Španielsko: Navštívili sme rezidenciu Espai Verd, zelený chrám z betónu

Brutalistická, no zároveň ohľaduplná k prírode, členená, ale pritom spájajúca. Zvonku menej nápadná a skrytá v zeleni, vnútri veľkolepá. Skrátka plná kontrastov. Aj tak by sa v krátkosti dala opísať rezidenčná budova Espai Verd, z valencijského dialektu doslova Zelené miesto, ktorá vznikla z utopistických predstáv architektovo bývaní v deväťdesiatych rokoch minulého storočia.

Keď prídete na okraj príjemnej rezidenčnej štvrti Benimaclet v španielskej Valencii, už z diaľky sa pred vami začne črtať stavba zvláštnych tvarov. Jej zvláštnosť rastie každým krokom, keď k nej kráčate a keď pred ňou stojíte si zrazu uvedomíte, že ste ju videli oveľa lepšie z konca ulice. Intuitívne mierim  k zadnému vchodu, spomedzi stromov, ktoré sú už aj skoro na jar v Španielsku zelené, sa vynárajú betónové terasy, z ktorých kde-tu vykukujú okrasné rastliny či vyššie kríky. Vidieť tak zo päť poschodí.

V okolí vládne pokoj, cestou povedľa mňa prechádza len zopár psičkárov. Stavba sa dookola obísť nedá, a tak sa vraciam, míňam vonkajšie schodisko a mierim k prednému vchodu, kde sa naplno prejavuje veľkoleposť stavby a zrazu človek vidí poschodí hneď pätnásť ukončených dvoma do špica tvarovaných súborov okien.

Ocitám sa na malom námestí obkolesenom stromami, no zdá sa, že sa do vnútra nedostanem. Na lavičkách nikto neposedáva a po prosebnom pohľade mi španielsky recepčný bez znalosti angličtiny vysvetľuje, že vstup je „prohibido,“ teda zakázaný.

Prechod medzi mestom a krajinou

Bytovka Espai Verd bola navrhnutá v roku 1991 CSTP Arquitectos v spolupráci so španielskym architektom Antoniom Cortésom Ferrandom, ktorý miloval estetiku brutalistickej architektúry. To sa odráža aj na samotnej stavbe, ktorá je postavená v tomto štýle. I keď pôsobí tradične mohutne, impozantne a ťažko, zjemňuje ju zeleň, veľa zelene.

Cortésov zelený chrám, ako je stavba prezývaná, definujú tri zložky: humanizmus, technológia a ekológia. Nejde len o fyzickú stavbu, ale o stelesnenie vizionárskej predstavy jej tvorcov, ktorá spája záväzok k vlastnej udržateľnosti, rovnováhu s prírodou a podporuje kooperatívne životné prostredie. Inšpiráciou autora bol Habitat 67, experimentálny obytný komplex zo šesťdesiatych rokov od izraelsko-kanadského architekta MosheSafdie, ktorý stojí v Montreale.

Budova nesie odkaz už svojim umiestnením v severnej okrajovej časti jednej z najstarších susedstiev mesta, niekdajšieho najbližšieho úrodného a zavlažovaného regiónu Valencie.

Práve tam je husté mestské centrum nahrádzané prímestskou zástavbou so záhradami, čo postupne prechádza do poľnohospodárskej krajiny. Myšlienkou tak bolo vytvoriť z tejto budovy spojenie medzi týmito dvoma mestskými vzormi a symbolicky tak kategorizovať prechod medzi jednotlivými štvrťami.

Architektonickým riešením teda bolo vytvoriť typológiu bývania, pričom každý obyvateľ by mal k dispozícii 100 metrov súkromnej zelenej plochy a spoločné priestory, ktorým sa venovala zvláštna pozornosť.

