Dongdaumen Design Plaza: Vesmírny koráb na štadióne, ktorý architektúrou (ne)patrí do Ázie?

Hlavné mesto Južnej Kórey – Soul, je plné kontrastov. Rušné ulice obchodnej štvrte Myeong-dong, plné módnych značkových obchodov, kaviarní, široké bulváre časti Gangnam. Zdá sa akoby architektúrou a atmosférou ani nepatrili do Ázie.

Keď kráčate pod mrakodrapmi z betónu, ocele a skla, za stenami ktorých sídlia centrály najbohatších firiem sveta, cítite sa viac ako v NYC na 5-th Avenue, či Tribece, než na Ďalekom východe. Ako protipól k tomu historická štvrť Bukchon Hanok Village, ktorej úzke uličky akoby nedotknuto prespali celé stáročia. A skutočne, len málo metropol sveta ponúka toľko kontrastov ako bezmála desaťmiliónová megapolis Soul.

Vďaka bohatstvu, rýchlemu rozvoju mesta a novátorským víziám tu vznikajú architektonické projekty, ktoré priťahujú do juhokórejskej metropoly milovníkov architektúry z celého sveta. Rovnako to platí aj pre mňa, a práve mám namierené do štvrte Dongdaemun.

Táto rušná štvrť je okrem moderných nákupných centier a obchodov aj domovom univerzity, trhu Gyeongdong, jedného z najväčších trhov s bylinnou medicínou a poľnohospodárskych trhov v Južnej Kórei, no turisti sem zavítajú najmä pre dve výnimočné stavby. Obe akoby ani nemohli byť odlišnejšie, jedna zhmotňuje časy dávno minulé a druhá blízku budúcnosť.

Prvá brána Heunginjimun je jednou z ôsmich, ktoré stáli pozdĺž mestského múru v Soule a nazýva sa aj brána Dongdaemun. Názov Dongdaemun sa doslova prekladá ako „veľká brána na východe“. Spomedzi ôsmich brán Soulu je jediná, ktorá má ochranný múr mimo brány pevnosti. Stačí po nej vystúpiť pár krokov hore a naskytne sa vám bizarný pohľad na husto zastavanú štvrť Dongdaemun, v strede ktorej akoby pristál mimozemský koráb.

Stavba plná kontroverzií

Novodobú futuristickú dominantu Soulu, Dongdaemun Design Plaza (skrátene DDP), navrhla architektka ZahaHadid. Ako inak, so silnými zakrivenými formami predĺžených štruktúr, ktoré sú tak typické pre iracko-britskú architektku.

Stojí na mieste bývalého Štadiónu Dongdaemun ktorý otvoril svoje brány verejnosti 15. októbra roku 1925. Počas japonskej koloniálnej nadvlády bol symbolom modernej športovej éry, až do polovice 80. rokov sa tu konalo množstvo medzinárodných zápasov, hier a podujatí, no postupne chradol, a pred zbúraním bol štadión využívaný už len ako blší trh.

Tvoril nerozlučnú súčasť nákupnej štvrte Dongdaemun, no masívnej výstavbe a modernizácii v jeho okolí už nemohol konkurovať svojou staručkou infraštruktúrou a tak jeho osud bol spečatený. O projekte výstavby verejného parku na mieste dosluhujúceho štadióna sa v médiách diskutovalo od roku 2000 a v roku 2005 mesto stanovilo základne kritéria, ktoré by mal takýto priestor spĺňať.

O dva roky neskôr nato mesto vyzvalo architektov, aby sa zúčastnili súťaže. Pozvaní boli všetci, domáci aj zahraniční architekti, aby sa tak zabezpečila férová súťaž o čo najlepšie architektonické riešenie. Návrh z dielne ZahyHadid splnil kritéria na námestie, podzemné priestory, historický park a kultúrny park najlepšie a projekt vyhral.

