Umenie rekonštrukcie

Písať o realizáciách architektov, ktorí dokážu svoje návrhy brilantne teoreticky zdôvodniť, je veľmi nevďačné už preto, že vo svojich autorských správach a textoch pokrývajú všetko podstatné. Takže nie je čo dodať. Je to však ešte ťažšie, ak máme dočinenia s autorom, ktorý má toho za sebou veľa. Navyše, ak jeho kariéra zahŕňa stavby rozmanitých funkcií a kontextov, ktoré poučene a zároveň sebareflexívne a nenápadne odkazujú na všeobecné problémy architektúry. Obsahovo vyčerpávajúca autorská tlačová správa ku kolaudácii Edisonovej transformačnej stanice Ladislava Lábusa zaznamenala veľký ohlas v médiách, a tak ostáva zrekapitulovať to podstatné.

Rekonštrukcia Edisonovej transformačnej stanice, ostatná dokončená realizácia Ladislava Lábusa, svedčí o architektovej schopnosti citlivo rekonvertovať pôvodnú funkciu a pritom zohľadniť súčasné potreby. V prípade Edisonovej transformačnej stanice, ktorú realizoval architekt F. A. Libra (1891 – 1958) v rokoch 1926 až 1930 na Jeruzalemskej ulici v Prahe, sa tím Ladislava Lábusa zameral na spracovanie nefunkčného objektu na univerzálne, kancelárske účely s pobočkou družstevnej sporiteľne v prízemí a bytovými štúdiami vedenia firmy v nadstavbe. Už od prvých návrhov Ladislav Lábus reflektoval charakteristické hodnoty stavby. Rešpektovanie pôvodnej podoby je v prípade Lábusových rekonštrukcií programové – v Edisonovi vyniká v dvoch strategických plánoch – jednak v dôslednom zachovaní všetkých dochovaných detailov, jednak v dostavbe, ktorá sa snaží od Librovho poňatia odlíšiť, a to umiestnením, materiálom, abstraktnosťou a členením fasády.

Medzi významné predchádzajúce realizácie Ladislava Lábusa patrí Domov opatrovateľskej služby v Českom Krumlove (1998) či rad obytných objektov – súbor Malvazinky, obytný dom na Smetance v Prahe, vila v Roudnici nad Labem alebo domček v Mukarove či rekonštrukcia rodinného domu Palička na Babe. Pozoruhodné sú aj nerealizované projekty – za všetky spomeňme aspoň Metrostav v Karlíne alebo Škandinávske centrum na Karlovom námestí. Medzi najvýznamnejšie však nesporne patrí rekonštrukcia a dostavba paláca Langhans na Vodičkovej ulici. Často sa zdôrazňuje, že Lábusove stavby sú zviazané s minulosťou, reflektujú ju – čo sa prejavuje v tom, že vo svojej kultivovanosti obsahujú akúsi esenciálnu skúsenosť histórie architektúry. Lábus nestojí v prúde súčasných trendov, jeho realizácie majú nadčasovú hodnotu. Tento princíp súvisí práve s častou nadväznosťou na celkom konkrétnu architektúru miesta, ktorého sa rekonštrukcia týka. Jeho stavby spája civilný, kultivovaný rukopis.

Lábus sa často dáva do súvislosti s neofunkcionalizmom a minimalizmom (ukážkovým príkladom môže byť Metrostav alebo Karlín). Okrem toho ho považujú za hlavného dediča „línie Aleny Šrámkovej“. Toto dedičstvo spočíva najmä v aplikácii „typov“, ktoré sa vymedzujú voči premisám modernej architektúry – konkrétne napríklad aplikuje dekoratívne detaily, ale zaobchádza s nimi s uvážlivou úspornosťou. V tejto súvislosti pripomeňme, že s Alenou Šrámkovou spolupracoval na niekoľkých projektoch, dajme tomu pražské centrum Lužiny alebo nerealizovanú rekonštrukciu neorenesančnej stanice Praha-Těšnov.

Vypracované detaily nie sú v rozpore s takmer minimalistickým rozvrhnutím, pretože vždy sledujú čosi podstatné. Na realizácii trafostanice je dobre vidieť, aké šťastné je spojenie civilného prejavu Ladislava Lábusa s funkcionalizmom. V rámci rekonštrukcií nadväzuje na to, čo tam už pôvodne bolo, a to je pre neho vítaným praktickým aj teoretickým východiskom. V tomto ohľade je napríklad veľkorysá realizácia paláca Langhans, ktorý stojí na stredovekom pôdoryse, dobrou ukážkou toho, ako sa danosť, respektíve poznanie histórie miesta podieľa na konečnej podobe budovy.

Stavba je vo svojej podstate zložitá – ponúka množstvo variácií v podobe vstupov, komunikácií, úrovní a podobne. V uchopení celku si však Lábus všíma najmä zmysel stavby ako jednotného systému.

Architekt a urbanista František Albert Libra realizoval väčšiu časť nielen svojich kancelárskych a obytných, ale aj sociálnych návrhov mimo Prahy. Puristické a funkcionalistické východiská prijal v 20. rokoch minulého storočia. Edisonova transformačná stanica patrí k jeho najvýraznejším medzivojnovým návrhom. Ladislav Lábus si pri návrhu rekonštrukcie od začiatku uvedomoval zložito komponovanú hmotou stavby, rôznych plôch jednotlivých podlaží a dynamicky, kaskádovito ustupujúcich fasád. Medzi špecifiká stavby patrí tiež trojpodlažná železobetónová predsadená stena s výraznými pásmi horizontálnych oceľových okien, ktoré mali predovšetkým termoregulačnú funkciu.

