Štefan Polakovič: Súčasná architektúra ma príjemne prekvapuje. Je priama, úprimná a málo predstiera

Je jedným z tých architektov, ktorí ovplyvnili tvorbu mnohých naprieč generáciami. Pritom ostáva stále tým istým pokorným rebelom s cigaretkou v ruke.

Poznáte výhody Klubu ASB? Stačí bezplatná registrácia a získate sektorové analýzy slovenského stavebníctva s rebríčkami firiem ⟶

Na architektonickej scéne má nenahraditeľné miesto. Spod jeho taktovky vyšlo množstvo skvelých architektov, ďalší sa „rodia“. Nikdy nespí na vavrínoch, hoc by možno rád. Mladí, ako ich sám nazýva, ho neustále posúvajú vpred, inšpirujú. Vie, že dobrý výsledok sa nestane bez istého stupňa znalostí problému, vedomostí a nadpráce.

V predchádzajúcom špeciáli časopisu ASB Mladí slovenskí architekti ste boli jedným z najčasnejšie spomínaných architektov, ktorý inšpiruje mladú generáciu. Ako to vnímate? Znamená to pre vás niečo? Zdá sa, že ste vytvorili „generáciu Polakovič“ alebo gutguťácku generáciu…

Isto to tak nevnímam, a isto v tom nie som sám. V dnešnom ateliéri som s Lukášom Kordíkom, predtým s Romanom Halmim a Petrom Jurkovičom za GutGut. Predchádzal mu ateliér s Marošom Fečíkom a predtým spolupráca s Dušanom Fischerom, Karolom Rebrom, Danom Prekopom a Henrichom Kupcom ešte v štátnom podniku. To boli tie kmeňové spolupráce.

Dopĺňali ich kolaborácie s inými, autorskými subjektmi. Mimo ateliérovej práce na škole vediem výuku s Dodom Bátorom a festival DAAD spoluorganizujem s rodinou Kollárovcov, Tatianou, Lackom a Saškou. Výsledkom je vždy spoločný výstup.

Vediete vertikálny ateliér Polakovič/Bátor na FAD. Ako vnímate „tých mladých“, ako ich sám nazývate? Ako vnímate mladú generáciu architektov? Aká je?

Dnešná mladá generácia to má mierne zložitejšie. Vyrastala zavalená informáciami a už vie, že tam vonku je silne kompetitívne prostredie, ktorého časťou sa majú onedlho stať. Sú mladí, naučení, scestovaní, rozumejú technológiám. Byť okolo nich je zábavné.

Viesť ich znamená odkryť sa. Aspoň tak, aby pochopili, že sa rovnako ako oni často vysporadúvame s neistotami, že to raz ide fajn a inokedy sa trápime s každou drobnosťou. Mali by sme im vedieť sprostredkovať to, že naša práca je zábavná a krásna, postavená na schopnosti zbavovania sa komplikácií a hľadania balansu medzi možnosťami a výsledkom.

Ako vás osobne ovplyvňujú mladí? Čo vás na práci s nimi najviac baví?

Ide z nich taká potrebná, očistná energia. Sú nezaťažení, nepokazení, ešte neskazení a hlavne vtipne optimistickí.

Ateliér GutGut vediete s kolegom architektom Lukášom Kordíkom. Vaša tvorba má zastúpenie v každej oblasti, od urbánneho plánovania cez tvorbu budov, bytových komplexov, rodinných domov, interiéru až po návrh malých intervencií. Čo je pri všetkých spoločný menovateľ?

Rozhodne si ich treba odsedieť. Len ťažko sa dá myslieť, že sa dobrý výsledok stane bez istého stupňa znalostí problému, vedomostí a nadpráce. To, čo zvonku pôsobí ako jednoduché, jasné, logické, je vo vnútri celkom slušná tortúra. Zistiť to občas bolí.

Ak si niekto povie: chcem niečo od „gutguťákov“, už presne vie, čo očakávať. Čím to je, že viete vždy prekvapiť?

Možno sa ku každému novému zadaniu vieme postaviť vždy akoby to bolo prvý raz. Náš prístup je osobný, vieme, že to celé bude dlhý proces. Ak nás má baviť, musíme si ho ako problém obsadiť, osvojiť, nájsť si v ňom (v každom jednom) istý typ nového zanietenia, nabudenia, nasadenia tak, aby nám vydržalo.

Desiatky rokov architektonickej spolupráce vás určite čo-to o slovenskej architektúre naučilo. Ako hodnotíte stav súčasnej architektúry? Aká sme podľa nej spoločnosť?

