Stratené pamiatky priemyselnej architektúry

Posledných 20 rokov Ružomberok trpí schizofréniou. Mesto má dlhé desaťročia povesť priemyselného centra a s tým súvisia negatívne nálepky, ktoré dostáva: smradľavé, zaprášené, atď. Obyvatelia by, samozrejme, chceli Ružomberok vnímať v krajšom kontexte. Po revolúcii sa preto rozhodli všetko, čo súvisí s priemyslom, zatlačiť do podvedomia a obrátiť svoj zrak od mesta na okolitú prírodu. Ružomberok sa tak aspoň verbálne z centra priemyslu zmenil na mesto turizmu. Každý, kto mestom prechádza na aute, túto schizofréniu ľahko vycíti. Napriek tomu, že vás vítajú bilbordy s fotografiami turistických atrakcií, v skutočnosti vás navigujú a v krajine zorientujú najmä dva fabrické areály s vysokými komínmi: na západe bývalá textilka a na východe stále fungujúca papiereň.

V tejto ružomberskej schizofrénii pomaly, ale iste odchádzajú pamiatky priemyselnej architektúry. Zatlačené do podvedomia, čoraz viac ošarpané a rozpadajúce sa špatia mesto a sú zrelé na asanáciu. To, čím by mesto mohlo byť zaujímavé v regióne Liptova aj z hľadiska turizmu, odchádza do zabudnutia. Zmizli nádherné urbanistické šperky – sulfitové veže, viaceré architektonicky odvážne výrobné haly bývalej textilky držia už len silou vôle, areál SOLO je v tomto období takmer dočista asanovaný.

Neustála to ani nádherná líniová stavba Michala Maximiliána Scheera – vstupný objekt do areálu papierní. Scheer projekt spracoval v roku 1942 a stavba bola dokončená v roku 1943. Vstupný objekt do vtedajších Slovenských papierní sa radí k tomu najlepšiemu, čo sme v medzivojnovej a povojnovej industriálnej architektúre na Slovensku mali. Ako jedna z mála ružomberských stavieb je zaradená do reprezentatívnej publikácie Architektúra Slovenska v 20. storočí od Matúša Dullu a Henriety Moravčíkovej. Vstupný objekt bol navrhovaný spolu s budovou bývalej administratívy, ktorá zatiaľ ešte stojí.

Stratené pamiatky priemyselnej architektúry Slovensko, ktoré je krajinou bohatou na pamiatky prírodné i stavebné, dennodenne prichádza o mnohé z nich. K najviac ohrozenému druhu dnes patria pamiatky priemyselnej architektúry. Práve v tejto oblasti nám však história toho nezanechala príliš veľa, preto je o to viac poľutovaniahodné, že si tieto kultúrne hodnoty nevážime a že ich, naopak, často nezmyselne a bezohľadne búrame. V našej tohoročnej rubrike chceme pripomenúť niektoré z významných industriálnych pamiatok, ktoré boli zničené, a tak pomôcť k záchrane tých, ktoré ešte existujú a sú ohrozené. prof. Štefan Šlachta

Sila Scheerovho vstupu do papierní spočívala v jeho až scénickom urbanistickom nakomponovaní. Bol ukončením dlhej rovnej severo – južnej dopravnej osi mesta – Bystrickej ulice. Za sebou má masív vrchu Mních. Na starých fotografiách ešte vidno zelený pás s alejou topoľov pred vstupom do fabriky. Líniová forma stavby pravdepodobne súvisela aj s vtedajšou prevádzkou papierne.

Postupom času sa veľa vecí zmenilo. Križovatka pred vstupom sa stala frekventovanejšou a komplikovanejšou – stratila pôvodnú jednoduchosť a prehľadnosť, navyše, nová cesta popri objekte stúpa na nadjazd. Zmenila sa aj technológia výroby papiera a pôvodné výrobné stavby nahradili nové, areál sa zväčšil. Silná Scheerova kompozícia postupom času prestala byť čitateľná. Ostal iba – z pohľadu chodca – zvláštny dlhý objekt s ošarpanou fasádou. Málokto by chápal nadšenie architektov z tejto stavby: z jej „zlínskych materiálových kvalít“ (betónové konštrukcie omietnuté hrubozrnnou omietkou a výplňové murivo z pohľadovej tehly), z jej múzických kvalít (rytmická mriežka modulu niekde plná, niekde priehľadná, niekde zasklenná), z krásneho „aerodynamického“ tvarovania stĺpov a horného „krídla“ – ako v zlatých časoch funkcionalizmu, keď sa stavby chceli podobať lietadlám, lodiam.

Naša doba zaostáva. Pribudla nová budova administratívy papierne – ale je to stavba bez názoru. Anonymný sklenený korporátny hranol. Navyše zvláštne krivo osadený. Bez ambície už z diaľky navigovať ako to robil Scheerov vstup. Pribudol aj nový vstupný objekt – malý pavilón kdesi vzadu na boku. Chýba zmysel pre poriadok a organizovanie priestoru. Ako keby sme dnes nedokázali racionalitu výrobných procesov fabriky preložiť do architektúry – do urbanistického plánu tak, ako to dokázal Scheer. Otázkou je, či dnešní manažéri vôbec považujú architektúru fabriky za niečo, čo prináša novú kvalitu priestoru, vyššiu efektivitu výroby, lepšiu dostupnosť. Asi len týmto spôsobom uvažovania o fabrike môže vzniknúť kvalitná nová industriálna architektúra.

Mgr. art. Matúš Bišťan
Autor je architekt.

Článok bol uverejnený v časopise ASB.

–>–>