Malé veľké úvahy o meste

Verejná diskusia, ktorá sa uskutočnila v rámci projektu Urbanity v komornej atmosfére botela Marína na dunajskom nábreží v Bratislave, priniesla nový netradičný pohľad na Bratislavu, ale aj iné slovenské mestá. Organizátori projektu si povedali, že k urbanistickým problémom by sa mali vyjadriť odborníci z rôznych sfér spoločenského života, nielen architekti, aktivisti či plánovači. Na nasledujúcej dvojstrane prinášame výber zaujímavých postrehov, ktoré stretnutie prinieslo.

Little Big City
Ak by bola Bratislava osobnosťou, čo by sme o nej mohli povedať? Touto otázkou sa zaoberal psychológ a vysokoškolský pedagóg Matej Jaššo. Naši čitatelia sa mohli stretnúť s jeho úvahou o meste ako o osobnosti v minuloročnom júlovom čísle časopisu ASB. V Bratislave podľa Mateja Jašša badať prvky vernakulárneho, teda pôvodného jazyka, ktorý sa tvorí spontánne, ale aj metropolitného európskeho či politického jazyka. „Prezentačný slogan Bratislava – Little Big City (Bratislava – malé veľké mesto) – naznačuje, že naše hlavné mesto sa rado učí cudzie jazyky, ale učí sa ich zle. Aj anglické preklady na automatoch na cestovné lístky prezrádzajú istú ambicióznosť, na druhej strane však dokumentujú aj nezrelosť a netrpezlivosť,“ hovorí Matej Jaššo. Podľa neho je temperament Bratislavy indiferentný, nevyprofilovaný, a rozhodne nie spontánny a živý.

„Z hľadiska charakteru, ktorý vypovedá o hodnotách, nadobudnutých výchovou či okolnosťami, naše hlavné mesto pripomína skôr adolescenta. Hlási sa už k istým hodnotám, ale potrebuje ešte čas a životné skúsenosti, aby ich zvnútornilo a prijalo za svoje. Mnohé hodnoty len deklamuje, pretože vie, že sa to patrí, ale necíti sa byť s nimi stotožnené. Prejavuje sa to napríklad v otázkach postojov k životnému prostrediu, vo vzťahu k ľuďom s postihnutím alebo k cudzincom,“ podotýka psychológ. Podobné signály môže Bratislava vysielať v behaviorálnej rovine – prostredníctvom svojho správania k vlastným obyvateľom, turistom, investorom alebo iným mestám.

„Ak by som sa mala na mesto pozrieť z antropocentrického hľadiska, neuvažovala by som o ňom ako o adolescentovi,“ oponuje Mira Keratová, kurátorka a teoretička umenia. „Táto predstava totiž môže zvádzať k tomu, aby sme boli oveľa blahosklonnejší a hovorili si, že mesto z toho vyrastie a všetko sa postupne naučí. Premýšľala by som o ňom ako o božom koši. Mesto sa má využívať, byť funkčné, ale takisto má zodpovedať určitým estetickým kritériám.“ Ďalej podotýka, že medzi Slovákmi sa udomácnila submisívnosť. Neartikulujú svoje potreby, ale, naopak, podriaďujú sa. Podľa Miry Keratovej to súvisí s históriou našej krajiny. „Ľudia počas normalizácie nepovažovali verejný priestor za svoj. Patril totiž štátu. Ak si niekto v čase platnosti zákazu zhromažďovania sa a takzvaného obuškového zákona sadol na schody pred štátnou inštitúciou, ihneď mal problém.“

Imidž alebo identita?
Andrej Ferko, matematik, ale aj spisovateľ, dramatik, scenárista a publicista, odkazuje na knihu profesora Harvardskej univerzity Andreasa Huyssena Prítomnosť minulého s podtitulom Urbánne palimpsesty a politika pamäti. V publikácii sa hovorí, že každé mesto sa dnes ocitá v dileme výberu medzi imidžom a identitou.

Andreas Huyssen uvádza príklad Berlína, ktorý sa odmietol stať univerzálnym pamätníkom obetiam druhej svetovej vojny. „Bratislava sa rozhodla pre imidž a servilnosť. Jej kultúrne hodnoty navyše negovalo aj obdobie totality, ktorým prešla. Berlín, Paríž a Londýn zvolili identitu a na jej zachovanie zostali ich historické jadrá konzervované. Naše hlavné mesto je, bohužiaľ, výkrikom paradoxov. Môže sa pochváliť napríklad najvyšším počtom stromov, ktoré rastú na strechách, schodmi na Mýtnej ulici, ktoré vedú do steny, či snehovými tyčami, ktoré sú na ceste ešte aj v lete,“ upozorňuje Andrej Ferko a nešetrí kontroverznými názormi.

„Bratislava nebola a nikdy nebude slobodná. Mesto ovplyvňuje politika jeho vlastnej pamäti, ktorá sa odvíja od filozofie dejín. Kým preambula ústavy a ďalšie dokumenty štátu predpokladajú pozitívnu filozofiu dejín, politiku pamäti v Bratislave určuje negatívna filozofia dejín. Jej praxou je znižovanie kultúrneho významu Bratislavy, ktorý najlepšie vidieť na ochrane kultúrneho dedičstva, ikonografii súsoší a pomenovaní ulíc. Na negatívnej filozofii dejín – na popieraní významu Bratislavy a jej organického rozvoja – sa dá totiž podstatne lepšie zarábať,“ vysvetľuje Andrej Ferko.