No nie všetci boli s vysúťaženým návrhom spokojní, časť verejnej mienky bola toho názoru, že moderný vzhľad DDP je nevhodný pre okolitý historický ráz mesta. Okolo 900 obchodníkov muselo premiestniť svoje obchodíky či stánky, aby uvoľnili miesto pre novú pýchu mesta, no tým všetky kontroverzie okolo Hadidinej vízie zďaleka neskončili. Unikátny dizajn, ktorý vyžadoval pokročilé technické riešenia, znamenal veľkú výzvu pre kórejské stavebné predpisy, zabezpečenie stability, bezpečnosti a štruktúry.

Pôvodný rozpočet 300 miliárd kórejských wonov sa tak postupne navýšil na približne 470 miliárd kórejských wonov, čiastka, ktorá znamenala takmer 3 % ročného rozpočtu mesta, teda jeden z najdrahších projektov, aké vôbec mesto financovalo. Rastúce náklady prispeli k obavám o verejné financie a viedli k ďalším kontroverziám.

Počas výstavby DDP boli objavené historické ruiny z obdobia dynastie Joseon, tieto ruiny museli byť odstránené, no neskôr sa na miesto znovu vrátili a integrovali sa do parku, ktorý sa nachádza pred DDP z južnej strany. Preto niet divu, že stavba sa tak dočkala plánovaného dokončenia až skoro päť rokov po plánovanom termíne.

Dongdaemun Design Plaza (DDP) bolo slávnostne otvorené 21. marca 2014, za prítomnosti ZahyHadid a Park Geun-hye (v tej dobe prezidentka Južnej Kórey). A tak po dlhých rokoch prieťahov, plánovania a stavebných uzáver bol novodobý stred rušnej štvrte Dongdaemun konečne sprístupnený verejnosti.

Hudba, móda, umenie a K-Pop

Rozsiahly komplex DDP, rozprestierajúci sa na ploche približne 86 574 metrov štvorcových, ponúka svojim návštevníkom výstavné haly, galérie, múzeum dizajnu a ďalšie miesta, verejný park a námestia, ktoré slúžia počas roka pre rôzne kultúrne a umelecké aktivity.

Organizuje sa tu pravidelne každoročne SeoulFashionWeek. Táto prestížna udalosť je nielen o prezentácii módy ale zahŕňa aj rôzne sprievodné podujatia, ako sú výstavy, dizajnové prezentácie, workshopy, diskusie a afterparty. Nadčasová architektúra priestorov DDP dodáva Soulu FashionWeek jedinečnú atmosféru a pôsobivú kulisu pre prezentáciu módnych noviniek.

Pre milovníkov hudby sa tu každoročne koná SummerMusic Festival, počas ktorého si môžu návštevníci vychutnať koncerty popovej hudby, rocku, elektronickej hudby a ďalších žánrov. A samozrejme, čo by to bolo za hlavné mesto Južnej Kórey, keby tu nevystupovali mnohé hviezdy domácej K – Pop scény, ako napríklad skupina BTS, EXO, GOT7 či dievčenská kapela RedVelvet počas ich koncertu „RedVelvet 1st Concert ‚RedRoom.'“

Z mnohých iných ďalších zaujímavých podujatí, ktorými je každoročne kalendár DDP nabitý, rozhodne stojí spomenúť SeoulLight festival mediálneho umenia, ktorý využíva biomorfný exteriér Dongdaemun Design Plaza ako plátno premietaním obrazov na jeho 220-metrovú fasádu. No ak by ste sa ocitli v hlavnom meste Južnej Kórey aj mimo festivalu svetla, nezúfajte, DDP sa oplatí navštíviť po západe slnka v hociktorý všedný deň, celá budova je prekrásne osvetlená.

 Ilúzia pohybu

Počas mojej prvej návštevy Soulu smerujem k budove DDP ligotajúcej sa v januárových slnečných lúčoch práve od brány Heunginjimun a musím si dávať poriadny pozor, aby som nezakopol, prípadne nespôsobil dopravnú nehodu. Ťažko sa človeku pozerá pod nohy, keď nevie zrak odtrhnúť od budovy DDP, ktorá svojím organickým vzhľadom a oblými krivkami akoby klame a vytvára ilúziu premenlivosti.

