Straty, nálezy, vízie priemyselného dedičstva

Priemyselné dedičstvo je napriek svojej mohutnosti a nosnosti konštrukcií, ktoré sú jeho súčasťou, nesmierne zraniteľné. Jeho život je kauzálne zviazaný s priemyselnou výrobou, keď sa tá skončí, výrobné haly i celé areály zmĺknu, osirejú. Ich perspektíva závisí od vízie – čomu inému môžu ďalej slúžiť?

Nedávno, na obhajobe dizertačnej práce s tematikou problémov a zachovania priemyselného dedičstva na Fakulte architektúry STU, v rámci jedného oponentského posudku zaznelo, že téma priemyselného dedičstva ako predmetu vedeckého skúmania je konjunkturálne modernou témou. V podtóne to znelo tak, že z hľadiska otvorených otázok architektonickej histórie či teórie to až taký vážny problém nie je. Neviem, čo presne mal na mysli autor tohto výroku a v akých súvislostiach k oponovanej práci, no fakt, že zaznel, potvrdzuje rozporuplný vzťah spoločnosti k priemyselnému dedičstvu i kontroverznú realitu jeho bytia na Slovensku v súčasnosti. Faktom totiž je, že otázky výskumu, zachovania a verejne prospešnej konverzie priemyselného dedičstva sú aktuálnou úlohou dňa v celosvetovom meradle. Úlohou, s ktorou si my na Slovensku akosi nevieme dať rady.

Budovy a areály, ktoré dnes tvoria priemyselné dedičstvo, boli projektované a postavené na dlhodobú veľkokapacitnú, často ťažkotonážnu výrobnú činnosť. Preto stavby priemyselného dedičstva sú veľkorozmerné – veľkorozponové, veľkoplošné, veľkoobjemové. Tomu zodpovedá ich konštrukcia aj materiálové riešenie – museli zniesť mimoriadne zaťaženia (často dynamického charakteru), museli odolávať klimatickým vplyvom a byť nenáročné na údržbu. Na ich výstavbu sa použili najpokrokovejšie dobové technológie, mimoriadne materiály, individuálne konštrukčné riešenia [2, s. 47]. Stavby priemyselných komplexov projektovali významní projektanti a viaceré z priemyselných stavieb sa stali priekopníkmi nielen technického, ale aj architektonického pokroku.

To všetko sú skutočnosti, pre ktoré si inde vo svete takéto dedičstvo chránia, zachovávajú a zveľaďujú. V našom prípade podiel objektov priemyselného dedičstva v rámci chráneného pamiatkového fondu predstavuje len zlomok – 524 zápisov priemyselného dedičstva a technických pamiatok z celkového počtu 9 681 nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok (1). Tento podiel zďaleka nevystihuje váhu významu priemyslu pre kultúrny, ekonomický a sociálny status nielen našich predkov, ale aj nás a našej prítomnosti. Nie je len obrazom vzťahu a postoja k vlastnej histórii či prejavom aktuálneho nezáujmu a ignorancie o veci verejné (lebo priemyselné dedičstvo nesporne je vecou verejnou), ale aj otáznikom nad jeho perspektívou.
 
Straty
Aj keď konštrukcie bývalých priemyselných budov dosiaľ vysoko prekračujú technické a kvantitatívne parametre požadované pre dnes najčastejšie funkcie – bývanie alebo občiansku vybavenosť – predsa sme svedkami každodenného úbytku objektov priemyselného dedičstva a následných nenahraditeľných strát kultúrneho aj ­sociálneho významu [2, s. 209].

Aké príčiny vyvolávajú zánik priemyselného dedičstva?
Opustenosť a bezprizornosť. V krátkom období hneď po skončení výroby sa z výrobných priestorov vypracú všetky zmysluplné (t. j. ešte použiteľné) veci, zvyšok ostane bez dozoru, a najmä bez údržby. Tým sa umožní vstup degradačne pôsobiacim faktorom – jednak prírodným a klimatickým činiteľom, no najmä rôznym „zberateľom“ a zberačom, ktorí spravidla správne odhadnú hodnotovú kapacitu či jedinečnosť zanechaných prvkov a detailov, o ktoré sa následne postarajú – z objektov ich jednoducho vyberú. Objekty tak stratia detaily, ktoré ich identifikovali, ktoré zosobňovali ich architektúru, niekedy aj autora, predstavovali ich históriu a zabezpečovali aj ich funkčnú spôsobilosť.