Pavel Šimove, turistický sprievodca a predseda Spoločnosti sprievodcov cestovného ruchu, hovorí o túžbe po submisívnosti a radosti z nej – napr. v službe investorovi alebo peniazom. Neodporúča však hľadať vinu iba v developeroch. „Jednoducho využívajú nástroje, ktoré majú k dispozícii, aby dosiahli svoje ciele. Otázka je, či tu existuje ozajstná protiváha. Nepáči sa mi negatívny tón, ani fatalizmus. Ľudia, ktorí niečo v meste chcú zmeniť, to môžu dosiahnuť. Majú na to všetky potrebné právne inštrumenty, treba si ich naštudovať, vyvinúť iniciatívu a zotrvať v nej. Hovoriť o nedostatku slobody je zbytočné. Sloboda tu je, otázne je, či existuje aj zodpovednosť za túto slobodu,“ myslí si Pavel Šimove a dodáva, že vzhľadom na partnera v dialógu – developera, sú iniciatívy občianskych združení nedostatočne rozvinuté. Podľa jeho názoru zväčša riešia iba parciálne problémy a nesnažia sa o vzájomnú podporu.

„Zo svojej skúsenosti môžem povedať, že ochotu dohodnúť sa prejavujú skôr zahraniční než domáci developeri. Lokálni investori síce správne poukazujú na to, že v Bratislave absentujú jasne stanovené pravidlá, čoho dôkazom je aj neschválenie územného plánu, na druhej strane však vo veľkom ignorujú existujúce pravidlá, napríklad zákon o verejnom obstarávaní,“ dopĺňa názory Štefan Šlachta, hlavný architekt mesta Bratislava.

Bez vzťahu k prostrediu
Pavel Šimove vidí podstatu urbanistických problémov aj v slabej spätosti obyvateľov – prisťahovalcov s mestom: „Slabo zakorenení ľudia sa ľahko manipulujú a nedokážu si vytvoriť vzťah k prostrediu.“ Podobný názor vyslovuje aj košický architekt Michal Hladký. Poukazuje na rozrieďovanie bohatej historickej identity Košíc vplyvom udalostí druhej svetovej vojny, spojenej s deportáciou židovského obyvateľstva a následnými odchodmi maďarských či českých intelektuálov, ako aj v dôsledku masívnej vlny prisťahovalcov v začiatkoch fungovania Východoslovenských železiarní, dnešného závodu U. S. Steel Košice.

„V rozdrásanom 70-tisícovom meste sa po druhej svetovej vojne zvýšil počet obyvateľov na 250 000. Noví občania si však vzťah k mestu nevytvorili. V urbanistickom priestore najdôležitejšiu úlohu zohráva diverzita. Košice však trpia tým, že sú po ekonomickej stránke monofunkčné,“ podotýka Michal Hladký.

Matej Jaššo pripomína, že identifikácia s miestom alebo teritóriom sa považuje za jeden z najdôležitejších aspektov v živote človeka. Deje sa zväčša na základe prirodzených a spontánnych mechanizmov, čiže identifikácie s rodinou, priateľmi, okolím. „Chýba tu však identifikácia nadstavbová, t. j. stotožnenie sa s hodnotovým modelom, ktorý mesto ponúka,“ upozorňuje psychológ. Pavel Šimove si však myslí, že po období totality je ťažké očakávať, že zmena nastane v prvom rade na strane magistrátu.

Na druhej strane Mira Keratová zastáva názor, že problémy identity mesta netreba automaticky spájať s prisťahovalcami. „Vhodným príkladom môže byť Berlín, ktorý vyrástol na podobnej historickej báze ako Bratislava. Napriek tomu je dnes úplne iným mestom so svojou identitou a s množstvom prisťahovalcov,“ pripomína kurátorka.

„Bratislava má v súčasnosti 426 000 obyvateľov, ale žije v nej 700 000 ľudí. Znamená to, že približne 300 000 ľudí sem dochádza, či už za prácou alebo štúdiom. Každý deň sa Bratislava zaplní 60 tisíckami áut, ktoré z nej podvečer znova odchádzajú. Život a identitu hlavného mesta to ovplyvňuje veľmi negatívne. Územný plán pritom predpokladá do roku 2030 nárast počtu obyvateľov o 80-tisíc. V Bratislave sú však už dnes naprojektované byty pre 220 000 obyvateľov. Kde však hlavné mesto zoberie ľudí, ktorí tam budú bývať? Podnieti to príchod ďalších prisťahovalcov?“ pýta sa Štefan Šlachta. Podľa neho sa v Bratislave prejavuje aj problém provinčnosti a malomeštiactva, ktoré sa spájajú s neschopnosťou prijímať súčasnú architektúru.

„Mesto je živý organizmus, ktorý sa vyvíja a rastie. Rekonštrukciám starých budov netreba za každú cenu zabraňovať, pretože to môže viesť, ako v prípade Vincentiho ateliéru, k ich vlastnej deštrukcii. Ako starým ľuďom podáte transfúziu, aj historickým objektom možno pomôcť opodstatnenými zásahmi, ktoré zohľadnia ich prevádzkové potreby,“ hovorí hlavný architekt Bratislavy.

Anna Salvová
Foto: Maroš Krivý, autorka

Článok bol uverejnený v časopise ASB.