Klimatická kríza a budúcnosť miest

Dnes žije v mestách 3,5 miliardy ľudí. Ročne sa prisťahuje ďalších 77 miliónov a podľa prognóz by mali v roku 2050 bývať v mestách až dve tretiny svetovej populácie. Mesto poskytuje pracovné príležitosti, prístup k vzdelaniu aj k zdravotnej starostlivosti. Už teraz sú mestá podľa expertov zodpovedné za polovicu emisií oxidu uhličitého. Čo pre mestá znamená klimatická kríza? Je urbanizácia cestou k záchrane planéty alebo si všetko len zhoršujeme?

Podľa projekcií Spojených národov (2018 Revision of World Urbanization Prospects, UN DESA) by sa 90 % rastu urbanizácie malo odohrať v Ázii a v Afrike. Dnes medzi najurbanizovanejšie časti sveta patrí Severná Amerika (v mestách žije 82 % populácie), Latinská Amerika a Karibik (81 %), Európa (74 %) a Oceánia (68 %).

Na opačnom konci spektra je Afrika, kde 57 % obyvateľov žije na vidieku. Afrika a Ázia boli v roku 2018 domovom takmer 90 % svetového vidieckeho obyvateľstva. Celosvetové vidiecke obyvateľstvo sa v súčasnosti blíži k 3,4 miliardy a očakáva sa, že do roku 2050 mierne vzrastie a potom klesne na 3,1 miliardy.

Najviac ľudí na vidieku žije v Indii (893 miliónov obyvateľov) a v Číne (578 miliónov). Naopak, najväčšie mesto sveta je Tokio. S aglomeráciami počet jeho obyvateľov dosahuje až 37 miliónov. Na porovnanie – v Poľsku žije 38 miliónov ľudí, nasleduje Nai Dillí s 29 miliónmi, Šanghaj s 26, Mexico City a São Paulo, každé s približne 22 miliónmi obyvateľov.

Káhira, Bombaj, Peking a Dháka už tiež majú takmer 20 miliónov obyvateľov. Očakáva sa, že Tokio do roku 2020 začne klesať, kým Dillí, naopak, bude v roku 2028 naďalej rásť a stane sa najľudnatejším mestom na svete.

Rastúce mestá

Pre tieto multimiliónové urbánne zóny sa pomaly začína používať nový pojem: megamestá. Megamesto je urbánny celok s viac ako 10 miliónmi obyvateľov. Predpokladá sa, že do roku 2030 bude mať svet 43 megamiest. Väčšina z nich sa bude nachádzať v Ázii a v Afrike.

V 33 megamestách sveta však dnes žije jeden človek z ôsmich, takmer polovica obyvateľov miest žije v sídlach s menej ako 500 000 obyvateľmi. Niektoré z najrýchlejšie rastúcich mestských aglomerácií sú ešte dnes mestá s menej ako 1 miliónom obyvateľov. Tento raketový rast predstavuje zároveň risk aj výhodu.

Výhoda je v tom, že ak pochopíme kľúčové trendy, môžeme v týchto mestách realizovať program trvalo udržateľného rozvoja. Keďže svet pokračuje v urbanizácii, rozvoj závisí čoraz viac od úspešného riadenia rastu miest, a to najmä v krajinách s nízkymi príjmami, kde sa predpokladá, že tempo urbanizácie bude najrýchlejšie.

Očakávaný rast mestského obyvateľstva bude vyžadovať rozsiahlu rekonštrukciu mestskej infraštruktúry aj budov. Plocha miest sa v priemere zväčšuje dvakrát rýchlejšie ako počet obyvateľov.

Prečítajte si tiež: Kedy nám budú v domoch padať pečené holuby do úst?

Kritická hranica

Osobitná správa o globálnom otepľovaní o 1,5 °C (The Special Report on Global Warming alebo tiež SR1.5) je jednou z najdôslednejšie zostavených vedeckých správ.

Vznikla na základe posúdenia viac ako šiestich tisícov najnovších vedeckých prác a dokumentov, zahŕňala tri kolá preskúmania a odpovede na viac ako štyridsaťtisíc pripomienok národných vlád, mimovládnych organizácií, miest, verejnosti aj expertov zo všetkých regiónov sveta.

Dôslednosť a precíznosť boli nutné, no výsledok len potvrdil to, čo sme tušili. Zmena klímy predstavuje vážnu hrozbu pre planétu. Svet sa už v dôsledku ľudskej činnosti oteplil o 1,0 °C nad úroveň pred industrializáciou a začínajú sa prejavovať nezvratné efekty. Záleží na každej desatine stupňa.

