Mestá sú príbehmi ľudí

Hľadanie mesta

Urbanizácia rovná sa civilizácia. Jednoduchá rovnica, ktorá má na obidvoch stranách svojich veličín množstvo charakteristík formovaných počas mnohých tisícročí vývoja. Rôzne teórie sa striedali s rozmanitými prejavmi praxe. Zároveň ale možno súhlasiť so slovenským urbanistom a architektom Petrom Beňuškom, že mesto tvoria ľudia a nie prázdne kamenné domy. Podľa neho sa však v odbornej i laickej verejnosti stále zdôrazňujú stavby – či už technická infraštruktúra, doprava, cesty, bytové domy, či pešie zóny – pričom obyvatelia a návštevníci mesta sú až na druhom mieste.

„Samozrejme, väčšina ľudí sa pozerá na mesto z krátkodobého hľadiska, čiže z pohľadu svojich momentálnych potrieb, ale stavebná podstata domov a infraštruktúry sa pretvára pomalšie ako sa menia ľudské potreby. Vývoj miest je teda vývojom pevnej stavebnej časti, ktorá sa pretvára pod vplyvom jej živej časti,“ myslí si Peter Beňuška, ktorý bol začiatkom 90. rokov minulého storočia hlavným architektom Bratislavy, ale skúsenosti má aj v zahraničí – v polovici 80. rokov viedol medzinárodnú skupinu na vypracovanie územného plánu Alžíra.

Kontrasty, symbióza, rozdiely, štatistiky, konštatujúce slogany, ale aj nemilosrdná realita či príjemná poetika – to všetko prináša mesto chápané v širších urbanistických koncepciách jeho tvorby. „Všetko spolu súvisí, ale zároveň má od seba veľmi ďaleko,“ komentuje Burdett súčasnú situáciu, ktorú sa pokúsil pred dvomi rokmi analyzovať aj ako šéfkurátor Bienále architektúry v Benátkach.

Najzákladnejšie štatistiky tvrdia, že kým v minulom storočí žilo v mestách 10 % obyvateľov, v roku 2050 to už bude 75 %, čiže okolo 8 miliárd ľudí. „A to je prognóza, pri ktorej nemôžu byť architekti a urbanisti ľahostajní,“ pokračuje Burdett. „Musíme si klásť otázky – o globalizácii mesta, urbanizovanom spôsobe života, ale najmä o pochopení života ľudí v tomto priestore. Neustále sa hovorí o návratoch k prírode, no tendencia je iná – mestské štruktúry sa zlievajú a vytvárajú nové aglomerácie. To bude základný priestor pre ľudí tretieho tisícročia.“

Ilúzie obchodných centier

„Jadro mesta je tá časť zastavaného územia, kde ľudia chodia vzájomne komunikovať, idú za kultúrou, spoločenskými kontaktmi či za nákupmi,“ definuje Peter Beňuška svoju predstavu, no zároveň si uvedomuje, že akýmisi malými srdcami sa v súčasnosti stávajú aj nákupné centrá. Tie neslúžia len na nákup, ale poskytujú aj aktivity na voľný čas. Spočiatku prichádzali ako supermarkety s najlacnejšou a najfunkčnejšou podobou a ich primárnym cieľom bolo nasýtiť hlad ľudí. Neskôr sa začali obliekať do luxusnejšieho vnútrajška, pričom sa snažili pokryť celú každodennosť človeka.

„Socializmus prostredníctvom architektúry a rôznych verejných funkcií neposkytoval človeku pôžitok,“ rozširuje tému sociológ Miroslav Tížik zo Sociologického ústavu SAV. „Vo verejnom priestore sa mohol človek realizovať iba ako indivíduum, nie ako sociálna bytosť. To bolo aj jedným z dôvodov úspechu supermarketov, ktoré poskytli okrem ponuky výhodnejších cien aj pastvu pre oko svojou nablýskanosťou, farebnosťou a novotou. No a neskôr prišli nákupné centrá typu Polus a Aupark, ktorým bežný verejný priestor v našich mestách nedokáže konkurovať. Ľudia sa radi predvádzajú a radi si obzerajú iných. Porovnávajú sa s ostatnými, a tak si utvrdzujú pre seba aj iných svoje spoločenské postavenie. Iste, môžu sa prechádzať aj po historickom centre Bratislavy, ale tam nestretávajú dôležitých ľudí pre seba. Čo by z toho mali – predvádzať sa pred turistami. Tí ich predsa nepoznajú, a aj tak sa zaujímajú najmä o neživý skanzen okolo nich.“

A to je podľa sociológa ďalšia funkcia mesta. Ak zostaneme v centre Bratislavy – tá nepriťahuje jej obyvateľov, pretože sa tam nenachádzajú služby a možnosti na uspokojenie každodenných potrieb. Centrum je jednoznačne určené pre turistov. To, čo ľudia hľadajú, im ponúkajú obchodné centrá: vznikli tam umelé ulice, v ktorých človek priamo zažíva to, čo mal poskytovať mestský priestor. Je to síce priestor obmedzený otváracími hodinami, ale pocit slobody je v koncentrovanejšej podobe. „Množstvo ľudí, množstvo lesku, množstvo funkcií – to všetko nájde človek v obchodnom centre a pritom nemusí robiť vôbec nič. Stačí, aby sa len prechádzal,“ zdôrazňuje Tížik. „To je jeden z fenoménov, ktorému hovoríme kvalita mestského priestoru.“

Útek do miest?

