smrti sú vo vedení RBTA.

Odišiel pracovať do Francúzska, čo sa, samozrejme, odrazilo aj na štýle jeho návrhov. Do svojej tvorby začal komponovať tradičné prvky francúzskeho klasicizmu.

Vo Francúzsku pokračoval v explorácii urbanizmu, podobne ako to robil v projekte City in space. Formu kociek však zamieňa za priestory typologicky pripomínajúce gotické katedrály. Výsledkom je teoretický projekt Malá katedrála, ktorý nebol nikdy postavený.

Obytný komplex Les Espaces d’Abraxas na predmestí Paríža reprezentuje v Bofillovej tvorbe obdobie, keď používal jazyk klasicizmu. Je tu ale ešte stále cítiť atmosféru utópie, ktorá dominovala jeho rannej tvorbe. Priestor bol dokonca použitý ako kulisy v dystopickom filme Hra o život.

Toto obdobie tvorí v štýle, ako to on sám nazýva, moderného klasicizmu, v ktorom sa ateliér snažil prispôsobiť klasicistické princípy novodobým potrebám. Pri konštrukcii používa prefabrikované industriálne systémy, prístup veľmi odlišný od predtým tradičných a lokálnych postupov.

Na budove Katalánskeho národného divadla možno vidieť ďalší posun v tvorbe RBTA. Celkový výraz je modernejší, najmä vďaka presklenej fasáde, no stále používa klasicistické prvky, opakovanie a monumentálnosť.

Od tohto momentu sa stane dominantným materiálom sklo a oceľ. Bofill ich vo veľkej miere používa najmä na fasádach, kde pracuje s priehľadnosťou a svetlom.

Vzhľadom na svojráznu formu, dizajnérske postupy a otvorenú kritiku trendov doby mal ateliér RBTA vždy nejakých oponentov. Kým zo začiatku nesúhlas kritikov pramenil z vizionárskeho charakteru projektov, neskôr išlo najmä o grandióznosť diel, zmeny v štýle a možno aj celkové smerovanie ateliéru k moderného klasicizmu.

V tomto období si ateliér vyslúžil asi najväčšiu kritiku, napríklad budova 77 West Wacker Drive Chicago bola údajne nazvaná Partenón na palici.

Najbližšiu Bofillovu tvorbu môžete zažiť v Prahe, kde premenil priemyselnú halu na Forum Karlín, moderné administratívne a kultúrne centrum.

Odkaz žije večne

14. januára 2022 zomiera na komplikácie spojené s ochorením covid-19. Aj napriek tomu, že neskôr vo svojom živote vyjadril ľahostajnosť k nesmrteľnosti svojich diel, jeho sen z mladosti sa mu pravdepodobne vyplní. Ricardo Bofill zostane v našich mysliach ešte veľmi dlho a z jeho stavieb raz budú pamiatky.

Článok bol uverejnený v časopise ASB 3/2022