Pri súčasnom oteplení o 0,2 °C za desaťročie dosiahne globálne otepľovanie v rokoch 2030 až 2052 1,5 °C. Prekročenie limitu globálneho otepľovania o 1,5 °C, aj keď len dočasne, nás zavedie do veľmi neistého sveta. Za touto hranicou sú možnosti ľudskej adaptácie otázne.

SR1.5 predpokladá extrémne hospodárske aj spoločenské dôsledky, spôsobené extrémnymi výkyvmi počasia. Už pri oteplení o 2 °C správa predpokladá vyhynutie dvoch tretín hmyzích a polovice rastlinných druhov.

Posúva sa hranica a mortalita pri chorobách ako malária či horúčka dengue. Limitácia vodných zdrojov spôsobuje chudobu a masovú migráciu. Časť populácie a väčšina ekosystémov sa väčšiemu zvýšeniu teploty nedokážu prispôsobiť.

Aby sme otepľovanie planéty obmedzili, musíme dosiahnuť nulové globálne emisie CO₂ a výrazne znížiť emisie skleníkových plynov. Celkové množstvo emitovaného CO₂, až kým nedosiahneme prah nulových globálnych emisií, do značnej miery určuje rýchlosť otepľovania.

Zodpovednosť miest

Rozšírenie miest bude kľúčovým určujúcim faktorom emisií vo viacerých sektoroch. V súčasnosti sú urbánne zóny zodpovedné za takmer polovicu svetových emisií, no riešením nie je presťahovať všetko obyvateľstvo na vidiek.

Naopak, tento tlak môže byť katalyzátorom prijatia nových technológií, budov a infraštruktúr, ktoré majú nízke alebo takmer nulové emisie a sú prispôsobené očakávanej budúcej zmene klímy. Dôležitá je včasná reakcia. Budovy, ktoré predstavujú viac ako tretinu celosvetovej spotreby energie, majú veľký potenciál úspory energie.

Možnosti trvalo udržateľnej výstavby zahŕňajú energetickú účinnosť, skvalitnenie technického vybavenia neštrukturálnych stavebných prvkov, zateplenie a opätovné využívanie materiálov. Podobné riešenia sa musia používať vo veľkej miere. Aby sa dosiahla hranica otepľovania 1,5 °C, globálny stavebný fond bude musieť mať v roku 2050 o 80 až 90 % nižšie emisie ako v roku 2010.

Tento cieľ tiež vyžaduje minimálne 5 % ročnú dodatočnú sadzbu energie na prebudovanie existujúcich budov vo vyspelých krajinách, pričom všetky nové budovy budú do roku 2020 postavené bez fosílnych palív a s takmer nulovou spotrebou energií. Keďže mestské oblasti rastú, často využívajú zdroje z okolitých ekosystémov.

To vedie k poklesu funkčnosti ekosystémov, napríklad k poklesu schopnosti zmenšovať následky povodní alebo extrémneho sucha, čo zhorší miestne klimatické extrémy. Zlepšenie ekologickej mestskej infraštruktúry so zvýšeným využívaním prírodných riešení by mohlo znížiť záplavy a suchá, umožniť ochranu vôd a znížiť účinky mestských termálnych ostrovov.

Doprava a spotreba

Spotreba energie miest však zahŕňa viac ako len budovy samotné. Procesy, ktoré vedú k udržaniu hranice 1,5 °C, musia rátať aj s výrazným znížením dopytu po energii, so znížením emisií oxidu uhličitého a zvýšením spotreby energie z obnoviteľných zdrojov.

Dodávky elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov by do roku 2050 mali dosiahnuť 70 – 85 % celkovej spotreby energie. Existujú náznaky, že v sektore výroby elektriny sa môže uskutočniť prechod systému v súlade s udržaním hranice 1,5 °C.

Tzv. nízkouhlíková elektrická energia sa v posledných rokoch zvýšila. Je to evidentné vo vzostupe solárnych, veterných a batériových technológií, z ktorých všetky súvisia s mestami a ich energetickým dopytom. Pozitívnym príkladom je technologický gigant Google, ktorý už v roku 2017 používal na prevádzku všetkých svojich kancelárií aj datacentier elektrinu z obnoviteľných zdrojov.

Významným prispievateľom k emisiám je sektor dopravy. Podiel nízkouhlíkových palív (elektrická energia, vodík a biopalivá) by mal byť v roku 2030 12 % a v roku 2050 55 %. Dôležitú úlohu pri znižovaní emisií zohráva aj plánovanie kompaktných miest a miest s pešími zónami.

