Stanica zaliata denným svetlom

S prívlastkom najväčšej križovatky európskych železničných ciest sa v Berlíne nad Sprévou tiahne nová Hlavná stanica. Nemá však iba medzinárodnú transportnú funkciu. Vystupuje súčasne ako symbol zjednotenia a prepojenia, a to priamo v meste, ktoré dlhé roky pred pádom komunizmu nedelila iba fiktívna železná opona, ale reálny betónový múr. Po jeho zborení sa Nemecko ocitlo v novej politickej, ale aj infraštruktúrnej situácii. Budova bývalej stanice Lehrter Bahnhof sa nachádzala na dôležitom priesečníku mnohých dopravných spojení, no rastúce požiadavky dynamickej spoločnosti si vynútili realizáciu moderného železničného komplexu. Nová berlínska Hlavná stanica je jedným z míľnikov prebiehajúcej európskej integrácie a zároveň dômyselnou symbiózou architektonického riešenia a denného svetla.

Osobitný svet v centre mesta
Stanica už dávno nie je iba miestom príchodov, krátkych či dlhších zdržaní a následných odchodov státisícov pasažierov. Pohyblivý svet si totiž žiada viac než pumpu, ktorá v pravidelných intervaloch organizovane prečerpáva masy cestovateľov. Berlínska stanica ich denne privíta a vyprevadí približne tristotisíc. Aj z tohto dôvodu nefunguje iba ako dopravný uzol, ale ako polyfunkčné stredisko s administratívou prevažne nemeckej železničnej spoločnosti, osemdesiatimi obchodmi, reštauráciami, barmi, klubmi či parkoviskom.

Jej urbanistické osamotenie na horizonte mesta za brehom rieky Sprévy je iba prvým vizuálnym dojmom. V skutočnosti sa nachádza len niekoľko minút chôdze od rušného centra mesta. Vďaka svojej strategickej polohe v blízkosti historických pamätihodností či budov veľkého spoločenského významu, sa nemusí obávať o pravidelný prílev návštevníkov. Na druhej strane má pre svoju dostupnosť dobrý predpoklad pritiahnuť aj domácich obyvateľov. Tento fakt podporuje aj napojenie na linky mestskej koľajovej dopravy priamo pod strechou stanice.

Dokonale premyslený systém stretu medzinárodnej, regionálnej a lokálnej infraštruktúry v jednom bode je jedným z atribútov, ktoré stanicu posúvajú na najvyššie priečky európskeho rebríčka objektov s rovnakou funkciou. Komplex sa kombináciou viacerých elementov mobilnej spoločnosti snaží o zaistenie komfortu pre cestujúceho človeka.

Vertikálne riešenie
Najväčšiu železničnú križovatku v Európe stvoril hamburský ateliér Gerkan, Marg & Partners, ktorý vyhral architektonickú súťaž už v roku 1993, pričom základný kameň stanice položili o päť rokov neskôr. Osem ďalších trvala samotná výstavba komplexu a jeho náklady sa vyšplhali na 700 miliónov eur.

Objekt využíva prvky príťažlivej architektúry a modernej technológie. Vstupný portál kombinuje jasnú funkcionalitu s transparentnou vzdušnou atmosférou. Priestor hlavnej haly je veľkoryso priestranný a zaliaty svetlom, keďže architekt Meinhard von Gerkan stanicu otvoril cez presklenú čelnú fasádu aj strešnú konštrukciu. Svetlo pritom prispieva na dotvorenie rytmu vnútorných priestorov stanice, ktorá je vertikálne rozčlenená do piatich úrovní – a to koľajových, spojovacích aj obchodno-nákupných.

Etážové stupne sa nachádzajú pod úrovňou terénu aj v nadzemných podlažiach. Doprava v rámci stanice a presuny pasažierov môžu vďaka tomuto riešeniu simultánne prebiehať na niekoľkých stupňoch. Vrchná železničná platforma, ktorá leží vo výške desiatich metrov, pozostáva zo šiestich dráh a štyroch perónov. Vonkajšie dráhy sú jednokoľajové, zatiaľ čo vnútorné tvoria dve pozdĺžne prebiehajúce koľaje. Spodná dopravná úroveň má štyri nástupištia s ôsmimi dráhami pre južné a severné železničné dopravné linky. Jednotlivé stupne prepája šesť panoramatických kruhových výťahov s celkovým presahom 25 metrov, desať výťahov pre pasažierov a desať nákladných výťahov, niekoľko desiatok eskalátorov, schodov či mostov.

Platformy s dĺžkou 620 metrov vedú do prístavu Humboldthafen. V najnižšom stupni majú pasažieri k dispozícii parkovisko s priamym napojením na hlavnú cestu. Pri výstupe zo suterénu do hlavného staničného portálu sa cestujúcim nečakane otvára nová dimenzia – široká panoráma Berlína, v ktorej sa odkrýva Fosterova kupola Ríšskeho snemu, ale aj budova Úradu vlády, Švajčiarskej ambasády alebo trochu viac vzdialená nápadná strešná konštrukcia Sony centra pri Postupimskom námestí. Práve tu, pod sklenou klenbou a za transparentnou fasádou, ktorá ponúka bohatý výhľad do okolia, sa stanica zdá byť oveľa bližšie k mestu než pri pohľade z opačnej perspektívy.