Vo vnímaní okolia sa morálne dehonestujú aj dovtedy pozitívne vzťahy k „postihnutým“ výrobniam, aj tradície s nimi späté. Opustenosť a bezprizornosť bývalých priemyselných výrobní sa tak stáva primárnym faktorom ohrozujúcim ich ďalšie zachovanie.
 
Strata súvzťažnosti. Priemyselnú výrobu charakterizuje precízne organizovaný kooperačný proces pôsobiaci vo veľkokapacitných dimenziách. Sieťovo „zapája“ materiálne zdroje, ľudské sily i schopnosti rozmiestnené na širokom území v záujme vytvárania nových hodnôt na uspokojovanie spoločenských potrieb. Tie, spoločne kooperujúc, vytvorili špecifické priemyselné prostredie, v ktorom všetky prvky majú logickú nadväznosť a funkčnú nevyhnutnosť, často vyjadrené aj formálne – priestorovou kompozíciou alebo architektonickou formou.

Táto funkčná, logická i architektonická súvzťažnosť stráca zmysel v momente, keď po skončení výroby sa „uvoľnený“ areál vlastnícky rozdrobí, funkčne atomizuje, architektonicky spravidla devalvuje (2).

Zahmlievanie histórie i hodnôt. Možno neutešené hospodárske a politické pomery Slovenska na sklonku 19. a v prvej polovici 20. storočia spôsobili, že Slovensko bolo prezentované ako zaostalý agrárny prívesok územne väčšej časti prvej ČSR. Táto téza, ktorá v skutočnosti vystihuje len veľmi krátke obdobie spoločného štátu v porovnaní s celou históriou nášho územia, sa zakorenila tak, že dodnes podvedome vyššie oceňujeme cudzie výrobky a prínosy k procesom industrializácie takisto chodíme obdivovať do zahraničia. Tu nemám na mysli cielené študijné cesty do zahraničia za podnetnými inšpiráciami, ale skutočnosť, že náš prínos do množiny ľudskej civilizácie v oblasti industrializácie hlboko podceňujeme.

Od takéhoto sebapodceňovania je potom už len krôčik k podceňovaniu aj ďalších hodnôt, ktoré naše priemyselné dedičstvo ešte stále obsahuje – a to aj v oblasti ďaleko od sektoru priemyslu či kultúry. V kruhoch realitného trhu podhodnotené stavby a areály sú veľmi lukratívnym artiklom, najmä ak stoja na komerčne perspektívnych pozemkoch. A tak sa znehodnotenie v skutočnosti kvalitných a kultúrne hodnotných stavieb a areálov (ktorých jediným nedostatkom bolo, že zavadzali „rozvojovým“ zámerom kohosi) technicky nafinguje, propagandisticky podsunie alebo sa jednoducho vymyslí. Ohybnosť nášho právneho systému tieto trendy umožňuje.
 
Inštitucionálna (ne)ochrana. Chýbajúce, respektíve nefungujúce nástroje inštitu­cionálnej ochrany priemyselného dedičstva spôsobujú pomalé a početne nedostatočné zaraďovanie objektov priemyselného dedičstva do množiny legislatívne chráneného pamiatkového fondu.

Príčinami tohto faktu sú najmä:

• Neprístupnosť prevádzkových objektov a priestorov orgánom pamiatkovej služby v čase aktívnej produkcie tak, že v okamihu útlmu alebo reštrukturalizácie firmy pamiatkové orgány nemajú exaktné údaje o obsiahnutých kultúrnych hodnotách. Ak majú indície o nich, majitelia neradi umožňujú zdokumentovať a potvrdiť ich existenciu, a tak nie je možné zrealizovať efektívnu strategickú prípravu na ich zachovanie v prípade ukončenia výroby.
• Nepripravenosť majiteľov a prevádzkovateľov priemyselných výrobných kapacít využiť fakt príslušnosti k pamiatkovému fondu na zvyšovanie imidžu svojej spoločnosti a jej výrobkov. Viacerí majitelia objektov, ktoré navidomoči sú nositeľmi pamiatkových hodnôt, s pamiatkovými orgánmi nechcú mať nič spoločné a uvzato odmietajú aj len náznaky, že ich objekt by sa mohol stať národnou kultúrnou pamiatkou.