Cestou k dekarbonizácii je aj prechod na iné druhy dopravy: pešiu, hromadnú, na bicykle alebo elektrobicykle. Medzi kľúčové spoločenské prínosy znižovania uhlíkovej náročnosti dopravy v mestách patrí zníženie znečistenia ovzdušia, intenzity dopravných zápch a počtu smrteľných nehôd. Zlepšenie zdravotných výsledkov vďaka aktívnejšiemu cestovaniu a čistejšiemu ovzdušiu je takisto nezanedbateľný benefit.

Mestské a priemyselné systémy sú vzájomne prepojené množstvom závislostí vrátane hospodárskej činnosti, príjmov a zamestnanosti. Materiály potrebné na mobilitu, bývanie a potraviny vytvárajú závislosti medzi mestami a priemyslom.

Priemyselno-mestská symbióza má často aj podobu výmeny tepla, odpadu, materiálov alebo vody. Zvýšená miera recyklácie materiálov a nahradenie výrobkov s vysokou produkciou emisií CO₂ výrobkami z obnoviteľných materiálov by mohli podporiť priemyselnú konverziu v mestských oblastiach.

Ak dôjde k prekročeniu emisií v prímestských a vidieckych oblastiach, v ktorých sa produkujú materiály pre mesto, mestá by následne museli implementovať niektorú z technológií CDR (Carbon Dioxide Removal – odstraňovanie oxidu uhličitého).

Technológií CDR existuje niekoľko typov, ale v princípe ide o zachytávanie, absorpciu a ukladanie nadbytočného uhlíka priamo v mestách, ktoré by sa stali akýmisi „špongiami“ na uhlík produkovaný v ich podporných okolitých zónach.

Tiež by si vyžadovali viac výsadby mestských lesov, ekologického mestského poľnohospodárstva a viac využívania udržateľne produkovaného dreva v stavebníctve. Prírodné systémy, ako sú pobrežné, mokraďové a riečne systémy, by sa tiež mali používať na zachytávanie uhlíka.

Úpravy v mestách sa môžu urýchliť aj väčším dôrazom na prispôsobenie sa miestnym ekosystémom, zelenou infra­štruktúrou a využívaním prírodných systémov na zachytávanie uhlíka v mestských oblastiach. Kontextovo vhodný rozvoj zelených plôch, ochrana ekosystémových služieb a rozvoj riešení založených na prírode môžu zvýšiť možnosti dostupnej mestskej adaptácie.

Neprehliadnite – Dažďová záhrada: Na čo slúži a ako funguje?

Riešenie je možné

Na obmedzenie globálneho otepľovania sa môžu použiť už existujúce technologické inovácie. Nejde o sci-fi riešenia, na ktoré by sme museli čakať. Napríklad zapojenie inteligentných sietí a spoločne využívaných technológií IoT zároveň zvýši povedomie verejnosti o vplyve energetických rozhodnutí na životné prostredie, môže pomôcť zmeniť modely spotreby energie s vysokou spotrebou uhlíka.

Takéto možnosti je možné nasadiť relatívne rýchlo a vo veľkom rozsahu. Ich vplyv môže zosilniť hustota miest a mestských oblastí. Mestská politika musí slúžiť ako urýchľovač prechodu na ekologicky zodpovedný model v energetických a priemyselných systémoch.

Obmedzenie globálneho otepľovania na hranicu 1,5 °C je aj zodpovednosťou urbánneho plánovania. Skúsenosti z miest a regiónov, ktoré úspešne prešli niektorými z týchto systémových zmien, by sa mohli použiť ako modelový príklad pri tvorbe globálnych pravidiel.

S narastajúcou urbanizáciou a pokračujúcimi prepojeniami medzi mestom a vidiekom a mestom a ekosystémami je však nemožné izolovane aplikovať zmenu len na jeden zo systémov. Určité voľby mestského životného štýlu, ako je chôdza a cyklistika, môžu znížiť dopyt po energii, znížiť emisie a zároveň uľahčiť trvalo udržateľný rozvoj.

Na prekonanie sociálno-kultúrnych, environmentálnych, trhových a hospodárskych prekážok bude potrebný záväzok a koordinácia. Niektoré z nich je možné prekonať precíznym plánovaním, politikou a zákonmi, no v konečnom dôsledku ide najmä o zmenu myslenia a správania obyvateľov.

Článok  bol uverejnený v časopise ASB 6-7/2019.