ToøL. interior architects: Úlohou architekta nie je nakresliť to, čo klient vymyslí

Keď sa na internáte Barbora Luptáková a Lucia Vlasáková stretli zoči-voči, hneď mali pocit, že sa pozerajú do zrkadla. Srší z nich energia, sú zábavné a pekelné dobré vo svojej práci. A to sú len na začiatku svojej cesty.

Založenie ateliéru sa datuje od internátneho života. „Tu sme prvýkrát stretli samu seba, akurát v inom tele,“ spomínajú s vtipom. Už počas štúdia sa zladili nielen v deľbe práce na jednotlivých zadaniach, ale aj štýle obliekania a dĺžke kroku.

Dokonca presviedčali profesorov, aby mohli na záverečných projektoch pracovať spoločne. A tak popri prehlbovaní priateľstva začali vznikať aj prvé plány budúcej spolupráce. Jasnou voľbou pre inžinierske roky štúdia bola katedra interiéru, ktorú obe vnímali ako najslobodnejšiu cestu na využitie kreatívneho potenciálu bez výrazných mantinelov.

„Pod vedením profesionálneho a zároveň uvoľneného kolektívu sme sa už len utvrdzovali v tom, že sme sa rozhodli správne. Mierka interiéru nám absolútne vyhovuje a tým, že je táto disciplína neustále atakovaná novými trendmi, musíme byť v pozore. A to nás baví,“ hovorí Vlasaková.

Na pivo nedajú dopustiť

Po škole sa ich cesty na päť rokov rozišli. Barbora išla nazbierať vedomosti a autocadové knižnice do zabehnutého ateliéru, Lucia, ako sama s úsmevom hovorí, začala navrhovať prvé nefunkčné kuchyne pre kamarátov.

Potom však prišiel moment, keď sa vlak so zákazkami rozbehol naplno a bolo načase spojiť sily. Názov ateliéru vznikol vo Funuse pri objednávaní dvoch pív (dánsky, nórsky øl znamená dve pivá).

„Keďže naša tvorba bola spočiatku dosť ovplyvnená severským minimalizmom, dávalo nám to zmysel. Prevažne navrhujeme súkromné priestory na bývanie a rady experimentujeme. Stále sa však musíme držať mierne ‚pri zemi‘, aby sme neodradili konzervatívnejšiu klientelu použitím výrazných farieb, atypických tvarov a materiálov. Asi preto nás najviac bavia obchody a gastroprevádzky,“ vysvetľuje Luptáková.

Podľa nich sa práve v nich dá pracovať s identitou priestoru a sem-tam si uletieť. Potešilo ich aj navrhovanie interiéru školy pre sluchovo postihnuté deti, ambulancie psychológa, strelnice či domu dôchodcov. Pestrofarebné portfólio. V hĺbke má svoju skrytú logiku. Medzi ich pracovné skúsenosti z kategórie „kuriozity“ patrí napríklad viacúrovňové sedačkové pódium pre rodinu s dieťaťom a siedmimi psami.

Skice hranolčekom od kečupu

Napriek tomu, že sa venujú tvorbe interiérov, voľný čas trávia prevažne v exteriéri, kde paradoxne hľadajú inšpiráciu. Počas letných horúčav mávajú detašované pracovisko na kúpalisku Mičurín – návrhy skicujú kečupovým hranolčekom na papierovú tácku. Hravý postoj k životu rady pretavujú do svojich návrhov. Ovplyvňuje ich móda aj iné kultúry a popritom pracujú na vlastnom rukopise.

Keď mi povedali, že ich ateliér si veľmi zakladá na osobitom prístupe ku klientovi, pomyslela som si, že veď inak to ani nemôže byť. Tieto ženy sú skutočne magnet pozitívnej energie a kreativity.

„Navrhovanie priestoru sa nevyhnutne začína psychologickým rozborom osobnosti zadávateľa. Cítime veľkú zodpovednosť, keď nám klienti dovolia nahliadnuť do svojho súkromia. Akonáhle nám začnú dôverovať, dokážeme navrhnúť životný priestor, v ktorom sa budú cítiť naozaj dobre. A nie je výnimkou, že po ukončení spolupráce sa z nás často stávajú kamaráti,“ hovoria na záver. Úprimne, ani sa nečudujem.

Článok bol publikovaný v časopise ASB špeciál, Mladí slovenskí architekti