Silu histórie zbytočne podceňujeme, prináša totiž omnoho viac ako vopred očakávame

Revitalizácia Jurkovičovej Teplárne obletela svet. Významní slovenskí architekti získali špeciálne ocenenie ASB Gala Osobnosť architektúry a stavebníctva i Cenu verejnosti, ktorá ich vníma rovnako.

Pätnásť rokov života v Design factory, s ňou i s ľuďmi, ktorých rátajú na tisícky a ktorých príbehy sa začali práve tu, konverzie industriálneho dedičstva, výsledky súťaže Rezidencia Bottova o obnove bývalej zámočníckej dielne, to všetko boli témy, ktoré sme v našom niekoľkohodinovom rozhovore načali. Je prirodzené, že sme sa nevyhli ani významným brownfieldom, ich novému vzhľadu vyplývajúcemu z príliš pestrej výstavby. A nevynechali sme ani najlukratívnejší brownfield priamo v centre Bratislavy.

Čo pre vás Design factory znamená?

Martin Paško: Design factory sú pre mňa hlavne ľudia, všetci členovia tímu Design factory, s ktorými sme tvorili po celé tie roky úžasný tím. Zároveň všetci naši partneri, s ktorými sme mali tú česť spolupracovať na mnohých kultúrnych podujatiach. Architekti a umelci, pre ktorých sme organizovali rôzne výstavy a prezentovali umenie, design a architektúru. A v neposlednom rade návštevníci, s ktorými sme sa počas rokov mohli spolu stretávať a z ktorých sa mnohí stali našimi priateľmi. Jednoducho dobrá energia.

Zuzana Zacharová: Design factory bola nielen príkladom úspešnej konverzie nechráneného industriálu, ale bola to aj prvá galéria architektúry v Bratislave. A bol to vôbec prvý kultúrny kreatívny priestor, ktorý vznikol na pôde mesta bez štátnej podpory. Je príkladom finančne nezávislého kultúrneho centra s medzinárodným presahom.

Pätnásť rokov života v Design factory na Bottovej je pre mňa osobne vzácna skúsenosť, ako priniesť nový život do zabudnutej časti mesta a zároveň nám poskytla aj priamy návod, ako s industriálnym dedičstvom naložiť a vyťažiť z neho to najlepšie popri rešpektovaní všetkých jeho pôvodných hodnôt.

Do súťaže na obnovu bývalej Design factory a novej rezidenčnej budovy, ktorá sa bude nachádzať v bratislavskom downtowne, ste svoj návrh poslali aj vy. Aká bola jeho hlavná myšlienka, v čom sa líšil od ostatných a ako hodnotíte
výsledky?

Martin P.: V Design factory, resp. s ňou sme boli spojení celých pätnásť rokov. Poznáme všetky jej zákutia, priestory, históriu, architektonicko-urbanistický kontext… Podmienkou súťaže bolo zachovať Design factory ako budovu. Zo šiestich súťažných návrhov k tomu logicky pristúpil každý inak. My ako jediní sme však príkladne zachovali celú budovu bývalej zámočníckej dielne.

Hodnotu sme videli nie len v stavbe samotnej a v jej atmosfére, v tom, ako Design factory pôvodne vyzerala, akú komunitu vytvorila, ale napríklad aj v tom, že v suteréne sa nachádza zabudnutý protiletecký kryt pre 380 osôb, ktorý počas bombardovania Apolky v roku 1944 zachránil desiatky ľudí. Tento príbeh tvoril jeden zo základov nášho návrhu. Návrh sa však neobmedzil len na zachovanie pôvodného, ale bol v určitom smere aj inovatívny. V interiéri sme navrhli galériu do všetkých priestorov tak, aby sa nimi dalo kontinuálne prechádzať a do expozície sme zapojili už aj spomenutý protiletecký kryt.

Vznikla by tak veľká a kvalitná mestská galéria, ktorá by mohla využiť na svoje inštalácie a exponáty priľahlý park. Navyše predná fasáda galérie s vysokými industriálnymi oknami je nasmerovaná do dôležitého bulváru Bottova, ktorý sa takto môže stať jej významnou súčasťou. Z pätnásťročných skúseností života v Design factory vieme, že táto strana celého projektu má z hľadiska orientácie v dotyku s verejným priestorom najväčší význam.

