Továreň medzi olivovníkmi

Výrobňa olivového oleja nemusí byť čisto účelová stavba, jedna z mnohých anonymných výrobných hál, akých je v údolí v strednej časti Čile niekoľko. Dôkazom je projekt navrhnutý architektmi z ateliéru Guillermo Hevia Architects: rôznofarebné horizontálne lamely, ktoré novú továreň pokrývajú, evokujú úrodnú zem, kým vertikálne elementy postupne splynú s dorastajúcimi kmeňmi olivovníkov.

Do Južnej Ameriky olivovníky priviezli už v 16. storočí členovia jednej z Kolumbových výprav, do Čile sa rozšírili o niečo neskôr. Dnes už má Čile v pestovaní olivovníkov a lisovaní kvalitného panenského oleja dlhoročnú tradíciu. V rozľahlom údolí, ktoré z východu ohraničujú Andy a zo západu brehy Tichého oceána, sú na pestovanie optimálne podmienky – podnebie sa vyznačuje dlhou teplou suchou jeseňou a vlhkou chladnou zimou, podobne ako v Stredomorí.

Keď sa Alfonso Swett, zakladateľ spoločnosti Olisur, rozhodol pre stavbu budovy na spracovanie olív, obrátil sa na čilskú architektonickú kanceláriu pod vedením Guillerma Heviu Hernandeza. Dobre si uvedomoval, že prostredníctvom harmonickej architektúry môže svoju firmu zviditeľniť. Nová manufaktúra však nemala byť len reprezentačná, ale najmä priateľská k životnému prostrediu – rovnako ako pestovanie olivovníkov a výroba oleja.

Továreň na výrobu olivového oleja Miesto:  San José de Marchigue, La Estrella, VI Región, Čile Klient:  Olisur S.A. Architek:  GH + A (Guillermo Hevia ­Architects) Hlavný architekt:  Guillermo Hevia Hernandez Spolupráca:  Tomás Villalón, Francisco Carrión, Marcela Suazo Realizácia:  2008 Zastavaná plocha: 2 800 m2

Vertikály a horizontály
Almazara Olisur, ako sa hovorí továrňam na výrobu oleja, sa nachádzajú približne dvesto kilometrov juhozápadne od hlavného mesta Čile Santiaga – v San José de Marchigue v regióne La Estrella. Tunajšia prívetivá krajina s čnejúcimi Andami na obzore vytvára rámec pre rozľahlé plantáže olivovníkov, uprostred ktorých stojí nová továreň.

Jej jednoduchý tvar oživuje opláštenie z horizontálnych drevených lamiel v rozličných prírodných tónoch a rôznych šírkach. Farby nevybrali architekti náhodne, ale podľa vopred spracovaného grafického návrhu, aby výsledný efekt pripomínal vrstvenie pôdy. Na čelnej fasáde sú lamely vytiahnuté nad úroveň zastrešenia výrobnej haly a táto časť fasády je odľahčená priehľadmi medzi jednotlivými lamelami. Horizontálne línie dramaticky narúšajú vklinené, mierne vychýlené vertikálne elementy, ktoré stavbu rytmizujú v pravidelných intervaloch.

Podobný architektonický slovník je zachovaný aj v menšej priľahlej časti, kde sú umiestnené kancelárie. Táto časť je obložená svetlejším drevom kombinovaným so sklom, ktoré ju odlišuje od tmavšej výrobnej časti. V administratívnej časti prevládajú vertikálne línie, ktoré v kontexte celej stavby – včlenené medzi vyrastené olivovníky – pôsobia ako mimikry; a podstatná časť plochy fasády je zasklená, aby sa priestory dostatočne presvetlili prirodzeným denným svetlom.

Zelené nielen olivy
Slnko presvetľuje aj pomerne rozľahlú výrobnú halu. Svetlo do nej preniká vysokými vertikálnymi oknami, ktorých tienenie možno regulovať oceľovými lamelami. Cieľom návrhu bolo vytvoriť stavbu šetrnú k prírodnému prostrediu, korešpondujúcu s environmentálne zodpovednou výrobou. Umelé zdroje svetla preto halu osvetľujú len vo večerných hodinách.

Ekologicky šetrné je aj vykurovanie a chladenie. V oboch prípadoch sa využíva geo­termálna energia – v chladnom počasí sa získava z pôdy tepelným čerpadlom, v horúcom lete možno zvoliť pasívne chladenie využívajúce geotermálnu chladiacu energiu. Tento spôsob vykurovania a chladenia funguje predovšetkým vo výrobnej a skladovacej časti, zatiaľ čo v kanceláriách dostala prednosť prirodzená ventilácia.
Aj použité materiály sú ekologické – či už ide o drevo na obložení a čiastočne na konštrukcii, alebo o iné materiály, ktoré sa zvyčajne nepovažujú priamo za ekologické – napríklad sklo ako stopercentne recyklovateľný materiál či betón, ktorý je netoxický a trvanlivý.

O ekologickosti týchto materiálov možno, samozrejme, polemizovať, šetrnosť k životnému prostrediu sa však prejavuje aj vo vzťahu ku krajine. A s tou novostavba továrne na olivový olej naozaj ladí.

Kateřina Kotalová
Foto: Cristóbal Palma

Autorka je redaktorka časopisu ASB – architektura, stavebnictví, byznys.

Článok bol uverejnený v časopise ASB.