Tri bratislavské vily Emila Belluša

V Bratislave vo vilovej štvrti, ktorá postupne vyrástla na území bývalých vinohradov a záhrad za hranicou stredovekého mesta nad ulicou Palisády, sa na ploche imaginárne vymedzenej štvorcom so stranou 100 metrov, nachádzajú stavby troch víl, ktorých autorom je architekt Emil Belluš. Stavby vznikli koncom 30. rokov minulého storočia a jedna z nich je vlastným domom architekta.

Partizánska, Hlavatého ulica
Na nárožnej parcele ohraničenej ulicami Partizánska a Hlavatého stojí vlastný rodinný dom – vila architekta Emila Belluša. Stavbu architekt realizoval v roku 1937. Bolo to obdobie, keď vrcholilo funkcionalistické obdobie modernej medzivojnovej architektúry. Zhodou okolností vtedy 38-ročný architekt prežíval plodné tvorivé obdobie, keď práve v rokoch 1937 a 1938 navrhol a realizoval viacero svojich kľúčových diel.

V dvojposchodovej stavbe sú dva byty a okrem technického a hospodárskeho zázemia domu aj architektov ateliér. Vlastný rodinný dom architekta je vždy veľmi zaujímavý aj preto, že jeho autor na ňom môže slobodne manifestovať postuláty svojej tvorby.
Rodinný dom Emila Belluša patrí medzi jeho najlepšie funkcionalistické stavby. Autor vo svojom diele programovo dopĺňal racionálny funkcionalistický prejav doby aj o emocionálnu zložku. Jeho stavby sa vyznačujú osobitou proporčnou vyváženosťou, a preto pôsobia pokojne a harmonicky.

Hmotu domu tvorí horizontálny hranol s plochou strechou a je ukončený pre autora charakteristickou „bellušovskou“ rímsou. Ako pri všetkých jeho stavbách, aj tu autor dbal na kvalitu použitých materiálov a kvalitný stavebný detail. Na stavbe sú zaujímavé aj kruhové okná a jednoramenné schodiská, ktoré v súčasnosti s obľubou používajú vo svojich stavbách mladí architekti.

Červeňova ulica
Koniec tridsiatych rokov a následné vojnové obdobie zaznamenali postupný odklon od racionálneho, spočiatku až puristického funkcionalizmu a na stavbách sa začali objavovať ako reflexia na klasiku prvky a materiály dovtedy s moderným architektonickým výrazom nezlúčiteľné, a to aj v dielach vedúcich osobností moderny. Najmä na stavbách rodinných domov a rekreačných objektov sa znova objavuje šikmá strecha, drevo ako konštrukcia aj obkladový materiál, rustikálna kamenná podnož a dokonca aj arkier a klenba. K tomto trendu môžeme priradiť vilu dr. P. Maxona na Červeňovej ulici č. 4 z roku 1937, realizovanú v roku 1940.

Jednoposchodová stavba má už šikmú strechu s výrazne vyloženou rímsou a kamenné kvádrové murivo podnože a oplotenia z architektovho obľúbeného materiálu – spišského travertínu. Pre Emila Belluša však takýto prístup k návrhu nepredstavoval v jeho tvorbe výrazný posun od predchádzajúceho obdobia, pretože vo svojej tvorbe nikdy nezaprel klasický odkaz historických slohov architektúry siahajúci v európskych pomeroch až do antiky. Symbiózu moderny a klasiky napokon systematicky dokazoval v celom svojom diele.
–>–>
Bradlianska ulica
Od týchto dvoch rodinných domov sa výrazne odlišuje tretia stavba Emila Belluša z tohto obdobia, a to vila dr. Markoviča (v dokumentácii uvádzaná aj ako rodinný dom dr. J. Kállaya) na Bradlianskej ul. č. 1 z rokov 1937 – 1938. Expresívnu stavbu charakterizuje skosené nárožie s oblúčkovým arkierom a  polkruhové vonkajšie nástupne schodisko vedúce do bytu na prvom poschodí, ktoré pôsobí takmer ako schodisko v barokovom paláci. Výrazne členená je nielen fasáda objektu rozložená do viacerých vzájomne sa prelínajúcich hmôt, ale aj vnútorná dispozícia domu. Architekt tu vtipne využil svahovitý terén, takže každé podlažie a byt má osobitný vstup priamo z pozemku. V dome sa nachádzajú dva byty a garsónka. Dobovú atmosféru a vojnové napätie charakterizuje aj skutočnosť, že v stavbe sa rieši už aj kryt.

A aké bolo tvorivé krédo autora stavieb vyjadrené ním samotným v jeho spomienkach? „Práca architekta je prácou predovšetkým tvorivou a syntetickou, zameranou na potreby života a práce človeka, keď naviac pri jej začlenení do obytného prostredia má odrážať aj krásu hmotného sveta ako zrkadlo snažení súdobej spoločnosti.“

Národný umelec Emil Belluš (1899 – 1979) je klasikom slovenskej moderny a zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej architektúry v 20. storočí. Po ukončení štúdia architektúry na ČVUT v Prahe v roku 1923 si v roku 1925 otvoril v Bratislave architektonickú kanceláriu a pracoval ako samostatný projektant. Výraznou mierou zasiahol do vývoja modernej povojnovej slovenskej architektúry a realizoval množstvo stavieb najrôznejších typologických druhov. Okrem iného je autorom Národného domu v Banskej Bystrici, realizácií v Bratislave – lodenice veslárskeho klubu v Bratislave, 400 malých bytov na Miletičovej ulici, staníc propeleru na brehu Dunaja, družstevných domov na Námestí SNP, Národnej banky na Štúrovej ulici, administratívnej budovy Coburg (spolu s F. Weinwurmom a I. Vécseiom), novej radnice na Primaciálnom námestí, hotela Devín, Pavilónu teoretických ústavov SVŠT a vysokoškolského internátu Mladá garda, Kolonádového mosta a pošty v Piešťanoch a mlyna NUPOD a vodojemu v Trnave. Venoval sa aj problematike urbanizmu, publikačnej činnosti, má podiel na vzniku SVŠT a jej fakulty architektúry a pozemného staviteľstva, na ktorej bol dlhoročným akademickým funkcionárom a pedagógom. V spolupráci so svojím švagrom, hercom a režisérom národným umelcom dr. J. Jamnickým sa uplatnil aj ako scénograf Slovenského národného divadla.

Ing. arch. Ivan Jamnický
Foto: Dano Veselský

Autor je architekt a publicista.

Článok bol uverejnený v časopise ASB.