Slnko tu podvečer vytvára veľmi príjemnú atmosféru. Keď sme v priestore sídlili, množstvo akcií sme situovali práve do tejto časti. Cieľom bolo vytvoriť veľkú galériu v industriálnom priestore s využitím priľahlých verejných priestorov a parku pre vystavené exponáty, niečo podobné ako Danubiana v meste, a podporiť tak aktivity a život v priamom okolí.

Zuzana Z.: Inak sme to ani navrhnúť nemohli. V čase, keď sme odchádzali z Design factory, sme sa sústredili na napísanie knihy s názvom Design factory ako pozitívny príklad. Tomu predchádzala rozsiahla výskumná činnosť. Zaoberali sme sa históriou objektu, kedy bol postavený, kým a prečo. Mali sme ho doslova pod kožou. Preto bolo pre nás až posvätné zachovať takmer celú pôvodnú hmotu, a to aj napriek tomu, že budova nie je pamiatkovo chránená. Je len vyhlásená za pamätihodnosť mesta Bratislavy.

Pristupovali sme k nej tak, akoby chránená už bola. Žiaľ, v nedávnej minulosti vznikol vo výstavbe v zóne aj určitý urbanisticko-architektonický konflikt, čo sa týka pôvodného konceptu územného plánu. Už v roku 2006 sme boli pri kreovaní urbanistickej štúdie, ktorá vznikla pod vedením architektky Jely Plencnerovej. Vtedy urbanistická koncepcia vychádzala z ochrany zvyškov priemyselného dedičstva a základnú štruktúru mala tvoriť kompaktná mestská zástavba osempodlažných blokov s možnosťou doplnenia výškových stavieb len ako kompozičných dominánt či akcentov.

Realita je dnes iná, vznikla zóna prevažne solitérnych stavieb. Tak napríklad v okolí Design factory bolo v štúdii plánované iné umiestnenie výškových objektov. V pôvodnom urbanistickom návrhu napríklad neexistoval objekt administratívnej budovy Sky Park Offices a samotná dominanta výškovej stavby vo vzťahu k Design factory bola plánovaná mimo objektu a v priestore, ktorý vtedy nemusel svetlotechnicky konkurovať inej štruktúre.

Tým, že sa postavila budova Sky Park Offices, sa tento pôvodný zámer z územného plánu musel prispôsobiť situácii. My sme osadili novú rezidenčnú vežu tak, že zasahuje do pôvodných priestorov Design factory len minimálne. Ostatné riešenia v nejakej časti objekt búrajú. Našťastie haly, ktoré sú pre verejnosť signifikantné, vo víťaznom návrhu autori zachovali. Nám je ale ľúto, že návrh odstraňuje suterén, protiletecký kryt a prístavbu. Myslím si, že je to preto, že budovu a jej potenciál vnímame úplne inak ako ostatní.

Martin P.: Jedno z riešení dokonca zachovalo len čisto fasádu, čiže odstránilo celé vnútro. Urobilo z Design factory akoby kulisu pre novú štruktúru, ktorá s pôvodnou vôbec nesúvisí.

Zuzana Z.: Každé z riešení je niečím zaujímavé a určite aj progresívne. Pre nás sú však prioritou vždy pôvodné hodnoty. Skúsme si vymenovať tie najhodnotnejšie časti. V prvom rade ide o fasádu a halové priestory, s ktorými sa identifikuje snáď každý, kto tam kedy zavítal, a na základe nášho výskumu je veľmi hodnotná aj suterénna časť protileteckého krytu. Ten sa, žiaľ, nedostal do povedomia ľudí a nebol ani v zadaní. Do pamäte sa však iste zapísala uličná fasáda aj vďaka grafike od autora Karola Trnovského, ktorá vznikla v produkcii Čiernych dier.

Oslovil vás zadávateľ do poroty?

Zuzana Z.: Chceli sme sa zúčastniť súťaže. Ak by sme boli súčasťou poroty a mohli sa na veci pozerať s našimi znalosťami, museli by sme ovplyvniť aj zadanie. Zároveň sme chceli využiť príležitosť vyjadriť svoj názor. Od začiatku, ako sme robili spolu s Jelou urbanistickú štúdiu, sme mali pomerne jasnú predstavu o tom, ako by mal vyzerať objekt Design factory v budúcnosti, ako ho doplniť dostavbou, ktorá by bola v súlade s okolitou urbanistickou štruktúrou. Ale keďže sa pôvodný koncept zóny v praxi nedodržal, aj náš návrh je teraz iný.