Kompaktné mesto s lesom ako chrbtovou kosťou

Keď človek zbadá cez priehľadné vchodové dvere v pozadí zelený vnútroblok, okamžite nastúpi pocit „to musím vidieť“ a nenechá sa odradiť ani prísnym španielskym recepčným. Keď som sa už ani nemohla tváriť, že tam patrím a prešmyknúť sa dovnútra spoločne s príchodzími obyvateľmi, využila som možnosť zadného vchodu a vyčkávala.

Mala som šťastie, po chvíli vyšla mladá Španielka, ako sa neskôr dozvedám menom Laura, venčiť psíka a hovorila „unpoco“ anglicky. Dohodnuté a vybavené. Ochotne sa vrátila, pustila ma do vchodu a nasledujúcu pol hodinu sme spoločne strávili prehliadkou tejto impozantnej stavby striedavo v španielčine a angličtine.

Už po pár krokoch sa človek ocitá v botanickej záhrade. Nie tak doslova, ale pôsobí to tak. Vysoké stromy rôznych druhov i veľkostí, stekajúca kvapkajúca voda po betónových kaskádach či kvitnúce kríky, čo zakrýva jednotlivé poschodia. Pomedzi to rôzne umiestnené lavičky. Vnútri budovy sa vďaka zeleni vytvorila mikroklíma a i keď ešte nie sú začiatkom marca veľké horúčavy, pocitovo je vo vnútrobloku o zopár stupňov menej.

Cez leto to musí byť príjemným osviežením a únikom z rozpálenej ulice. Okrem všadeprítomnej zelene sa v bloku nachádza obrovská fontána, ktorá prispieva k zvýšenej vzdušnej vlhkosti, rybník s rybami i štvorposchodová hora vytvorená z výkopovej zeminy. Tiaž pôdy a všetkej zelene bola aj jednou z najväčších technických výziev tohto projektu.

Snahy o komunitný život

Spoločné a súkromné priestory sú v bytovke navrhnutá tak, aby podporovali spoločný životný štýl, pričom príroda je jednak v centre spoločenských vzťahov, ale aj každodenného života. Horizontálne prepojenia a priechodzie poschodia, záhrady i labyrintové uličky v rámci bloku boli navrhnuté s cieľom uľahčiť interakciu medzi jeho obyvateľmi.

Budova je tak prirovnávaná ku kompaktnému mestu, pričom vegetácia slúži ako chrbtová kosť. Keď sa pýtam na komunitný život, Laura sa zatvári rozpačito a hovorí, že príliš veľká hitparáda to nie je. Dopĺňa však, že na prízemí funguje „social club“ a človek tam môže so susedmi osláviť napríklad svoje narodeniny.

Miestom susedských stretnutí je však spoločný bazén ku ktorému stúpame bezbariérovým chodníčkom. Nachádza sa na úrovni 4. poschodia. Ten je údajne zásobovaný podzemnou vodou, ktorej je v oblasti dostatok a aj preto sa volá Tres Fuentes, teda v preklade Tri fontány.

Otvára sa nám výhľad na najvyššie položené apartmány s rozľahlými terasami, pričom Laura ukazuje na tie s najväčšou rozlohou, že „tí to majú najlepšie“ a dodáva, že o zeleň na terasách sa stará každý sám. Výhľad z bazéna sa nejaví až tak atraktívny, je na veľký kruhový objazd s vyhliadkovou vežou Miramar uprostred.

Ako sa neskôr dozvedám, postavený s rozpočtom 24 miliónov ide o najdrahší kruhový objazd nielen vo Valencii, ale rovno v celom Španielsku. Veža vysoká 45 metrov bola postavená za účelom vyhliadky na valencijský sad i more a mala pomyselne vítať návštevníkov prichádzajúcich do mesta z diaľnice. Po troch mesiacoch od otvorenia však prestal fungovať výťah, ktorý premával na najvyššie poschodie.