V období útlmu a ukončenia výroby riadiace vedenie prevádzky (firmy) má na zreteli iné úlohy a priority, než sú možnosti pamiatkovej ochrany. Je to škoda, lebo keď by sa ešte aj v takomto útlmovom režime začali pripravovať projekty na aspoň čiastočné využitie hodnôt zanechaného priemyselného dedičstva, transformačné turbulencie by sa mohli zmierniť, zmäkčiť ich dosahy, respektíve naštartovať náhradné revitalizačné riešenia.

Je podivuhodné, že štát vydáva obrovské finančné prostriedky na sociálnu podporu uvoľnených zamestnancov, no nevstupuje aktívne do procesov programovania využitia a aktivizácie opúšťaného priemyselného dedičstva. Rozsah bývalých výrobných areálov je zvyčajne taký veľký, že predstavuje nadrozmernú „ponuku“ plôch a priestorov pre lokalitu, v ktorej sa nachádzajú. Konverzia a revitalizácia hospodársky i sociálne destabilizovaných území (čo sú prakticky všetky územia s útlmom a skončením priemyselnej výroby) sú finančne, časovo i organizačne veľmi náročné. Ich komplexné zvládnutie nie je v silách zamestnancov, ktorých sa útlm týka, ani ich manažérov. Zahraničné skúsenosti ukazujú, že úspešné zachovanie priemyselného dedičstva je reálne len na základe dlhodobého strategického programovania a systémovej podpory konverzných (kumulovaných verejno-prospešných a komerčných) projektov zo strany štátnych a samosprávnych inštitúcií pôsobiacich na príslušnom území.
 
Nálezy
Aj keď slovko „nález“ znamená zvyčajne neočakávané objavenie čohosi neznámeho, v prípade priemyselného dedičstva fakt neočakávanosti a neznámosti možno vyjadriť ako neznalosť a zaslepenosť – nevieme, čo treba vidieť. A tak v prizme tejto skutočnosti môžeme za nálezy priemyselného dedičstva považovať akékoľvek zviditeľnenie priemyselného dedičstva, jeho histórie, fungovania i nadčasového odkazu, ktoré sa v našom prostredí podarilo zachovať, prezentovať, zrealizovať.

Napriek pesimizmu v úvode tohto príspevku treba povedať, že aj u nás sa možno stretnúť s pozitívnymi, dokonca aj s uznávanými príkladmi zachovania a využívania priemyselného dedičstva. Popri kvalitných múzeách technického a technologického profilu (3) sú to prezentácie a sprítomnenie už fyzicky zaniknutých stavieb a areálov kedysi významných výrobní alebo aj celých odvetví.

Za zmienku stojí skutočnosť, že aj keď inštitucionalizovaná pamiatková starostlivosť na Slovensku má svoj odborný referát až od roku 2007 a centrálna evidencia fondu priemyselného dedičstva sa ešte len buduje, lokálne a individuálne podnety vznikajú po celom území krajiny už dávnejšie. Prevažujú realizácie menšieho rozsahu, a najmä také, ktoré sú výsledkom skôr know-how než financií. Dokazujú, že pohyb v záujme zachovania tejto skupiny kultúrneho dedičstva nie je zanedbateľný a prináša výsledky. Signifikantné pre ne je, že vznikli a realizujú sa:

• spontánne,
• z individuálnej alebo skupinovej iniciatívy,
• na lokálnej úrovni,
• bez pomoci (často dokonca proti vôli) oficiálnych autorít či štátnych byrokratických štruktúr. 

 Vízie
Vízie sú veľmi dôležité pre ďalší osud priemyselného dedičstva. Aby sa nerovnováha medzi stratami a nálezmi priemyselného dedičstva aspoň trochu vyvážila, treba naštartovať perspektívne programy. Im predchádzajú vízie. Sú vidinou, spočiatku virtuálnou realitou, ktorá inšpiruje i motivuje tak, až sa postupne realizuje.

