Unikát strieda unikát. Bývalé prekladisko medzinárodnej pošty sa zmenilo na obytnú štvrť

Transformácia historickej stavby, ktorá kedysi patrila k najväčším železničným staniciam a súčasne k najväčším poštovým úradom v celej Európe, nie je práve malé sústo.

Architekti z Rotterdamu z ateliéru Neutelings Riedijk vytvorili z obrieho kolosu skla, betónu a ocele samostatnú mestskú štvrť, ktorej hlavným poznávacím znamením je udržateľnosť a materiálová recyklácia. V časoch, keď e-mail môžeme odoslať kamkoľvek do sveta za niekoľko sekúnd a balíček vám kuriér privezie až predo dvere, sa ľahko zabúda na staršie spôsoby distribúcie pošty.

Rodina nemeckých aristokratov Thurnovcov-Taxisovcov začala expandovať do doručovateľského biznisu už v časoch dávno minulých – v roku 1489. V roku 1516 si na zelených lúkach na predmestí Bruselu vytvorili prevádzkové zázemie pre stajne a pasienky svojich postiliónskych koní; tieto majetky si udržali až do roku 1704, keď velenie aj sklady svojej medzinárodnej pošty presunuli do Frankfurtu.

Priamo v strede rozrastajúcej sa belgickej metropoly sa vtedy otvoril priestor na ďalšie využitie. Polia Tour et Taxis, ako sa lokalita nazývala, boli výhodne situované na pomedzí kanála Wilebroek, navyše pri riečnej tepne Scheldt, ktorá spájala Brusel so Severným morom.

V roku 1895 preto vláda schválila štedro dotovaný projekt na pretvorenie 37 hektárov tunajšej plochy – a vzniklo najväčšie európske redistribučné prekladisko a centrum medzinárodnej pošty. Taký rozsiahly zámer je ťažké si predstaviť v kontexte Európy na začiatku 20. storočia, pretože išlo o vôbec prvú multimodálnu stavbu na svete.

Čokoľvek sa sem priviezlo na voze, koňmo, vlakom alebo sa prinieslo v rukách, všetko mohlo o niekoľko hodín vyraziť na zaoceánsku cestu. A trasa doručovania fungovala aj v opačnom smere, pretože napojenie areálu na železnicu, lodnú aj pozemnú prepravu bolo dokonale premyslené.

Listové zásielky aj balíčky voňajúce kávou a čokoládou sa spracovávali v areáli s rozlohou 45-tisíc štvorcových metrov. V areáli pracovali stáli zamestnanci pošty (spolu ich bolo až 3 000) a v pridružených skladiskách a depách malo prácu nespočetne manipulačných robotníkov, zriadencov železnice aj posádok lodí.

Tunajšia Gare Maritime, kombinácia poštového úradu, terminálu železničnej stanice osobnej aj nákladnej prepravy a miesto na nalodenie tovaru a pasažierov, bola svojho času druhou najrozsiahlejšou stavbou v celej Európe – hneď po paláci vo Versailles.

Kolos, ktorý sa prežil

Bruselská Gare Maritime bola enormným kolosom, obrím ľudským mraveniskom, dokonale organizovaným uzlom transportu medzinárodných zásielok. A súčasne nikdy nezovšednela, a to vďaka ukážke pokročilého spojenia komplikovaného inžinierskeho zámeru a architektúry v duchu art déco.

Pod túto legendu sa svojím autorstvom podpísali aj niekdajšie legendy svojej profesie: Constant Bosmans a Henri Vandeveld. Areál bol belgickou tlačou v čase svojho otvorenia v roku 1908 jednohlasne považovaný za „odkaz zručnosti belgických inžinierov a staviteľov, monument ich majstrovstva s oceľou, železom, sklom a betónom“.

Prirovnávať ho k srdcu organizmu, ktoré svojím pumpovaním ženie krv a stáva sa tak svojbytným centrom komercie a priemyslu, nebolo v prvých päťdesiatich rokoch minulého storočia vôbec nadsadené. Lenže aj výkonné srdce sa raz unaví a začne zaostávať za zrýchľujúcim sa tempom okolitého sveta.

O niekdajšiu slávu pripravila Gare Maritime rozrastajúca sa Európska únia a bezcolné zóny, boom rýchlostných ciest a diaľnic, uprednostnenie železničnej prepravy v neprospech riečnej.

Areál, honosiaci sa svojimi parametrami a kvalitou spracovania, sa zrazu prežil a odrástol svojmu pôvodnému poslaniu. Preto od 90. rokov minulého storočia Belgičania riešili, čo s touto stavbou ďalej. Zakonzervovať v hrubých obrysoch jej majestátnosť len pre melanchóliu niekdajšej elegancie sa za tak veľa peňazí zdalo nedostatočné.

Idea prestavby areálu do podoby vskutku monštruóznej koncertnej haly (pre 12-tisíc poslucháčov) našťastie neprešla a pamiatkari, rovnako ako aj radnica, sa zdržanlivo postavili aj k nápadu na vytvorenie 900 sociálnych bytov „zastrešeného“ susedstva. Centrálny objekt stanice Gare Maritime pritom svojou šírkou 140 metrov, dĺžkou 280 metrov a výškou až 24 metrov ponúkal fascinujúci priestor na náhradné využitie. Ale aké?

Nový zmysel?

Úžitok prinieslo mesto v meste. Prešľapovanie v neistote, ktorú len ťažko niesla štvorica nadnárodných developerov spoluvlastniacich areál, ukončil rok 2017. Finálnym verdiktom o budúcnosti miesta sa stal zámer na jeho pretvorenie do podoby „zmiešaných“ urbánnych programov.