Spôsob života v mestských centrách nie je totožný a jeho rozmanitosť sa mení podľa jeho veľkosti. Keď prerastie určitú hranicu, vytvárajú sa nové centrá a jeho funkcie sa diverzifikujú. Podľa Beňušku sa dá v budúcnosti očakávať, že táto diverzifikácia subcentier pôjde ďalej do krajiny, veď v nových štvrtiach už teraz vznikajú lokálne centrá. Teoretici píšu o rôznych pásmových mestách alebo polycentrickom systéme urbanizácie, ktorý charakterizuje suma vzťahov v meste a jeho regióne. V tom druhom prípade je k centrálnemu mestu pridružená sieť menších miest a dedín, pričom polycentrický systém je typický pre európske podmienky.

Predpovede o tom, že ľudia budú v budúcnosti bývať v mestách, štatisticky platí najmä pre rozvojové krajiny. V západnom svete prichádza k stagnácii, ba až úbytku obyvateľstva. A to platí tak pre Bratislavu, ako aj pre Chicago.

„V rozvojových krajinách mestá rastú, lebo ľudia do nich utekajú z upadajúceho vidieka,“ hovorí Miroslav Tížik. „Je to pre nich útočisko, zatiaľ čo na západe boli mestá magnetmi, ktoré ponúkali pracovné príležitosti a väčšie možnosti rozvoja. A v tom je rozdiel.“ V prípade Bratislavy je však dôležité aj to, že sa do nej postupne sťahovalo viac a viac ľudí, pričom sa zväčšovala aj tým, ako pohlcovala okolité obce. Takto okolo nej vznikali urbánne pásy, ktoré však neboli úplne mestské. A mnohé už dnes ani nie sú Bratislavou, v ktorej v posledných rokoch ubudlo obyvateľov práve preto, že z nej utiekli do týchto polovidieckych zón. No keďže stále pracujú v meste, pohybuje sa ich v ňom stále viac. „Ľudia tak pracujú v meste, ale žijú v prostredí, ktoré je polovidiecke,“ pokračuje Tížik. „Tieto mezosféry však majú veľa nevýhod, lebo ľudia v nich už nemajú taký servis ako v mestách. Majú síce väčšiu mieru súkromia, ale chýbajú možnosti ako v meste. A taktiež nemajú výhody komunitného života vidieka. Človek sa paradoxne dostáva do izolácie viac ako v meste.“

Podľa sociológa sa treba pýtať, čo ľudia očakávajú od mesta a čo im v ňom chýba. Odpovede však nie sú jednoduché, veď aj v toľko spomínanej Bratislave chýba koncepcia rozvoja mesta a ani prílev ďalších obyvateľov do hlavného mesta už nemusí byť taký výrazný. Časť ľudí sa totiž vysťahovala z mesta do okolitých obcí (ale aj zo Slovenska) za lepšou prácou a nemá dôvod vrátiť sa do Bratislavy, keď ich tam čaká znížená kvalita života. Takisto, so zlepšujúcou sa ekonomickou situáciou v regiónoch nebudú ľudia nútení odchádzať do Bratislavy a následne vyvstáva otázka, odkiaľ bude hlavné mesto čerpať nový potenciál.

Architektúra bez verejných priestorov

Miroslav Tížik je skeptický aj voči postaveniu architekta v súčasnej spoločnosti. Rozpredaním verejných priestorov sa totiž zlikvidovala verejná sféra, ktorej súčasťou boli v minulosti aj architekti. „Privatizácia spôsobila bezmocnosť architektov,“ prízvukuje Tížik. „Architekti nemôžu formovať nejaký štýl, lebo nemajú v rukách ani páky cez stavovské komory alebo zákony na zastupiteľstvá, ktorými by mohli ovplyvňovať istú časť verejných projektov. Architektúra ako pôvodne verejná záležitosť sa presunula za vysoké ploty súkromných záujmov. Bez verejných priestorov nie je verejná diskusia, ani obohacujúce verejné spory. Zostávajú len individuálne gestá architektov, ktoré strácajú na svojej trvácnosti a pôsobivosti.“

V diskusii chýbajú aj ďalší nositelia, ktorí sú schopní oceniť, a tým aj uchrániť, kvalitu diela. Aj preto sa podľa sociológa Tížika v posledných rokoch zničilo toľko architektonických diel. Mnohým ľuďom sa aj páčia, ale nemajú páky na ich záchranu, keďže to nie sú tí, čo majú rozhodovacie právomoci a ekonomickú moc. Fetišizácia súkromného práva má na architektúru rovnako deštrukčné účely ako za socializmu absolutizácia kolektívneho práva.