Priemyselné dedičstvo je veľmi atraktívnou témou pre mladú generáciu, budúcich architektov nevynímajúc. Zoznam tém diplomových prác napovedá, že podiel tejto tematiky nie je zanedbateľný. V Ústave dejín a teórie architektúry a obnovy pamiatok z 28 diplomových prác v roku 2011 len dve nemali nič spoločné s priemyselným dedičstvom. Vysoký podiel tém priemyselného dedičstva odzrkadľuje aktuálnosť tejto problematiky vo verejnom záujme, čo je indikátorom spoločensky nefunkčného stavu v danej oblasti. Študenti totiž veľmi radi pracujú na témach, ktoré sú dosiaľ neriešené alebo problematické – kde budú môcť uplatniť svoj sklon objavovať, zlepšovať, ísť po nevychodených cestách.

Príčiny a motívy tejto atraktívnosti sú viaceré: architektonické, kultúrno-spoločenské i globalizačné (najmä transfer poznania – skúsenosti a inšpirácie odtiaľ, kde to funguje). Ukazuje sa, že pozícia priemyselného dedičstva v ohrození je pre mladých ľudí (budúcich architektov nevynímajúc) generačnou výzvou. Výzvou, pri riešení ktorej mladí autori siahajú po neštandardných inovatívnych riešeniach – takých blízkych pôvodnému princípu industrializácie.
 
Záver
Prvá akčná činnosť, ktorú malé dieťa zvládne, je búranie a rozbíjanie – na ňom vidí okamžitý výsledok svojho činu. Ak tento princíp akcie a reakcie prijmeme ako kritérium analógie k našim aktuálnym počinom vo vzťahu k priemyselnému dedičstvu, potom situácia si vyžaduje obrovské nasadenie, trpezlivú a láskavú výchovu i nemalé investície do vzdelávania a kultivovania vzťahov, kým vyrastieme do vyššieho štádia schopností a k civilizovanému narábaniu aj s priemyselným dedičstvom.

doc. Ing. Eva Kráľová, PhD., mim. prof.

Literatúra:
[1]     Borck, A.: Solutions for the reuse of contemporary industrial heritage: confronting obstrutions at the local level. In: TICCIH Bulletin, No. 52, s. 3. Dostupné na internete http://www.mnactec.cat/ticcih/docs/1315373254_b52.pdf
[2]    Kráľová, E. (ed.): Stopy priemyselného dedičstva na Slovensku. Bratislava: Slovenská technická univerzita v Bratislave, 2010.
[3]    Kráľová, E. Priemyselné dedičstvo – téma pre kultúrny turizmus. In: Kráľová, E. (ed.): Stopy priemyselného dedičstva na Slovensku. Bratislava: Slovenská technická univerzita v Bratislave, 2010. s. 44 – 65.
[4]    Kráľová, E.: Kultúrne dimenzie brownfieldov. ­Urbanita, 2011, č. 3, s. 16 – 19.
[5]     Marene, A.: Industrial Architecture: A Collaboration of Technology, Engineering and Art. Dostupné na internete, http://www.fluor.com/Pages/PaperInfoPage.aspx?PaperID=85
[6]     http://www.pamiatky.sk/pamiatky/pamiatkovy-urad/evidencia-kulturnych-pamiatok-na-slovensku/
Príspevok vznikol s podporou grantu KEGA č. 064STU-4/2011 Vybudovanie základne pre interdisciplinárny transfer výsledkov výskumu architektonického dedičstva.

Poznámka
(1)    Stav k 1. 1. 2011 podľa [6]. K 9. 11. 2011 počet vyhlásených pamiatok v tematickej skupine Pamiatky vedy, výroby a techniky bol už 624. Nárast počtu zápisov je výsledkom postupujúceho terénneho mapovania fondu priemyselného dedičstva na Slovensku.
(2)    Toto je, žiaľ, prevládajúci spôsob privatizácie našich priemyselných podnikov v nedávnej minulosti a z toho vyplývajúci bezperspektívny stav nášho priemyselného dedičstva.
(3)    Napríklad Slovenské banské múzeum v Banskej Štiavnici so svojimi expozíciami aj v autentických priestoroch podzemných baní, Múzeum mincí a medailí v Kremnici, Múzeum dopravy a ďalšie expozície Slovenského technického múzea, viaceré podnikové múzeá (napr. Podbrezovských železiarní, Vodárenské múzeum, Múzeum plynárenstva), ale aj Slovenské národné múzeum a regionálne vlastivedné múzeá.

Článok bol uverejnený v časopise ASB.

–>–>