Teda zachovanie vonkajšieho objemu pamiatkovo chránenej stavby, ale prepracovanie vnútornej výplne na kancelárie, predajne, reštaurácie, cateringové služby a priestory na spoločenské podujatia.

Cieľom bolo vytvoriť „mesto v meste“, kryté nové bulváre ulíc, parky a námestia, všetko s príslušnou civilnou obslužnosťou. Presnejšie, „vybudovať mesto, na ktoré nikdy neprší“; to sú poetické slová tvorcu projektu Dietera de Vosa, ktorý sa spolu s architektmi štúdia Neutelings Riedijk pustil do neľahkej práce.

Prečo neľahkej? Stanica Gare Maritime nebola žiadnym brownfieldom, nepeknou stopou industriálnej minulosti ani jazvou v organickom tkanive metropoly. Ale skôr miestom osobných spomienok a podstatnou súčasťou histórie celého mesta. Citlivosť k pôvodnej skladbe a dôraz na zachovanie pôvodného charakteru sú však z princípu neľahké, keď chcete súčasne „zmeniť, ale zároveň uchovať“ čokoľvek s rozlohou 45-tisíc štvorcových metrov.

Kolosálna stavba vždy predstavuje výzvu, narazíte na parametre celkového objemu, rozdrví vás jej vizuálna váha. Pravda, ak práve nemáte taký dokonale vypracovaný projekt ako rotterdamskí architekti, ktorí si k dielu prizvali rad uznávaných profesionálov z rôznych odborov, aby s nimi od samého začiatku riešili čiastkové problematické úseky. Že nad plánmi redizajnu historickej budovy zasadli architekti, to dáva zmysel.

Ale poradný tím v tomto prípade tvorili tiež konštrukční inžinieri (inžinieri z Bureau Bouwtechniek sú priamo spolutvorcami zámeru), strojní technici, pamiatkari, odborníci na akustiku, krajinári, hygienici, umelci, konzultanti požiarnej bezpečnosti, ekonomickí poradcovia a rozpočtári materiálu.

Vlastne len pod pilotnú verziu návrhu sa podpísalo viac ako 50 expertov mimo živého jadra Neutelings Riedijk Architects, ktorí prípravu poňali komplexne a jednotlivé aspekty projektu rozhodne nepodcenili. A čo teda na tomto mieste, v obálke monumentu minulosti s potenciálom do budúcnosti, nakoniec vyrástlo?

V podstate sa tu nachádza celá samostatná mestská štvrť s včlenenou desiatkou parkov, voľne naviazaná presklenou fasádou na vonkajšiu ulici Picardstraat.

Minulé a súčasné prvenstvá

Prvý krok? Zmenšiť a poľudštiť mierku neprirodzene veľkej budovy a priestor v jej podstreší rozdeliť na menšie pavilóny s rozlohou 4 500 štvorcových metrov; vo vstupnej a koncovej časti tak zároveň vznikli dva menšie vstupné portály (750 m²).

„Tým sa narušil dojem nekonečnej haly, pripomínajúci skôr nákupné centrum, a vytvorila sa ilúzia uličnej siete,“ opisuje de Vos. Tú podporila adaptácia desiatky záhrad (tematicky členených ako lesné, kvetinové, lúčne a vonné), mozaikovito včlenených medzi stavby, a aj zapracovanie dvoch 16-metrových pruhov zelene.

Inšpiráciu si architekti vypožičali od španielskych ramblas, voľne priechodných pasáží s malými námestiami medzi blokmi domov. Na vstavané pavilóny aj stropné obklady sa využili CLT panely doplnené certifikovaným FSC dubovým drevom. Zachoval sa princíp ekologickej udržateľnosti aj úspor. Riešenie s cementovými prekladmi by bolo hmotovo päťkrát ťažšie (a niekoľkonásobne drahšie).

Navyše panelové štruktúry môžu existovať úplne nezávisle od oceľovej konštrukcie obvodu pôvodnej stavby. „S CLT sme mohli naplno využiť možnosti off-site konštrukcie, prefabrikovať potrebné diely a nechať ich zostaviť v mieste bez prístupu ťažkej techniky alebo narušenia samotnej lokality,“ dodáva de Vos.

Panely sú pritom zo svojej podstaty modulárne a môžu sa časom pokojne využiť aj inde – ide o jasný odkaz na cirkulárnu ekonomiku, materiálovú recykláciu a dopyt po opätovnom využívaní, ktorá vlastne celý projekt Gare Maritime charakterizuje.

Z niečoho starého a nevyužívaného sa tu vytvára niečo zmysluplné, významné pre ďalšiu existenciu. Sériu niekdajších prvenstiev po úprave Neutelings Riedijk rozšírila ďalšia, aktuálna. Gare Maritime je v súčasnosti najväčšou realizáciou s využitím CLT panelov v celej Európe.

A ďalším unikátom je, že jej prevádzka je kompletne energeticky neutrálna, s nulovou emisnou bilanciou. Podlhovastá strecha sa totiž priam ponúkala na inštaláciu 17-tisíc štvorcových metrov solárnych panelov, ktoré teraz kryjú vnútorný dopyt po energiách (doplnený geotermálnymi vrtmi). Funguje tu aj rozsiahly systém na zber vody, ktorý slúži na zalievane zelene.

Voda zo strechy, sústredená v objemných nádržiach, je tu potrebná. Gare Maritime je totiž mestom pod strechou, na ktoré neprší. Jeho srdce však bije ďalej. Realizácia bola v roku 2020 nominovaná na cenu za architektúru ARC20 a takisto na národné ocenenie BTCA (Belgian Timber Construction Awards); tento rok získala nomináciu na prestížnu cenu Mies van der Rohe Award 2022.