Okrem toho sa veži dostalo kritiky aj za to, že teplota v presklenej bubline s výhľadom sa stáva v letných mesiacoch neznesiteľnou a tiež za to, že ani výhľady nestoja za veľa. Veža ostala opustená a výťah nepremáva. Dnes veža slúži ako pripomienka politického plytvania verejných zdrojov a obyvatelia EspaiVerd si túto trpkú skutočnosť môžu aspoň spríjemniť pobytom v bazéne.

K miestam stretnutiu patrí ešte modlitebňa alebo medzináboženské oratórium, ktoré je symbolom univerzálnej duchovnej jednoty, čo odráža Cortésovu duchovnú povahu.

Prirodzené svetlo a adaptácia na klimatické podmienky

Tento utopický a technologický model Espai Verd pozostáva zo 108 bytov, vrátane apartmánov, duplexov, triplexov a quadruplexov, ktoré spolu vytvárajú 21-tisíc metrov štvorcových vertikálnej konštrukcie. Postavená bola v štyroch etapách, pričom prvé dve boli dokončené už v roku 1992 a ďalšie o dva roky neskôr. Na otázku, čo Laura považuje na bývaní v Espai Verd za najlepšie, suverénne odpovedá „veľkosť bytu.“

Hovorí, že pri tom, ako maličké byty sa zvyknú vo Valencii je jej s rozmerom 253 metrov štvorcových naozaj kráľovsky priestranný. Nachádza sa na najvyšších poschodiach budovy. Jedným dychom však so smiechom dodáva, že „upratovania je naozaj veľa.“  Spomína na pandemické časy a hovorí, že veľká terasa a záhrada bola vtedy skutočne veľkou výhodou.

Prečo teda ten nezvyčajný tvar a rozdiel počtu poschodí? Odpoveďou je chcenie dostať čo najviac prirodzeného svetla do všetkých apartmánov. Celá stavba aj so svojou orientáciou totiž zohľadňuje bioklimatické kritéria. To je aj dôvod, prečo stojí v 45 stupňovom uhle vzhľadom k ostatnému urbanistickému usporiadaniu štvrti.

Autor zmenil pôvodné rozvrhnutie pozemku, teda musel upraviť aj urbanistický plán, za čo si neskôr vyslúžil vlnku kritiky, tak, aby budova smerovala na juhovýchod a žiadna zo záhrad na sever. To sa nestretlo s prílišným pochopením radnice mesta, ale na naliehanie architekta a obhajoby najlepších možných klimatických vlastností pre jednotlivé byty, tomuto rozhodnutiu napokon vyhoveli. Ide tak o príklad architektúry, ktorú by sme dnes nazvali ako bioklimatická, čo bolo v tých časoch pomerne progresívne riešenie.

Laura sa však sťažuje, že cez zimu je v jej apartmáne pomerne zima a cez leto veľmi horúco. Musíme tiež myslieť na to, že Valencia s 300 slnečnými dňami patrí medzi najslnečnejšie mestá Európy a má horúce letné stredomorské podnebie.

Za ostatné roky sa so silnejúcim vplyvom a dopadmi klimatickej zmeny zvyšujú aj teploty. Potvrdzuje to aj samotná obyvateľka a o posledných dvoch letách hovorí ako o neznesiteľných, s tým, že už musí aj spávať so zapnutou klimatizáciou alebo ventilátorom. Podľa jej slov to má za následok, že veľa obyvateľov cez leto odchádza z mesta skrátka preč.

Rezidencia Espai Verd je svojim dizajnom aj prevedením odvážnym vyjadrením viery Antonia Cortésa v osobitný a účelný spôsob života v súlade s prírodou. Je akýmsi manifestom, ktorý rozširuje hranice architektúry do nových oblastí významu a prežívania. I keď sa nachádza na okraji mesta, svojou netradičnosťou a progresívnosťou sa stalo jeho pomyselnou dominantnou.

Keď chcete túto stavbu navštíviť, ale nechcete vyčkávať a spoliehať sa na ochotu miestnych obyvateľov, Espai Verd je zvyčajne súčasťou festivalu Open House Valencia. Tento zážitok sa nedá inak, než odporúčať!