Martin P.: Je jedna vec, na ktorú by som rád upriamil pozornosť, a to je komunita, ktorá sa v nadväznosti na tento priestor v priebehu tých 15 rokov formovala. Aj z toho dôvodu sme v návrhu jednu z hál ponechali úplne v pôvodnom stave a dizajne. Tá energia a atmosféra tam jednoducho stále existujú. Sila komunity sa prejavila najmä v roku 2019 v podpore za záchranu Design factory a zasadila sa proti jej zbúraniu. Určitej časti verejnosti bolo vtedy ľúto, že končíme, že sa zatvára taký skvelý priestor, plný úžasnej atmosféry a spomienok. Vtedy sa verejnosť pripojila k aktivite Čiernych dier a Design factory vlastne zachránili.

Zuzana Z.: Pozitívne je, že víťazný návrh zachová aspoň niečo. Otázkou ostáva, akú bude mať zachovaný priestor náplň. Uznávam, že my sme v tomto smere trochu zaujatí. V podstate sme to nemohli urobiť inak, ako ju celú v čo najväčšej možnej miere zachovať.

Martin P.: V tomto duchu pristupujeme rovnako k hociktorej stavbe. Predstavte si napríklad, že by sme v Jurkovičovej Teplárni odstránili násypníky, že by sme interiér len zaplnili novými podlažiami, že by sme nemali žiadne átrium, žiadne priehľady, ani v podlahách. O čo všetko by sme ochudobnili výsledné riešenie. Povedzme si otvorene, že je potrebné pristupovať k podobným projektom s veľkou pokorou. To je jediný princíp, s ktorým môžeme reálne niečo zachovať pre budúce generácie a tiež si uctiť genia loci daného priestoru. Nám predsa nejde len o „kulisu“.

Keď sa bavíme o tom, čo zachovať a prečo nebúrať, tak v prvom rade si musíme uvedomiť, že tu máme danú určitú kvalitu pôvodnej industriálnej architektúry, atmosféru daného miesta, historickú hodnotu a príbeh. A pýtajme sa teda, či sme dostatočne kultúrne vzdelaní na to, aby sme hodnotnú architektúru dostatočne vedeli oceniť, vedeli ju zachovať a zakomponovať do prostredia. Máme vôbec takto rozmýšľajúcich developerov? Ak nie, nečudujme sa. Keď už zadanie dáva možnosť búrať, tak sa tak aj stane. A navyše sa obraciame na zahraničných architektov, ktorí nevedia nič o histórii daného miesta a ľahšie sa im navrhuje na zelenej lúke. Bez znalosti miesta a obsahu pôvodnej industriálnej stavby je ťažké dospieť k zachovaniu čohokoľvek.

Výsledkom je potom búranie a úplne nová štruktúra v kontraste s pôvodnou. Vtipné je, že sme potom svedkami snahy, ako do nového diela, novej modernej štruktúry dostať nejakú pôvodnú atmosféru, ako umelo vytvoriť industriálne interiéry, rôzne samoúčelné oceľové konštrukcie a prvky pôsobiace akoby industriálne. Pritom máme množstvo pôvodných originálnych industriálnych priestorov, ktoré by si zaslúžili len viac úcty.

Zuzana Z.: To je aj o nastavení celospoločenskej kultúrnej úrovne. V roku 2015 sme mali výstavu v Design factory s názvom Malé utópie. Kurátor výstavy prof. Pippo Ciorra z múzea architektúry MAXXI v Ríme nám povedal zaujímavú myšlienku: „Neurobte tú istú chybu, ktorú sme urobili my Taliani. Na záchranu našej pôvodnej architektúry sme si pozvali významných zahraničných architektov v domnienke, že nám zachránia naše mestá. Opak je pravdou.“

Vyjadrením našej úrovne alebo neúrovne je aj to, že si myslíme, že ak pozveme silné mená, pomôžeme mestu a zlepšíme úroveň našej architektúry. Ale čo musíme v rámci tvorby kvalitného priestoru mesta robiť, je ísť systémom od celku k detailu, a nie naopak. Musíme teda začať celkovým priestorovým konceptom so všeobecne akceptovateľnou víziou rozvoja mesta. Aj u nás. To by vytvorilo dobrý podklad aj pre tvorbu kvalitných zadaní pre riešenie menších územných častí.

