Mestský mobiliár: Pozor na plagiáty

Ako utešene sa premieňa tvár miest a mestečiek na Slovensku vďaka peniazom z eurofondov! Radosť prejsť sa ulicou mesta na východe Slovenska zariadenou novými lavičkami... pokým si nesadnete na jednu z nich.

Pri pohľade zblízka zistíte, že ste obklopení amatérsky sfušovanými výrobkami a navyše – ako sa časom vaše podozrenie potvrdí – aj nehanebnými plagiátmi regulárne chránených dizajnov iného výrobcu. Peniaze z eurofondov na obnovu a zlepšenie stavu verejných priestranstiev v mestách a obciach začali prúdiť na Slovensko pred necelým desaťročím. Dlhodobú stratégiu Európskej únie usilujúcu sa o zlepšovanie komplexnej kvality prostredia centrálnych mestských zón, námestí, ulíc či verejných parkov v sídlach zaostalejších regiónov Európy sme si osvojili. Každý po svojom. Kým možnosť získania dotácií motivovala samosprávy rýchlo koncipovať projekty na revitalizáciu verejných priestranstiev a získať zdroje na zlepšenie miesta na život svojich spoluobčanov, viaceré „šikovné“ dodávateľské firmy zatiaľ hľadali a aj našli zaujímavý spôsob, ako zabehnúť výhodný kšeft a vylepšiť si predovšetkým vlastnú finančnú bilanciu na úkor nás všetkých. Plagiáty začali na uliciach a námestiach vyrastať a ešte vždy rastú ako huby po daždi…

Originál kontra plagiát

Na prvý pohľad sa môže zdať, že ide o banalitu. Veď napokon, čo je ešte v dnešnom svete „originál“? Aké autorské práva či chránené vzory? Právne „povedomie“ sa na Slovensku ešte vždy nenosí. Ľahšie sa predsa žije v právnom „bezvedomí“ a niektorí jedinci takýto stav považujú zrejme za úplne normálny, dokonca ním odôvodňujú svoje poklesky. Nedajme sa zmiasť: ozajstná kvalita výrobkov na zariaďovanie verejných priestranstiev, ktoré sa označujú spoločným pojmom mestský mobiliár, nie je nepodstatná – práve naopak! Ako často sa hovorí o zatraktívnení našej domoviny na príťažlivú turistickú destináciu? Koľko správ o tlaku na rozpočty samospráv dennodenne počujeme? Čo nám hovoria slová udržateľnosť alebo zlepšovanie kvality života ľudí? Poučku o tom, že kultivované prostredie prináša spoločnosti a občanom viacero nesporných výhod, sme počuli už veľakrát. V čase, keď si mnohí kupujeme na súkromnú terasu pekný a pohodlný nábytok z odolných materiálov, nerozoznáme, že lavička, odpadkový kôš či stojan na bicykel na ulici by mali spĺňať ešte prísnejšie kritériá vyhotovenia? Ak má výrobca skutočne, nielen naoko garantovať požadovaných šesťdesiat mesiacov obvyklej záruky na mestský mobiliár, výrobok sa musí nevyhnutne vytvoriť s atraktívnym a ergonomickým dizajnom, s vycibrenými robustnými detailmi a vyrobiť profesionálnymi postupmi z trvácnych a odolných materiálov. Prečo sa teda na uliciach a námestiach našich miest stále stretávame s nepodarkami neserióznych lokálnych matadorov, ktorí navyše ruinujú krehkú povesť kvality slovenských výrobkov a poctivých výrobcov?   

Originálny stojan na bicykel

Plagiát s detailmi z podradnejšieho materiálu v Snine.

Identita a kvalita verzus ­rozpočet

Z odborných kruhov zaznieva čoraz viac hlasov zdôrazňujúcich význam novej, lepšej identity našich miest stavajúcej na kultúrnosti a kultivovanosti prostredia. Neďaleké zahraničie – príklady viacerých českých miest, ale aj náš oceneniami ovenčený košický Kulturpark – poskytuje inšpirácie na výnimočné, profesionálne a s duchom doby kráčajúce stvárnenia peších zón či iných mestských priestorov. Na konferencii 29. mája t. r. v Košiciach, ktorá bola venovaná zásadám nového územného plánu mesta, nás projekty predstavené francúzskymi odborníkmi znova utvrdili v presvedčení, že hodnotné verejné priestranstvá majú zásadný vplyv na kvalitu života ľudí v meste a ich význam narastá. Ako toto rozmeniť na drobné a uviesť do života v malej obci, ktorej ročný rozpočet je zanedbateľný v porovnaní s prostriedkami európskych metropol? Pravdaže „len“ s použitím typizovaného, sériovo vyrábaného mestského mobiliára – no od skúseného dodávateľa profesionálnych produktov garantujúceho adekvátnu kvalitu dizajnu a materiálového vyhotovenia. Najčastejší protiargument: vysoká cena! Objektivizujme to, prosím: v ponuke dobrého výrobcu sa nájde široké spektrum výrobkov, pravdaže aj cenovo náročnejšie modely. Jednoduchú, funkčnú a vzhľadovo príjemnú lavičku s dobrými kvalitatívnymi parametrami možno kúpiť už za necelých 150 eur. Tak prečo po skončení projektov stoja v našich mestách plagiáty vyrobené tak nekvalitne, že už po niekoľkých mesiacoch aj laik na nich rozozná značné opotrebovanie či poškodenie vplyvmi počasia?               

