Umelecké centrum Ľvova: Neogotická budova prekvapila aj architektov

Minulý rok otvorili v ukrajinskom Ľvove prvé Mestské umelecké centrum. Sídli na ulici Stefanika 11 v najstaršej neogotickej budove v meste.

Prízemie tohto pôvodne bytového domu bolo opustené takmer 30 rokov. Architekti zo štúdia Replus Design Bureau z neho vytvorili moderný multifunkčný priestor, v ktorom si nájdu svoje miesto umelci i návštevníci.

Umelecké centrum sa zameriava najmä na predstavovanie umelcov a diel, ktoré formujú kultúrny život Ľvova. Združuje kulturológov, hudobníkov, filmárov a ďalších odborníkov z rôznych kultúrnych oblastí.

Súčasťou komplexu je galéria, prednášková sála s miestom na sedenie, kníhkupectvo, kuchyňa spojená s útulnou kaviarňou, dielňa a multimediálna knižnica s gramofónom, platňami a knihami. V priestoroch sa môžu konať výstavy, prednášky, koncerty, premietanie filmov či záujmové kurzy pre všetky vekové skupiny, píšu architekti z Replus Design Bureau.

Budova s bohatou históriou

Štvorpodlažný dom stavali v rokoch 1873 – 1876 podľa návrhu ľvovského architekta Adolfa Kuhna. V minulosti slúžil aj ako sídlo pre rôzne spoločnosti, redakcie novín či kníhkupectvo Národného inštitútu Ossoliński.

V súčasnosti je umiestnenie Mestského umeleckého centra výhodné aj preto, že sú v blízkosti ďalšie kultúrne inštitúcie. V susedstve sa nachádza Národná vedecká knižnica Stefanika, Ľvovská národná galéria Borisa Voznického či Ľvovský umelecký palác.

Citlivé zásahy

Architekti pristupovali k premene priestoru veľmi opatrne. Okrem toho, že dali zbúrať jednu vnútornú stenu, sa rozhodli zrekonštruovať a zachovať všetky autentické prvky budovy.

Namiesto podlahy sa v interiéroch pôvodne nachádzali potery s odtlačkami starých rakúskych dlaždíc. Architekti sa ich rozhodli nahradiť súčasným terazzom, ktoré je odolné a vzhľadovo vhodné aj pre budovu z 19.storočia.

Výnimočným nálezom boli pôvodné dekoračné maľby na stenách a stropoch. Objavili sa po prebrúsení omietky na viacerých miestach a v budúcnosti ich plánujú čiastočne zreštaurovať. Z galérie, ktorá zaberá 30% priestoru, museli vytvoriť „bielu kocku“.

Na tenký rám zavesili sadrokartónové dosky, vďaka ktorým ostali pôvodné steny a strop neporušené. Okná smerom do vnútorného dvora vymenili za repliky a neskôr doplnili o autentické mosadzné kľučky.

Interiér je vybavený kvalitným nábytkom. Farba kuchynskej linky ladí k trinástim maľovaným tabuliam s výjavmi choreografie na stenách. Obrazy, ako aj visiace stropné lampy, pochádzajú z miestneho konzervatória. Pravdepodobne ich namaľovali pre baletnú triedu pred 50 rokmi.

Ďalším jedinečným detailom je obloženie jedného z nároží kuchyne glazovanými dlaždicami. Tie sa zvyčajne ukladali iba do chodieb a nie do interiérov obytných budov. Keď ich architekti objavili, boli náramne prekvapení.

Prístupné všetkým

Pre architektov bolo dôležité sprístupniť centrum pre čo najviac záujemcov. V jednom zo vstupov sa nachádza rampa pre invalidný vozík. Ocenia ju aj rodičia s kočíkmi, starší ľudia či deti na bicykloch.

Po vzore pôvodných nárožných dlaždíc boli týmto spôsobom v kontrastných farbách obložené aj ďalšie rohy a prechody medzi miestnosťami. Dostupný je aj 3D plán pre nevidiacich a slabozrakých hostí.