Martin P.: Ešte by som sa rád vrátil k tej, nazvime to šablóne, s ktorou niektorí developeri pristupujú k projektom alebo stavbám z minulosti, hoc i nedávnej. Zvyčajne v prvom kole nechajú schátrať pôvodný objekt do havarijného stavu. Druhým krokom je vypracovanie statického posudku a vyhodnotenie objektu ako nestabilného, až životu nebezpečného.

Budovu dajú následne odstrániť a na zelenej lúke postavia niečo nové. Táto šablóna fungovala dlhé roky. Jediný spôsob, ako sa môžeme dostať k novému pohľadu, je ísť cez príklady. Existujú už developeri, ktorí tak robia. A práve cez tieto príklady ich môžu nasledovať ďalší… Kým budú príkladné riešenia absentovať, nič sa nezmení. A možno aj z Design factory zostane len torzo. Ale aj to torzo bude príkladom zachovania niečoho, čo bolo pôvodné. Ostane tam odkaz, stopa.

Čiže zachrániť torzo je lepšie ako zbúrať. Bude to ďalší príklad toho lepšieho prístupu. Potom snáď bude nasledovať ďalší a ďalší. Postupne sa developeri, ale i architekti budú v tejto téme vzdelávať a zdieľať si navzájom svoje skúsenosti. A postupne budú mať k nášmu dedičstvu stále väčšiu úctu. A nakoniec možno bude hanbou búrať…

Jediný legálny spôsob, ako v našej krajine môžeme zatiaľ ochrániť hodnotné stavby, je vyhlásiť ich za národnú kultúrnu pamiatku (NKP). Hneď ako je budova vyhlásená za NKP, je kladený omnoho väčší dôraz na jej obnovu. Prečo musí byť budova vyhlásená za NKP, aby sa zachovala? Nemusí. Ochrana by mala byť automaticky to prvé, čo nám napadne.

Ako vnímate rozsiahle územie zóny Chalupkova? Aké poučenie by sme si mali zobrať, čoho sa vyvarovať?

Zuzana Z.: Mnohé dobré veci, ktoré ešte mohli zostať, už zanikli. A nemám na mysli len stavby. Na fakulte sme v rámci vertikálneho ateliéru „Dedičstvo pre rozvoj“ spolu s pani docentkou Evou Kráľovou riešili so študentmi presne tento problém. V tom čase tam ešte bolo množstvo industriálnych detailov, ktoré sa mohli zachovať, napríklad v rámci verejného priestoru. Všetko je už preč.

Vytipovali sme okrem toho aj posledné stavebné objekty, na ktoré sa viazala história kedysi najväčšej priemyselnej zóny mesta. Na tom sme založili dramaturgiu podujatia Industrial Days 5 {Okolo Apolky}. Nenachádzali sa tu len budovy takej hodnoty ako Jurkovičova Tepláreň, Klingerka alebo Design factory. Bola tam i budova známeho mäsiarstva Orbán, orientálny veľkoobchod, hala Elektrárne a Vila riaditeľstva na Čulenovej a iné budovy, ktoré mali hodnotu. Tieto objekty by dnes mohli vytvoriť industriálnu stopu. So študentmi sme sa snažili hľadať rôzne formy, ako ju vo verejnom priestore zviditeľniť.

Dnes nám v zóne ostalo z pôvodného industriálu len zopár izolovaných solitérov. Jurkovičova Tepláreň je jediná integrovaná do väčšieho projektu so svojím pevným miestom aj do budúcnosti a je akoby diamantom uprostred. Možno práve ten silný kontrast voči novým budovám v okolí ju robí ešte hodnotnejšou. Búranie si treba vopred dobre premyslieť. Po odstránení stavby už nie je cesty späť. Potom už len môžeme odkazy na pôvodnú históriu miesta transformovať buď do názvu, alebo, čo je ešte horšie, do nejakého vtipného architektonického detailu.