Peter Beňuška zase delí architektov-urbanistov na dve skupiny. Prví sú vyložene technici, ktorí napĺňajú spoločenskú objednávku. Ak táto objednávka nie je jasne definovaná, zodpovedá jej aj technické riešenie, ktoré je krátkodobé a bez veľkého výhľadu. Potom sú tu ľudia, ktorí sú skôr vizionári. Možno majú menej zrealizovaných projektov, ale vidia veci komplexnejšie a presahujú časové, spoločenské aj profesijné hranice.

„Treba otvorene počúvať aj vizionárov, pretože môžu takisto ovplyvniť formovanie spoločenskej objednávky,“ hovorí Beňuška. „Môžu prispieť k tomu, aby si spoločnosť a príslušné volené štruktúry vedeli lepšie zadefinovať dlhodobú stratégiu rozvoja pre dané územie mesta. To je čoraz viac podmienené developermi a ich aktivitami, pričom som presvedčený, že nechcú mesto paralyzovať. Developeri ­postupne aj u nás začínajú chápať, že v ich prospech nehovorí len maximálna ekonomická vyťaženosť projektov. Ich biznisu sa bude dariť viac, keď bude mesto fungovať ako organický celok.“

Spolupráca súkromnej sféry a verejnej správy môže viesť aj k nájdeniu prostriedkov na kultiváciu panelových sídlisk. Zateplenie budov, ich energetické úspory sa môžu snúbiť aj s dobudovaním príkladov spoločenského života obyvateľov. Štvrte sa potom nezadusia – naopak, mesto nadobudne novú dynamiku a začne písať ďalšie príťažlivé príbehy.

Niemeyerova šanca

Pravda, nie každý architekt dostane šancu ako kedysi Oscar Niemeyer, keď mal so svojim priateľom Lúciom Costom vymyslieť podobu Brazílie, nového hlavného mesta Brazílie. Nie vždy sa opakuje sen, ktorý priniesol najväčšie architektonické dobrodružstvo 20. storočia. Osvieteným vizionárom bol vtedy brazílsky prezident Juscelino Kubitschek, ktorého predkovia prišli do krajiny z južných Čiech v prvej polovici 19. storočia. Keď prišiel k moci, neotáľal. Čo by normálne trvalo pol storočia, zaumienil si dokončiť v tempe desaťkrát rýchlejšom. Pod tlakom rástol skvost. Costa zvolil slávnu urbanistickú koncepciu pripomínajúcu lietadlo smerujúce na západ a Niemeyer navrhol všetky kľúčové budovy: národné zhromaždenie, prezidentský palác a rezidenciu, budovy ministerstiev, súdu, ale i katedrálu, múzea, pamätníky, divadlo či bytové domy.

V nepredstaviteľnom strese prišiel so stavbami, ktoré do architektúry opäť priniesli ušľachtilé stĺpy a oblúky. Hoci boli z betónu, ich krehkosť a vzdušnosť sa odlišovala od vtedajšej architektonickej praxe. Možno aj odtiaľ vyviera čaro jej elegancie, ktorá pripomína sochársku abstrakciu. V Brazílii nie je nič prekombinované, všetko pôsobí v ideálnych proporciách. To, čo sa považovalo za čistú utópiu, sa stalo rýdzou vizuálnou harmóniou.

Aj preto bolo mesto zaradené v roku 1987 na zoznam svetového dedičstva UNESCO – ako najvýznamnejší urbanistický a architektonický komplex dvadsiateho storočia. A čo na to Niemeyer? „Nedalo sa cúvnuť, ocitli sme sa na mieste, kde nič nebolo, dostali sme sa na koniec sveta,“ odpovedal v rozhovore pre časopis Reflex (16. decembra 2007). „Na strach nebol čas, pochybnosti išli stranou, mali sme obrovskú chuť to dokázať. Som rád, že sme dokázali reagovať na všetky problémy, s ktorými sa nikto pred nami nemusel v takej miere stretávať a ktoré sa ani nedali predvídať.“

Dnes má Niemeyer 101 rokov a aj nedávny svetový kongres architektúry UIA v Turíne mu zložil prostredníctvom obsiahlej výstavy poctu. Najväčšou satisfakciou je však pre neho spokojnosť ľudí, ktorí v meste bývajú alebo ho navštevujú. Príklad Brazílie je možno pre Stredoeurópana geografický vzdialený, ale archetypy tvorby a prístupy k urbanistickému riešeniu nepoznajú vzdialenosti.

Ľudo Petránsky
Foto: Dano Veselský, Peter Gössel – Gabrielle Leuthäserová