Horská usadlosť vrástla do svahu. V jednej stodole môžu bývať dve rodiny

Kombinácia dreva a kameňa nikde nevynikne tak dobre, ako v horskom prostredí. Použili ju aj architekti Michal Fišer a Tomáš Zdvihal v projekte chaty v Národnom parku Šumava.

Priestorovo veľká chata má dve samostatné obytné jednotky. Veľkú plochu architekti opticky zmenšili sedlovou strechou. Drevený dom vo výške viac ako tisíc metrov nad morom tak pôsobí dojmom, ako by do svahu vrástol.

Základnou úlohou architektov bolo skĺbiť požiadavky investora a miestne stavebné tradície. Horská usadlosť mala obyvateľom poskytnúť primeraný obytný komfort a zároveň sa nerušene včleniť do krajiny, spoluvytvárať atmosféru horskej osady. Stavba je vzhľadovo tradičná, ale použitím konštrukčných technológií a riešením detailov moderná. Efekt domu vrasteného do svahu umocňuje veľká sedlová strecha s presahmi a krytinou z prírodnej bridlice. Po oboch stranách nájdete pásové vikiere.

Dve samostatné obytné jednotky a spoločné priestory

Aj dispozícia vychádza z tradícií. Staré stodoly boli priečne členené na vstupnú, obytnú a hospodársku časť. V novostavbe zachovali členenie na tri časti – dve časti sú rovnocenné samostatné obytné jednotky a uprostred je vstup so schodiskami.

„Každá obytná jednotka má svoj predný (čistý, reprezentatívny) a zadný (nečistý, hospodársky) vstup, každá má vlastnú spoločenskú časť na prízemí a nočnú časť na poschodí. Suterén s technickým zázemím je spoločný, rovnako aj sauna na prízemí a zadné viacúčelové zádverie – lyžiareň,“ opisuje architekt Tomáš Zdvihal.

Spoločné je aj takzvané zápražie pozdĺž celej východnej strany domu. Vďaka presahu strechy funguje ako pobytová terasa s výhľadom do údolia Vltavy.

Bunkre, aj betónové ropíky

V interiéri je viacero zaujímavých a kreatívnych detailov. Špecialitou sú drevené niky určené na spanie pre deti s kruhovým výrezom. Deti tak majú vlastné súkromie. V „bunkroch“ sú nielen postele, ale aj police na knihy či hračky.

V dennej spoločenskej časti vyniká kachľová pec, na ktorú nadväzuje betónový „ropík“ s priestorom na odkladanie dreva i sedenie. Betón tu nie je samoúčelný. „Vo vnútri obytnej časti sme vytvorili betónové jadrá – ropíky, ktoré okrem dispozičného účelu plnia tiež funkciu konštrukčnú a mikroklimatickú. Podobne riešené je aj schodiskové jadro,“ objasňuje použitie betónu Tomáš Zdvihal. Inak v celom interiéri vládne drevo.

Ako je riešená konštrukcia?

Hlavným konštrukčným materiálom je masívne drevo. Drevostavba stojí na tvrdej spodnej vrstve, ktorú tvorí betón a kameň spolu s monolitickou základovou doskou v nepodpivničenej časti.

„Drevostavba je tvorená systémom z veľkoformátových komponentov vyrábaných z krížom vrstveného masívneho dreva. Výhody takejto konštrukcie sú jasné: stálosť, šetrnosť k životnému prostrediu, rýchla montáž, flexibilita. Vonkajšie povrchy obvodového plášťa sú obložené tradičným zvislým obkladom z latiek s krycou lištou, päta domu je v exponovaných častiach chránená pred poveternostnými vplyvmi skladaným kamenným soklom. Vnútorné povrchy sú v prevažnej miere tvorené pohľadovo upravenou drevenou nosnou konštrukciou,“ vysvetľuje detaily konštrukcie architekt.