Niekedy sa mi to javí tak, že my by sme boli schopní aj zbúrať Čičmany a následne ako ospravedlnenie presadzovať čičmiansky ornament. Robiť veci len dodatočne nie je tá správna cesta.

Ak sa pozrieme do našich radov, nie je to aj o sebavedomí architektov? Nehovorím, že nemáme zavolať tých zahraničných. Mám skôr pocit, že tí naši sú v kúte…

Zuzana Z.: Nepopieram, zahraničné mená sú dobrým marketingovým ťahom. Je na nás, aby sme developerom a investorom ukázali, že aj na Slovensku je množstvo kvalitných a výborných architektov. Áno, môžeme volať aj tých zahraničných, ale to automaticky neznamená, že sú lepší a kvalitnejší.

Martin P.: Ešte sa vrátim k tej Jurkovičovej Teplárni, resp. zóne Chalupkova. Ako Zuzana povedala, vznikajú solitéry, každý developer má svoje územie či pozemok. Na ňom môže robiť veci podľa platného územného plánu. Developeri medzi sebou ale nekomunikujú a nekoordinujú sa. Myslím si, že je chybou, že nie je stanovené akési desatoro verejného priestoru celého územia.

Územie takto nie je zladené do kompaktného celku. Mesto v tomto smere už začalo konať, čo je určite dobrý signál. Pre takúto veľkú zónu by bolo napríklad šťastím, keby boli autá v celej zóne eliminované úplne. To znamená, že by sa vchádzalo do podzemia len po obvode zóny. Uchránili by sme tým verejný priestor iba pre peších. Vnútorné ulice zóny a parter by sa tak venoval kompletne ľuďom. A nikomu by to neuškodilo, práve naopak.

Možno k tejto téme pristúpiť v ďalších územiach, ktoré sa budú budovať nanovo. Mohli by byť s priebežným kvalitným parkom a verejným priestorom pre peších a cyklistov kontinuálne cez omnoho väčšie územie, napríklad pre celú riešenú zónu. Vznikla by tým úplne iná kvalita celého verejného priestoru.

Zuzana Z.: V architektúre je veľmi dôležité sústrediť sa na mierku vnímateľnú z polohy chodca. Toho, keď kráča po ulici, nezaujíma, čo je na 10. poschodí. Zaujíma ho aktívny parter.

Martin P.: Tu by som spomenul aj príklad sýpok v Jarovciach, kde sme realizovali náš experiment takpovediac na dedine, ktorá má približne 3 000 obyvateľov a v ktorej absentovalo námestie. Zachovali sme dva pôvodné objekty, dotvorili sme voľné plochy novou zástavbou, všetky autá a parkovanie sme však dali do podzemia, čo nebolo lacné riešenie.

Zachránili sme tak ale celý pozemok mimo budov pre verejný priestor. Vytvorili sme kvalitné námestie s aktívnym parterom, kde sa môže odohrávať pestrý život pre všetkých obyvateľov Jaroviec. Do Jaroviec to prinesie novú kvalitu života. Je to priestor pre všetkých – deti, mladých, starých, rodiny, priestor pre komunitu. Videli sme tu zastavovať ľudí z Kittsee, ktorí uvítali vznik takéhoto priestoru, ktorý majú na skok, resp. po ceste.

Pre porovnanie sa pozrime na hlavné námestie v Rusovciach, kde je podobný priestor, rovnako s aktívnym parterom s prevádzkami, ale v strede s veľkým parkoviskom pre približne 60 áut. Predstavte si, že by bolo parkovanie pod zemou. Vznikol by tu nový kvalitný verejný priestor na stretávanie sa a trávenie voľného času pre komunitu. Tak, ako to máme možnosť vidieť a poučiť sa na príkladoch v rôznych malých mestečkách v Holandsku či Belgicku…

Do tohto čísla pripravujeme i článok o hoteli Kyjev. Cítite nejakú zmenu v nastavení spoločnosti pri nazeraní na túto časť mesta?

Zuzana Z.: Aktuálne je to asi najzaujímavejšia zóna v meste. A je len a len na nás, poučených z minulosti, čo s touto zónou urobíme. Pretože ľudia si už konečne uvedomujú jej hodnotu. A to nielen z hľadiska mena autora významného slovenského architekta, ktorý hotel Kyjev a OD PRIOR projektoval, ale aj z historického aspektu – už teraz sa bavíme o moderne.