Čo sa týka interiéru, technológia trafostanice, ktorá slúžila až do 90. rokov, sa presunula do suterénu. Architekti sledovali funkcionalistické východiská a snažili sa zachovať veľkorysé pôsobenie voľného vnútorného priestoru hlavného traktu, ktorého strop tvoria mohutné trámy. Jednotlivé podlažia majú rozličné riešenia. Dôsledná snaha zachovať maximum autentických prvkov sa odráža v konštrukcii stavby aj v rade detailov – využili sa všetky dochované okná, dvere, zábradlia atď. Stropy trafostanice, ktoré nesú vysoké železobetónové trámy, osadené v nezvyčajne hustom rastri, dávajú priestoru charakteristickú atmosféru.

Výrazným výtvarným prvkom Ladislava Lábusa sú omietky. Používa bežný sortiment omietkových zmesí, ktoré po vyhladení a zakonzervovaní hydrofóbnym náterom alebo voskom vytvárajú hladký povrch v jemných prírodných odtieňoch. Konkrétne v Edisonovej stanici dominujú omietky šedivého nádychu, ktoré zmäkčujú celkové pôsobenie vnútorného priestoru. To je zrejmé na strope, modelovanom jemnou vyhladenou štukou na trámoch a hrubšou na stropných doskách.

Ako sa už spomenulo, využitím materiálov či umiestnením a členením fasády sleduje abstraktná, osobitá nadstavba zámer odlíšiť sa od Librovho poňatia Edisonovej stanice. Vodorovná nosná konštrukcia nadstavby síce nadväzuje na trámové konštrukcie spodných podlaží, ale konštrukcia obvodových stien sa na rozdiel od pôvodnej stavby rieši ako otvorená zasklená rámová štruktúra, takže jej rozvrhnutie opticky nenadväzuje na osi okien posledného podlažia Librovho domu. Odlišne riešené podlažia zjednocuje pre tento typ stavieb typické, jednoduché zasklenie okien so subtílnymi oceľovými rámami. Trojramenné železobetónové schodisko v osi uličnej fasády architekti predĺžili o jedno podlažie do spodnej úrovne nadstavby. Pôvodné aj nové železobetónové schody a podlahy chodieb, vestibulu a hygienického zázemia sú z liateho terazza. V dvojposchodovej nadstavbe sa ponechali stropné trámy v pohľadovom betóne, stĺpy a steny sa opatrili vyhladenou šedou cementovou omietkou.

Rekonštrukcia vychádza predovšetkým z významu celej stavby. K Librovej realizácii sa hodí pripomenúť, že vznikla v dobe, keď v Československu úspešne prebiehala elektrifikácia a vznikali tu nové elektrizačné sústavy. Architektúra trafostanice reflektuje význam elektrickej energie v mierach spoločenských aj kultúrnych hodnôt modernej doby.

Energia, ktorá bola zariadením transformovaná, mala svoj symbolický obraz v svetelno-kinetickej plastike z roku 1930, ktorá sa pôvodne nachádzala na nároží fasády. Priekopník českého kinetizmu Zdeněk Pešánek ju koncipoval ako permanentné luminodynamické predstavenie. Doposiaľ nedoriešenou je otázka, kedy sa podarí unikátnu plastiku znova umiestniť na pravý roh fasády. Svetelno-pohybové predstavenie v statickej sochárskej forme Pešánkovej plastiky bolo programované perforovaným pásikom, na ktorom sa zaznamenával priebeh svetelno-farebnej skladby. Dynamické predstavenie by sa dalo sledovať tiež priamo z poschodia budovy.

Tento „maják avantgardných výtvarných a spoločenských tendencií, rovnako ako súvisiacich progresívnych technológií tých čias“ (Lábus) sa dostane na svoje miesto v závislosti od finančnej podpory – architekti aj investor sa snažia o jej obnovenie. Je zrejmé, že bez nej posolstvo rekonštruovaného objektu nie je kompletné.   Mariana Serranová Foto: archív ateliéru Lábus

Názov stavby: Edisonova transformačná stanica – II. etapa rekonštrukcie – nadzemné podlažie
Miesto: Praha 1- Nové Mesto
Ulica, číslo: Jeruzalemská 2
Charakteristika: rekonštrukcia a dostavba
Investor: WPB Consulting, a. s.
Architekt: Prof. Ing. arch. Ladislav Lábus; Ing. arch. Petr Cimbulka; Ing. arch. Marek Nábelek; Ing. arch. Igor Šimon; Ing. arch. Tomáš Balej, MBA.; Ing. arch. Vít Krušina; Ing. arch. Martina Nadge Novotná; Ing. arch. Norbert Schmidt
Dizajn, návrh interiérov: Prof. Ing. arch. Ladislav Lábus, ing. arch. Martina Nadge Novotná
Začiatok realizácie: 2005
Koniec realizácie: 2007
Funkcia:
pôvodná: transformačná stanica
súčasná: kancelárske priestory, bytové štúdiá
Generálny dodávateľ: STAVBY, s. r. o.