Zákon v šikovných rukách

Aktuálne platný zákon o verejnom obstarávaní (VOS) vnímame (nielen) v tomto kontexte ako značne nešťastnú legislatívnu normu. Jej jediným zmyslom sa javí presadiť pri štátnych zákazkách čo najlacnejšie dodávky, z ktorých sa v praxi napokon stanú riešenia, za ktoré všetci zaplatíme presný opak – nehorázne vysokú cenu. (Odporúčam všetkým, ktorí sa stavajú a priori na obranu zákona o VOS alebo nechápu, o čom hovorím: choďte, prosím, na pár dní do Košíc a okúste, aký má VOS pri výbere zhotoviteľa rekonštrukcie električkových tratí za najnižšiu cenu reálny dopad na dennodenný život ľudí v meste!) Ako cez medzeru v zákone unikajú predpísané kvalitatívne parametre výrobku? Jednoducho: keďže zákon nedovoľuje uvádzať konkrétne produkty konkrétnych výrobcov, prvky sa definujú technickými popismi. Ak popis nie je precízny a detailný, súťažiaci s najnižšou cenou – väčšinou vedome – idú do súťaže s produktmi, pri ktorých zamenia napríklad drahšie tvrdé tropické drevo za lacnejšiu borovicu (menej vhodnú pre jej mäkkosť), pozinkovanie za obyčajný náter (ktorý rýchlo popraská a olupuje sa) či vyrukujú s novotvarmi „okopírovaním“ dizajnu, ktorý stál seriózne súťažiaceho dodávateľa roky vývoja, umu a peňazí. Dá sa vôbec dosiahnuť dobrý výsledok? Pri fundovanejšom poznaní zákona o VOS nájde trpezlivý investor postup, pri ktorom sa dá predísť nákupom lacných pokútnych alternatív. Riešením je podrobné zadefinovanie kritérií na výber tzv. ekonomicky najvýhodnejšej ponuky, ktoré umožňuje stanoviť 30 % iných požiadaviek, než je kritérium najnižšej ceny. Prečo túto možnosť samosprávy využívajú sporadicky?

Originálny dizajn lavičky chránený priemyselným vzorom.

Výrobky, ktoré dodala plagiátorská firma v Humennom. 

Kto vlastne diktuje pravidlá hry…

Najčastejšie sa stretávame s názorom, že mestá a obce sú zväčša neskúsení investori a preto ťahajú proti „šikovným“ podnikateľom za kratší koniec. Je pravdou, že zatiaľ čo dodávateľ absolvuje ročne mnoho súťaží, v ktorých sa ostrieľa v problematike vo svoj prospech, mestá a najmä menšie obce nevypisujú súťaže na dodávky nového vybavenia ulíc každý deň. Aj tak sa natíska otázka: prečo si samosprávy ako investori nestrážia väčšmi svoje investície? Prečo akoby nemali záujem poučiť sa z nedobrých skúseností susedov? Prečo nie sú dôslední aspoň v reklamačnom procese, ktorý pri troche výdrže umožňuje dosiahnuť u dodávateľa výmenu nekvalitných výrobkov za nové? Prečo sa toľko starostov „prsí“ najmä tým, že dosiahli najlacnejšiu dodávku a nie ekonomicky najvýhodnejšiu ponuku? Ak sa nájde starosta, ktorý by chcel hodnoverne odpovedať, prosím redakciu, aby mu v budúcom čísle časopisu poskytla priestor.     

Náprava v nedohľadne?

Ako je možné, že v 21. storočí vo vyspelej Európe (lebo chcem veriť ako mnohí iní slušní ľudia v tejto krajine, že patríme do vyspelého sveta) sa nejaký podnikateľský subjekt odváži vyrobiť a verejnosti priamo na očiach vystaviť nie jednu lacnú kópiu, ale opakovane množstvo očividných plagiátov? Ako je možné, že napriek opakovanému porušovaniu medzinárodne platných zákonov o priemyselných vzoroch a v rozpore so zásadami seriózneho podnikania zostávajú plagiáty naďalej na svojich miestach? Prečo v súboji s podvodníkmi ťahajú erudovaný výrobca, obec a architekt dovedna za kratší koniec? Kalkul plagiátorských firiem objasňuje Aleš Bakoš, zástupca známeho českého výrobcu mestského mobiliára: „S plagiátorstvom v arogantnej forme, aká je na Slovensku, sme sa nikde inde vo svete nestretli (in medias res: spoločnosť vyváža výrobky s autentickým dizajnom do 40 krajín sveta). Firmy, ktoré obciam dodajú nekvalitné plagiáty, bezostyšne rátajú s tým, že ak aj prehrajú súdny spor a výsledkom bude súdny príkaz na odstránenie podvrhov, slušná a korektná poškodená firma si výkon rozhodnutia neuplatní. Demontáž plagiátov by totiž pre obec znamenala spletitý reťazec dlhodobých nepríjemností – od povinnosti vrátenia peňazí do eurofondov po zháňanie prostriedkov na zakúpenie nových kvalitných výrobkov. V konečnom dôsledku by si uplatnenie nárokov poškodeného subjektu odniesol najmä občan a s ním verejný priestor, ktorý by ostal na dlhší čas bez akéhokoľvek vybavenia. To nechceme – poslaním našej spoločnosti je skvalitňovať verejné priestranstvá. Stojíme vždy na strane férových investorov a architektov. Chceme byť spoločne prospešní užívateľom, pre ktorých naše výrobky tvoríme, nie im strpčovať život.“     