Len pár rokov dozadu sme ju automaticky znevažovali, pretože bola predovšetkým socialistická. Ale mne vychádza z danej lokality v rámci udržateľnosti veľmi veľa pozitívneho.

Martin P.: Architektúra hotela Kyjev a OD Prioru je sama o sebe výnimočná a kvalitná. Čiže, samozrejme, nebúrať je základ. To by nám nemalo ani napadnúť. Treba nájsť len najlepší spôsob, ako tieto budovy zrekonštruovať a postaviť na novú úroveň a otvoriť smerom po obvode na okolitý verejný priestor. Zároveň parkovanie na okolitých plochách kompletne presunúť do podzemia a využiť všetky strechy.

Tento priestor má obrovskú šancu premeniť sa na jeden atraktívny komplex s viacerými funkciami zasadený do verejného mestského priestoru. Atraktívny vzhľad pôvodného konceptu a historický odkaz mu v tom môže len pomôcť. Silu histórie zbytočne podceňujeme, prinesie totiž omnoho viac ako vopred očakávate. Rovnako ako to potvrdila aj Jurkovičova Tepláreň.

Ste spoluzakladateľmi ocenenia I.CON.A – Industrial CONversion Award. Čo je jej hlavným cieľom a vaším hnacím motorom pri jeho organizovaní?

Zuzana Z.: Popri tvorbe by sme nemali zabúdať ani na neustále vzdelávanie a štúdium dobrých príkladov. Téma konverzií je našou agendou už od roku 2005 nielen prostredníctvom priamej architektonickej tvorby, ale aj v oblasti výchovno-vzdelávacej, výstavnej a propagačnej prostredníctvom nášho občianskeho združenia Design factory.

Cieľom vyhlásenia súťaže a udelenia ceny bola propagácia a prezentácia inšpiratívnych príkladov konverzií priemyselného dedičstva na Slovensku. Myšlienkou zorganizovať a vyhlásiť takúto súťaž sme sa zaoberali už veľmi dlho, no v rámci našich podujatí Industrial Days sme doposiaľ prezentovali len inšpiratívne príklady zo zahraničia a minulý rok sme mohli bilancovať už aj na Slovensku.

Podujatie sprevádzala výstava 20 najúspešnejších projektov pod názvom Konverzie Slovenska, ktorú sme sami kurátorsky aj vrátane súhrnného katalógu realizovaných diel za posledných 20 rokov pripravili.

Ste čerstvými držiteľmi ocenenia ASB Gala – Osobnosť architektúry a stavebníctva. Kto je pre vás v tejto oblasti osobnosťou?

Martin P.: Je krásne, keď sa venujete tomu, čo vás baví. My v tomto máme šťastie, pretože nás to nielen baví, ale máme to šťastie spolupracovať aj so skvelými ľuďmi. A o to krajšie je, keď máte tú silu a energiu venovať sa tomu, čo vás baví aj v zrelom veku, takpovediac stále, až do konca, ako napríklad majstri herci pán Chudík či pán Lasica.

Pre mňa osobne je krásnym príkladom a osobnosťou v našej oblasti architekt Ivan Matušík. Jeho čisté koncepty mnohých stavieb sú príkladom pre ostatných – ako je aj dnešná téma hotela Kyjev. A obdivuhodné bolo jeho zanietenie pre vzorové riešenia pre rôzne typy stavieb, ako napríklad Patio, Elipsion či Triangolo. Je to pre mňa Pán architekt so svojimi pokrokovými myšlienkami.

Zuzana Z.: Pre mňa osobne je v tejto oblasti osobnosťou každý, kto je svojej profesii oddaný, správa sa zodpovedne, je úprimný a má korektné vzťahy nielen v rámci svojho tímu, ale aj so svojimi obchodnými partnermi. A je jedno, či ide o developera, investora, stavebného robotníka, pracovníka stavebného úradu, stavebného inžiniera či architekta. Každý jeden z tohtoročných nominantov je výraznou osobnosťou stavebníctva a architektúry a ocenenie by si rovnako zaslúžil.

Článok bol uverejnený v časopise ASB 11-12/2023