Preto nečudo, že som okolo nej zablúdil a na konci sa ocitol akosi nedobrovoľne na jej streche, pokrytej trávnikom. Jednoducho, zdalo sa mi akoby samotná budova sa so mnou hrala a zámerne mi schovávala vchod dovnútra. DDP sa svojou formou vzdúva, naťahuje a preteká popod rôzne koridory a podzemné podlažie, do ktorých sa dá dostať z viacerých strán, preto vám chvíľu trvá, kým pochopíte, kde je predok a kde zadok, ak nejaký zadok či predok DDP vôbec má.

O to je väčšia moja zvedavosť, čo sa za vonkajší plášťom, ktorý sa skladá zo 45 133 hliníkových panelov rôznych veľkostí (cena za zhotovenie jedného panelu sa pohybovala v rozmedzí 250 do 400 dolárov), vzorov a kriviek skrýva. Keď konečne po blúdivom krúžení stojím pred vchodom na streche, naskytne sa mi výhľad na History&Culture Park, ktorý sa rozprestiera na východnej strane areálu DDP. Pozostáva z časti mestských hradieb, Dongdaemunského historického múzea, pamätnej siene športového komplexu Dongdaemun, malej výstavnej siene Igansumun a Gallerymun.

Pokojne by som mohol stráviť pol dňa túlaním sa zákutiami DDP, no už keď stojím pred vchodom, niet cesty späť. Sklené priečelie posuvných dverí je naklonene smerom ku mne možno v 50 stupňovom uhle a tak človeku prebehne hlavou, že upratovačky si asi vždy poriadne zanadávajú pri umývaní skla v takomto uhle.

Chvíľu váham, či je vôbec otvorené, alebo či toto je len východ a z inej strany sa platí vstupné, no ako informuje ceduľka na skle, DDP je otvorené každý deň od 10:00 hod. do 20:00 hod., okrem 1. januára, kórejského Nového roka a Chuseoku a vstup je dokonca zadarmo. To už nazbieram odvahu a vkročím dnu, našťastie obavy, či sa ku mne nerozbehne z ktoréhosi kúta nahnevaný strážnik sa nenaplnia, a tak  smerujem hlbšie do útrob „mimozemskej lode.“

Grécke bájky v kórejčine

DDP sa skladá z troch nadzemných a štyroch podzemných podlaží a musí byť hneď každému návštevníkovi jasné, že odhadované náklady na údržbu okolo 30 miliónov dolárov ročne rozhodne nie sú premrštené. Ba, na streche som si všimol jednu či dve doštičky ktoré v plášti chýbali a v otvoroch po nich bola obnažená vnútorná konštrukcia.

Na najvyššom poschodí sa nachádzajú experimentálne zóny a laboratória predstavivosti dizajnu pre deti, aby prirodzene rozvíjali svoju kreativitu a schopnosti integrovaného myslenia prostredníctvom základných činností navrhovania. Zdá sa, že deckám sa tu páči, panuje tu pel-mel ako na dvore škôlky počas prestávky. Mierim o poschodie nižšie po vzdušnom, presvetlenom schodisku.

Obchádzam dievča (pravdepodobne modelku), ktorá pózuje na schodoch fotografke. Niet divu, že fotogenický interiér, či exteriér DDP sa často mihne na pozadí v mnohých populárnych juhokórejských seriáloch, či v módnych časopisoch. Od tretieho až po prvé poschodie nájdete priestory vyhradené na semináre, besedy, obchodíky (ako inak, ponúkajúce designové produkty od suvenírov až po domáce potreby bežného použitia), a samozrejme, výstavné priestory so stálymi či dočasnými exhibíciami.

