Takéto nadšenie z otvorenia novej stavby v Prahe dlho nemali

Štvanická lávka prepojila dve dynamicky sa rozvíjajúce pražské štvrte a vniesla do historického prostredia nový náboj i pochybnosti o tom, ako elegantná biela stavba unesie nápor mestského prostredia. Radosť, akú jej otvorenie prinieslo, v Prahe tak často nevídajú.

Trvá prekvapivo dlho, kým ju pri prechádzke popri Vltave zaznamenáte. Zatiaľ čo ostatné historické mosty na seba upozorňujú na míle ďaleko svojimi vežami, sochárskou výzdobou alebo aspoň stožiarmi s osvetlením, najnovšia pražská lávka akoby sa naschvál schovávala.

„Od začiatku sme vedeli, že nepôjdeme s konštrukciou vysoko, že chceme čistý minimalistický tvar, a to sme sa snažili v priebehu celého procesu dosiahnuť,“ hovorí pri pohľade na Štvanickú lávku 45-ročný architekt Petr Tej, ktorý projekt spracovával spoločne s architektom Marekom Blankom a inžinierom Janom Mourkom.

Euroamerický unikát

Na lávke vás hneď zaujme jej zdanlivá  krehkosť. Tú mohli autori dosiahnuť len vďaka inovatívnemu materiálu, ktorý vyvinul Kloknerov ústav, výskumné pracovisko ČVUT v Prahe, kde sa zaoberajú vývojom nových materiálov a konštrukcií.

„V Kloknerovom ústave vediem oddelenie mechaniky. UHPFRC betónu sa intenzívne venujeme už dlhé roky. Preto som si povedal, že keď sa kolegovia dole venujú výskumu, ja sa ho budem snažiť aplikovať v praxi,“ vysvetľuje Tej, ktorý v rovnakom autorskom tíme ako pri Štvanickej lávke navrhol napríklad lávky v Příboře alebo v Lužci nad Vltavou, s architektom Ondřejom Císlerom spracoval návrh malej, napriek tomu veľmi oceňovanej lávky cez Dřetovický potok.

Štvanická lávka nie  je prvou českou realizáciou využívajúcou tento materiál, patrí však medzi tie úplne najväčšie, a to i v rámci Európy a Ameriky. Od bežného betónu sa UHPFRC (ultravysokohodnotný betón s rozptýlenou výstužou) líši svojím zložením, ktoré podstatne zlepšuje jeho mechanické aj konštrukčné vlastnosti. V princípe ide o to, že jeho jednotlivé zložky v rátane kameniva majú veľmi malé rozmery, maximálne 2 mm, vďaka  čomu sa môžu formy pri odlievaní perfektne vyplniť a v konštrukcii nevznikajú žiadne vzduchové póry.

Betón má lesklý povrch podobný skôr oceli, preto doň nevniká voda, takže vydrží niekoľkonásobne dlhšie bez väčších úprav. Je však aj citeľne drahší, na druhej strane stačí zhruba polovica jeho množstva v porovnaní s konvenčným betónom.

Za a proti

Ihneď po otvorení lávky koncom júla sa ukázalo, ako veľmi ju tu potrebovali. Spája totiž dve štvrte v širšom centre Prahy. Ich dynamický reštart z pôvodne industriálnych a robotníckych lokalít spustila bezprecedentná povodeň z roku 2002. Po tejto živelnej katastrofe sa z Karlína stala adresa desiatok nových administratívnych aj bytových komplexov vrátane realizácií slávnych architektov, ako je Ricardo Bofill alebo Bevk Perović.

Protiľahlé Holešovice sa, naopak, začali meniť na živú štvrť s množstvom kultúrnych podnikov (na čele s galériou DOX), ako aj skvelých gastronomických prevádzok. Okrem toho lávka konečne sprístupňuje aj zabudnutú zelenú oázu v centre mesta, ostrov Štvanice, ktorá doteraz ležala ladom napriek tomu, že má potenciál stať sa mimoriadne populárnym miestom, a to predovšetkým v stále sparnejších letných mesiacoch. Aj preto sa aktuálne pripravuje nová urbanistická koncepcia ostrova.

Ničivé povodne mali aj ďalšie dôsledky–určili novú výšku pre tisícročnú vodu, pre ktorú zmietli zo stola pôvodný návrh Štvanickej lávky, s ktorým vyhral súťaž v roku 1999 tím architektky Aleny Šrámkovej (1929 – 2022). Trvalo celých 18 rokov, kým bola vyhlásená nová architektonická súťaž, ktorá dala stavbe súčasnú podobu. Petr Tej, Marek Blanka Jan Mourek túto medzinárodnú súťaž vyhrali na celej čiare –druhá cena nebola ani udelená, takže pred tretím miestom mali značný náskok.

„Sochár Aleš Hvízdal, ktorý navrhol ornamentálne bronzové držadlo s hlavicami so zvieracími motívmi, dal dokopy tím 10 sochárov, ktorí pred otvorením lávky všetky povrchy ručne zbrúsili a vyleštili. Chcel som sa k tomu správať ako k veľkej soche.“

Dôvody úspechu ich projektu spočívali predovšetkým v tom, že sa dokázali najlepšie vyrovnať so zložitým napojením konštrukcie na oba brehy s ohľadom na požadovanú výšku mostovky pre povodne. Zatiaľ čo ostatní počítali s rampami a schodiskami, Tej s Blankom a Mourkom navrhli plynulé nadviazanie lávky na úroveň brehov. Na holešovickej strane to dosiahli pomocou špeciálneho hydraulického piestového mechanizmu, ktorý dokáže toto pole mostovky rýchlo zdvihnúť až o 3 m.