Mňa súčasná architektúra príjemne prekvapuje. Teda tá, ktorú sledujem. Je priama, úprimná, vychádza z umiestnenia, málo predstiera. Architektúra mojej mladosti bola okázalejšia, oficiálnejšia, viac simulovala pozitívny stav spoločnosti. Mám pocit, že dnešná tvorba je voľnejšia, nekonvenčnejšia. Je to možno väčším akceptovaním alternatívnych prístupov a lepším prístupom k nim.

Ak je už v nejakej škatuľke, je ťažké sa z nej vymaniť? (Zvyčajne to cítiť napríklad na tvorbe bytových domov. Už nie raz sa stalo, že prvú cenu vyhrá architekt, ktorý ju nikdy nerobil a, žiaľ, zákazku nedostane.) Veď predsa pravidlá, princípy navrhovania, kvality a výborného manažmentu fungujú v zásade rovnako naprieč celou tvorbou. Alebo sa mýlim?

Viackrát som zažil, ako málo sa prihliada na skúsenosti, keď vstúpi do hry sympatia, charizma, kúzlo osobnosti, ktoré spustí natoľko potrebnú dôveru. Je to alchýmia bez návodu.

Je podľa vás lepšie, ak sa architekt (niekedy dobrovoľne aj sám) zaškatuľkuje alebo by mal mať práve pestrý záber, navrhovať v rôznych mierkach a typológiách?

My si nijak nefičíme na delenie interiér a exteriér. Berieme to ako jednu disciplínu a cestu k spoločnému výsledku. Nevieme robiť dom bez predstavy o jeho vnútornej podobe, aspoň atmosfére. Je to svet jeho vnútorného používania, aj preto sa pomerne úspešne vyhýbame takto postaveným tendrom.

Zároveň sa rád vraciate na svoju chalupu. Z nej je miesto stretávania aj architektov vášmu srdcu blízkych. Nie je medzi vami rivalita. Čo vás drží pokope?

Pobývanie na chalupe považujeme za čistý relax. Nielen pre nás, ale aj priateľov. A sú medzi nimi, samozrejme, aj architekti. Myslím si, že ani v práci, ani mimo nej sa nevyžívame v rivalite. Snažíme sa riešiť seba a svoje. Raz sa nám to darí viac, inokedy menej. Chalupové spojenia tomu nijak neprekážajú.

Ateliér GutGut je architektonickou bublinou vnímaný ako prajný. Stane sa, že ak niečo nestíhate, nemáte problém posunúť zákazku kolegom. Je to vzácny dar. Prečo to takto riešite? Ako to vnímate?

Bubline sa chcelo, bubline sa zdalo… Nestáva sa to často. Pravdu? Bez akéhokoľvek altruizmu, niekedy môže byť posun zákazky ozdravný. Nie vždy sa stretne pohľad klienta a architekta. Vtedy považujeme rozchod za lepšiu alternatívu ako zotrvanie a trápenie sa v spolupráci. Vtedy veríme, že sa s tým kolegovia možno vysporiadajú lepšie.

GutGut je aktívny aj vo verejnej sfére ako spoluorganizátor festivalu DAAD (dni architektúry a dizajnu) v Bratislave, ktorý umožňuje kritické diskurzy o lokálnych problémoch na medzinárodnej platforme. Aké sú naše najväčšie lokálne problémy?

Asi geopolitický ostych. Keď sa minie, vieme sa v architektúre stať časťou stredoeurópskeho priestoru a jeho riešení v závislosti od umiestnenia a jeho špecifických podmienok. Práve tu by mal festival pôsobiť ako mediátor, platforma výmeny skúseností. Pracovných aj osobných. Keď vidíme iných, ako sa vysporadúvajú s veľmi podobnými problémami ako sú tie naše, malo by byť jednoduchšie zistiť, ako by sme vedeli riešiť tie svoje. Všade sú obdobné, len v bledoružovom.

Čo je pre vás vo svetovej architektúre najviac inšpirujúce? Z čoho by sme si mohli zobrať príklad? A naopak… Čo môže slovenská architektonická obec, slovenský architekt ponúknuť svetu?

Nepamätám si z histórie, že by slovenská architektúra priniesla svetu niečo prekvapujúco iné (možno v 70. rokoch). Mohlo by nám stačiť, ak by vedela poslúžiť domácemu prostrediu k vytvoreniu bežnej reality. Netreba asi architektúru brať ako vrcholovú súťaž. Každé prostredie má svoje individuálne podmienky. Vychádzame z nich, odpovedáme na ne a môžeme ich brať ako limity alebo impulzy na vznik niečoho nášho.

Článok  je súčasťou špeciálnej publikácie ASB Osobnosti slovenskej architektúry I.