K plagiátorstvu dochádza aj v iných krajinách. Prichytení pri čine však vedia, že pri preukázaní porušenia zákonov riskujú všetko, a preto sa usilujú situáciu čo najskôr urovnať dohodou. Malá vymožiteľnosť práva, nedostatok skúseností v súdnictve s prípadmi ochrany autorských práv dizajnérov a problematický výklad zákona o VOS sú na Slovensku spojencami plagiátorstva pri verejných investíciách. Šanca docieliť nápravu je reálnejšia v prípadoch, keď sa okopírované výrobky použili v projekte súkromného investora. Konkrétnym príkladom je odstránenie plagiátov a osadenie nových kvalitných produktov od renomovaného výrobcu disponujúceho platným priemyselným vzorom na dizajny, ktoré boli zneužité, pri piešťanskom Auparku. V mimosúdnej dohode investor uznal pochybenie a splnil svoj záväzok na vykonanie nápravy. Mestá a obce sa z už zmienených dôvodov stávajú viac-menej vazalmi chamtivých nepoctivcov využívajúcich slabiny systému. Skutočne si s ničomníkmi nemožno nijako poradiť? Kým sa dočkáme lepšieho zákona o verejnom obstarávaní zo strany zákonodarcov, samosprávy môžu podľa slov Aleša Bakoša robiť jediné: „Precízne vypracovať súťažné podmienky projektov, využívať možnosť ekonomicky najvýhodnejšej ponuky, čo najdetailnejšie zadefinovať navrhované výrobky a dôsledne trvať na splnení všetkých špecifikácií.“

Detail profesionálne vyrobeného originálneho výrobku.

Plagiát lavičky v Partizánskej Ľupči so sfušovanými detailmi.

Pokútne výrobky aj na detských ­ihriskách…

Podobná situácia je na Slovensku aj v oblasti dodávok detských ihrísk a vybavenia na voľnočasové aktivity. Miloslav Jurík, zástupca dodávateľa detských ihrísk škandinávskej proveniencie: „Samozrejme, táto téma je pre nás aktuálna, stáva sa to aj nám. Obvykle to bohužiaľ ignorujeme, keďže je veľmi ťažké dokázať, že ide o kópiu. Častejšie sme ale konfrontovaní s tým, že naše výrobky zadefinované v projektoch sú nahrádzané inými prvkami, ktoré ani kvalitatívne, a dokonca ani rozmerovo nezodpovedajú projektu. Napriek tomu sa projekty takto zrealizujú. V prípade jednej zo starších realizácií bol zhotoviteľ po kontrole z ministerstva nútený zamenené prvky odstrániť a nahradiť ich produktmi predpísanými v projekte. Máme aj pozitívne skúsenosti. Napríklad nedávna realizácia detského ihriska v Šenkviciach, kde obec ako investor zohrala úlohu profesionálneho partnera a z výsledku sa môžeme tešiť všetci.“

Už len krátko ku plagiátorstvu ­dizajnov…

Plagiátorstvo ako krádež duševného vlastníctva je jav, ktorý si zasluhuje nekompromisné odsúdenie. Domnievam sa, že vymizne až vtedy, keď sa nebude treba obracať na justíciu, pretože sa bude dať spoľahnúť na tých, ktorí prekvitaniu plagiátov môžu zabrániť už v zárodku. Verte či nie, po Slovensku chodia ľudia, ktorí sa plagiátorstvom dokonca vystatujú a obhajujú sa tým, že dávajú prácu ľuďom v chudobnejších regiónoch. Na toto nemám slov. Ako človeku, ktorý sa viac rokov profesionálne pohyboval vo sfére dizajnu, mi nedá nevysloviť ešte jednu otázku: prečo tu vôbec dochádza ku kopírovaniu cudzích výrobkov, keď fakulty dizajnu u nás ročne opustia desiatky mladých dizajnérov márne hľadajúcich po štúdiu reálne uplatnenie v praxi…?

text: Ing. arch. Ľubica Fábri

foto: mmcité, ARCHA matéri0

Článok bol uverejnený v časopise ASB.