Presadiť výstavbu lávky, ktorú Praha potrebovala ako soľ, však napriek tomu nebolo také jednoduché, ako by sa na základe výsledkov súťaže mohlo zdať. Do procesu totiž zasiahla Česká komora autorizovaných inžinierov a technikov (ČKAIT), podľa ktorej bol víťazný návrh nerealizovateľný. Magistrát, vtedy vedený Adrianou Krnáčovou, sa toho zľakol a celý projekt naviac ako rok zamrzol.

„Mesto sa zľaklo, navyše úplne prestali komunikovať, bola to totálna paralýza,“ spomína dnes Petr Tej s tým, že si vraj osobne nikdy nepripúšťa, že niečo nejde. Namiesto toho sa snaží robiť postupné racionálne kroky vedúce k vytýčenému cieľu. Projekt lávky sa podarilo oživiť až s novým vedením mesta, ujal sa ho predovšetkým vtedajší námestník primátora pre dopravu Adam Scheinherr.

Sochári so šmirgľom

Keď sa dnes po lávke prechádzate, prekvapí vás na české pomery nebývalá kvalita zhotovenia stavby. Predovšetkým pre podfinancovanie zákaziek sa totiž v ČR často zľavu je z kvality, čo je v prípade pohľadových betónov veľmi badateľné. V prípade tejto lávky sa však zdá všetko perfektné, povrch betónu aj detaily.

„Skanska ako hlavný zhotoviteľ celej stavby odviedla svoju prácu s obrovským nasadením. Takú ochotu, keď sme chceli niečo meniť, som ešte nezažil. Aj firma KŠ Prefa, dodávajúca betónové prefabrikáty, chcela odviesť čo najlepšiu prácu, aby sa tým mohla prezentovať. Myslím si, že si všetci uvedomili, že ide o významnú vec a že do toho musia dať všetko,“ hovorí s radosťou Petr Tej.

Dôležitú úlohu zohrala z tohto pohľadu aj nasledujúca mimoriadna starostlivosť o betónové povrchy, o ich kvalitu sa totiž starala celá armáda sochárov.

„Sochár Aleš Hvízdal, ktorý navrhol ornamentálne bronzové držadlo s hlavicami so zvieracím motívom, dal dokopy tím 10 sochárov, ktorí pred otvorením lávky všetky povrchy ručne zbrúsili a vyleštili. Chcel som sa k tomu správať ako k veľkej soche. Pracovali na tom niekoľko týždňov, upravovali mostovku, miestami poškodenú po stavbe, patinovali, zabrusovali nedokonalosti. Pristupovalo sa k tomu reštaurátorsky až sochársky,“ zdôrazňuje architekt.

Držadlo pritom nie je jedinou umeleckou výzdobou stavby, na Štvanici nájdeme aj figurálnu sochu Gréka od profesora Jana Hendrycha, ktorá bola odliata z rovnakého materiálu ako lávka.

Práve dokonalá belosť, ktorá skôr než betón evokuje mramor, však vzbudzuje pochybnosti o starnutí celej stavby. Prví sprejeri sa odhodlali už pár dní po otvorení, celú konštrukciu však chráni antigrafitový náter, takže výsledné „dielo“ sa rýchlo odstránilo. Dá sa však čakať, že takéto situácie budú pribúdať. Podľa Teja je zásadné, aby sa grafity odstránili vždy veľmi rýchlo, inak hrozí teória rozbitého okna, keď sa vandalizmus začne kumulovať.

„Ak by lávka nebola biela, tak by ako minimalistická linka nepôsobila tak dobre,“ zdôvodňuje skalopevné rozhodnutie o farbe konštrukcie architekt.

Radosť

Okrem farby mnohí návrh lávky kritizovali aj pre plné zábradlie, cez ktoré deti nevidia na rieku. Autori sa pre toto riešenie rozhodli z dvoch dôvodov –ide totiž o typ konštrukcie, pri ktorej parapetný nosník predstavuje nosný prvok umožňujúci, aby lávka bola veľmi nízka a nebránila pohľadom na mesto. Parapetné konštrukcie sú navyše pre Prahu pomerne typické, rovnako je to napríklad pri Karlovom alebo Libenskom moste.

Prakticky hneď po otvorení Štvanickej lávky ju denník The New York Times zaradil medzi miesta, ktoré by turisti v Prahe nemali vynechať, čo len podčiarklo, akú mediálnu pozornosť stavba priťahuje. Petr Tej neskrýva radosť, najviac ho však teší, keď vidí, ako lávka žije vlastným životom a neslúži len ako dopravná skratka, ale láka zastaviť sa.

„Najviac ma teší, keď vidím, ako lávka žije, ako prepojila obidve štvrte a ako je na Štvanici zrazu veľa ľudí, ktorí si užívajú kúpanie. Tu to tak nebývalo. Robí mi radosť, ak ožije v noci, vďaka osvetleniu sa tu stretávajú hudobníci, hrajú, ľudia tancujú. Na mieste, kde z lávky vybočuje rampa, vzniklo také malé námestíčko.“

A akú ďalšiu spojnicu nad Vltavou by si podľa odborníka na mosty Praha zaslúžila? „Pražských ostrovov, ktoré nie sú dobre napojené na mesto, je mnoho. Vlado Milunić v 90. rokoch robil projekt na prepojenie troch ostrovov: Střeleckého, Dětského a Slovanského. To by bolo tiež skvelé, pretože sa na ne ťažko dostanete, sú to zelené plochy v centre mesta na rieke. Sprístupniť ostrovy je najviac, čo pre ľudí môžete urobiť. Lávok by bolo treba viac,“ smeje sa.