Sklené zastrešenie
Autori konceptu podčiarkli vnímanie stanice ako križovatky tak, že celkovú hmotu objektu rozložili do tvaru kríža, ktorý tvoria dve navzájom sa pretínajúce haly stanice s presklenou klenbovou strešnou konštrukciou. Nástupištia liniek smerujúcich zo západu na východ prekrýva 321-metrový transparentný tunel, ktorý je ukotvený na vonkajších častiach konštrukcií nadúrovňových prechodov. V priečnom smere sa v orientácii zo severu na juh rozkladá hala so vstupným portálom a presklenou čelnou fasádou. Na rozdiel od oblúkovitej trasy tunela križuje tento segment stanicu rovnobežne. Pozdĺž severno-južného objektu vyrástli na obidvoch stranách dve kancelárske budovy, ktoré nad tunelom (prebiehajúcim z východu na západ) tvoria efektné viacpodlažné premostenie. Veže administratívy svojimi pravouhlými tvarmi súčasne vytvárajú kontrast s krivkami, ktoré dominujú verejným priestorom. Strešné konštrukcie staničných hál pozostávajú zo sklených tabúľ, pričom pre zakrivenie sa ich formáty mierne líšia. Na južnej strane prekrytia východného a západného segmentu nainštalovali fotovoltický systém, zložený zo 78-tisíc vysokovýkonných solárnych článkov, ktoré dokážu denne vyrobiť v priemere 160-tisíc kilowatthodín.

Prirodzené a umelé osvetlenie
Umelé osvetlenie zohráva dôležitú úlohu v najtmavších zónach, kde vlaky vchádzajú do podzemného tunela. Na tomto mieste sa nainštalovali umelé zariadenia, ktoré pripomínajú žiariace jaskynné stalaktity. Architektonické riešenie zabezpečuje, aby denné svetlo prenikalo do všetkých stupňov v čo najväčšej možnej miere, a to od najvyššie položených až po najnižšie.

Prirodzené žiarenie sa zlieva smerom nadol prostredníctvom priehľadov a galérií. Pocit vzdušného priestoru umocňujú aj štvorvetvové piliere – podopierajú nadúrovňové zóny. Matné sivé oceľové odliatky podľa návrhu spolupracujúceho inžiniera Jörga Schlaicha dodávajú staničnej hale nádych futuristickej katedrály. Návštevníkovi sa pri zostupe odkrývajú podzemné stupne. Svetlo pritom neslúži iba na rozjasnenie tmavých podzemných častí komplexu. V konečnom dôsledku by na to postačovalo aj umelé osvetlenie.

Architekti však vychádzali z faktu, že človek denný svit vníma inštinktívne a vďaka nemu si vo väčšej miere uvedomuje prirodzenú hierarchiu usporiadania štruktúr stanice smerom nadol alebo opačne. Cestou nahor sa miera svetla a hluku postupne zvyšuje. Samotné prirodzené žiarenie však počas dňa ľudské oko nevníma natoľko intenzívne, a preto Gerkan staničné priestory doplnil o objekty, ktoré svit ľahšie prepúšťajú a rozžiaria, napríklad do skla odeté eskalátory či priehľadné výťahy. Autori berlínskej hlavnej stanice teda veľmi efektívne využili svetlo ako súčasť architektonického konceptu a dôležitý element dotvorenia celkovej atmosféry.

Zásahy investora
Napriek tomu, že Nemecko svoju berlínsku Hlavnú stanicu označuje za katedrálu dopravy, medzi architektonickým ateliérom a železničným podnikom dodnes vládnu napäté vzťahy z dôvodu konečného architektonického riešenia. Investor napriek nesúhlasu tvorcov urobil dve výrazné úpravy. Podľa oficiálnych informácií k tomuto kroku pristúpil z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov.

Prvým je skrátenie západno-východného tunela z pôvodných 430 na súčasných 321 metrov, vďaka čomu časť nástupíšť zostala neprekrytá. Druhou obeťou rozpočtu sa stal strop suterénnych nástupných hál, ktorý architekti pôvodne navrhli ako neogotické klenby so široko rozpriahnutými lomenými oblúkmi. Namiesto nich však stĺpy pretínajú ploché stropy bez akejkoľvek nadväznosti.

Hlavná stanica Berlín / Hauptbahnhof Berlin
Autori: Gerkan, Marg & Partners
Investor: DB Bahn
Realizácia: 1998 – 2006
Celková úžitková plocha: 70 000 m²
Kancelárska plocha: 42 000 m²
Retail: 15 000 m²
Plocha solárneho systému: 2 700 m²
Výška klenbovej konštrukcie: 46 m
Dĺžka severno-južnej haly: 160 m
Dĺžka západno-východnej haly: 321 m
Celkový objem použitého betónu: 300 000 m³
Celkový objem použitej ocele: 85 000 m³
Parkovacie miesta: 900
Eskalátory: 54
Výťahy: 43
Panoramatické výťahy: 6

Anna Salvová
Foto: autorka

Článok bol uverejnený v časopise ASB.