Pôdorysu druhého poschodia dominuje vzdušná hala, vybavená lavičkami rôznych tvarov a farieb a stacionárnymi knihovničkami. Aj keď je priestor určený na prezentáciu rôznych prednášok a seminárov, počas bežného dňa je návštevníkmi DDP využívaný ako klubovňa, miesto na oddych, či čitáreň.

Zvalím sa do jedného z designových kresiel a ledabolo siahnem po prvej knižke z poličky, „vyžreboval som si“ grécke bájky v kórejčine. Uškrniem sa, knižku so somárskymi ušami strčím nazad do regálu a chvíľku len tak odpočívam. Ak by som v Soule žil dlhodobejšie, rozhodne by som sem občas zamieril troška vypnúť, či prísť na iné myšlienky.

No som až príliš zvedavý, čo ďalšie DDP ukrýva vo svojich útrobách a tak sa predsa len zdvíham a pokračujem v prieskume. Vchádzam do prvej galérie, ktorá je venovaná dvom lokálnym grafikom a ich práci, založenej na čistej typografii; o pár sklenených dvier ďalej zablúdim do galérie, ktorá je zasvätená designu televíznych príjmačov naprieč storočím.

 Design pathway

Trošku ako Alenka v ríši divov sa ocitnem, ani sám neviem ako, na Design Pathway ktorá sa ako had vinie okolo troch poschodí až smerom nadol. Zrazu nikto nie je navôkol, len ja a ozvena mojich krokov, kráčajúc sterilným bielym koridorom, vytvárajúcim ilúziu nekonečna.

Priestor ako vystrihnutý z filmu Abyss (1989, réžia James Cameron), v scéne, kde sa hlavný hrdina ocitne v podmorskej lodi a stretáva sa s jedným z obyvateľov bájnej Atlantídy. Po asi minúte chôdze sa konečne objavia dvere na vnútornej strane koridoru a ja vkročím dnu. Výstavný priestor, vyhradený na dočasné výstavy, je práve venovaný výstave fenoménu pandémie covidu.

Po pár minútach vychádzam z druhej strany výstavného priestoru znova na Design Pathway a rovnako po chvíli chôdze „dole briežkom“ sa zjavia ďalšie dvere, lákajúce návštevníkov DDP na ďalšiu a ďalšiu výstavu. Po tom, ako preleziem všetky výstavy, vychádzam z budovy cez hlavný vchod (tak predsa tu je) na námestie Oullim Square, na ktorého protiľahlej strane sídli pasáž DDP Market, prevažne skladajúca sa z prevádzok rýchleho občerstvenia, obchodov a reštaurácií.

Potom už len stačí prejsť podchodom a ste pri stanici metra, vďaka tomu, že DDP sa nachádza na prestupnom bode 3 samostatných liniek metra, sa dá ľahko dostať do ktorejkoľvek časti mesta. No ešte predtým, než sa vydám do útrob podzemia, sadnem si na lavičku v strede námestia a vychutnávam si slnečné lúče januárového neskorého popoludnia.

Na schodoch smerom von z DDP sa fotia mladé slečny a o pár metrov ďalej sa dvojica kórejských detí naháňa medzi sochami lokálnych umelcov, nainštalovanými okolo námestia OullimSquare. Davy ľudí prúdia sem a tam, z metra a či na metro, či už za nákupmi, kultúrou alebo do práce, a mne sa v tieni pod jednou z oblín DDP vybavia slová ZahyHadid „Môj dizajn začína plynulosťou. DDP teda nie je len nezávislá vec, ale priestor, v ktorom je vonkajšok a vnútro navzájom bez hraníc prepojené a ľudia môžu v tomto prepojenom priestore vykonávať rôzne aktivity.“

Neochotne, ale predsa sa zdvihnem z lavičky a pomalým krokom sa vydám k stanici metra „Nuž Zaha,“ uškrniem sa pri poslednom pohľade na striebristú fasádu DDP, „zdá sa, že sa ti to podarilo.“