Najlepšie európske mestá pre život? Ich vyspelosť určujú charakter verejného priestoru a udržateľnosť
Broňa Tarnócy 
Kým sa my na Slovensku učíme bicyklovať a vytvárať komunity, iné krajiny už riešia inklúziu medzi deťmi a staršími či chorými obyvateľmi, mestské komplexy majú centrá stretávania sa s množstvom pestrofarebných aktivít vo svojej DNA a vertikálne zelené členenie fasád je pre ne tak prirodzené ako dýchanie. A vypľuť žuvačku na chodník? Tam to nikomu ani len nenapadne.
Začnime od seba. Asi tak by sa dala zhrnúť potreba tvorby udržateľného a kvalitného mesta. Mnohí ešte čakajú a pýtajú sa, čo pre nich mesto robí. Ale čo robíme pre mesto my? Čo robíme pre seba? Na to, aby sme vytvorili udržateľné mesto, nepotrebujeme po tisíci raz vymýšľať koleso.
Stačí základné: keď budeme zodpovední, slušní a budeme komunikovať, zapájať sa do diania okolo, vnímať nielen seba…Proces vytvárania mesta je totiž spojením spoločného úsilia a schopností jeho autorít, investorov, talentu architektova a v neposlednom rade nás, jeho obyvateľov.
„Vytvorenie udržateľnejšieho mesta nevedie len zhora nadol cez technológie, ale aj cez vzťah ľudí k miestu a životnému prostrediu,“ hovorí Petra Marko, riaditeľka Metropolitného inštitútu Bratislavy (MIB). Sociálne a klimatické mestá potrebujú inšpiratívnu spoluprácu všetkých zúčastnených, aby spoločne zabezpečili, že to, čo sa rozvinie, nebude len ďalšie osídlenie, ale trvalo udržateľné mesto.
Už vieme, že opatrenia proti zmene klímy a na prispôsobenie sa tejto klimatickej zmene sa nekončia na hraniciach budov. Šetrenie zdrojmi, alternatívne energetické koncepcie, hospodárne využívanie pôdy, nové spôsoby života a inteligentná mobilita si vyžadujú koncepcie na úrovni susedských komunít, rozvíjanie živých lokalít s krátkymi vzdialenosťami, väčším mixom funkcií, kvalitnejším vonkajším priestorom.
Najlepšie mestá na život
Index globálnej životaschopnosti EIU hodnotí obývateľnosť 173 miest v piatich kľúčových kategóriách vrátane stability, zdravotnej starostlivosti, kultúry, životného prostredia, vzdelávania a infraštruktúry. Do prvej desiatky sa zaradila napríklad Kodaň a Ženeva, no silné postavenie tu zastávajú aj austrálske mestá či sídla v Japonsku.
Viedeň bola už tretí rok po sebe vyhlásená za mesto s najlepšou životaschopnosťou na svete. Keď sme sa opýtali Bernharda Stegera, vedúceho oddelenia pre územné plánovanie a využitie územia vo Viedni, ako je to možné, odpovedal:
„Jedným z dôležitých aspektov, keď ide o obývateľnosť, je okrem iného aj dostupnosť bývania. Viedeň preto od roku 2018 zaviedla novú kategóriu územného plánovania („územie pre dotované bývanie“), ktorá obmedzuje cenu za pozemok na výstavbu sociálneho bývania. Ďalším dôležitým bodom je kvalitná infraštruktúra, bohatá zeleň, parky, záhrady, starostlivosť o občanov, a to tak mladých, ako i starších. Viedeň je 15-minútové mesto, ktoré je kvalitné aj na základe historického vývoja. To nám veľmi pomáha napríklad aj pri tvorbe dostupného bývania.“
Prečítajte si tiež
Hlavné mesto Rakúska vie, ako udržať bývanie v centre mesta cenovo dostupné. Zatiaľ čo iné mestá bojujú so špirálovitými cenami prenájmov, čiastočne poháňanými bytmi v centre mesta, ktoré sa využívajú na krátkodobé dovolenkové prenájmy alebo sú strategicky prázdne, rakúske hlavné mesto tomuto trendu odporuje.
Podľa nedávnej štúdie spoločnosti Deloitte na mieste, ktoré si vlani udržalo svoju korunu ako mesto s najlepšou životnou úrovňou na svete v ročnom indexe Economist, platia nájomníci vo Viedni v priemere zhruba tretinu v porovnaní so svojimi kolegami v Londýne, Paríži alebo Dubline.
Sociálne bývanie je kľúčové
Dôvod, prečo sú byty vo Viedni cenovo dostupné, je jednoduchý: vlastní ich mesto. V hlavnom meste Rakúska je to (takmer) normou. Vlastníkom približne 220-tisíc sociálne prenajatých bytov je najväčšie mesto v Európe (v Londýne, ktorý má viac ako 800-tisíc sociálne prenajatých bytov, sú vo vlastníctve miestnych zastupiteľstiev).
Štvrtina ľudí, ktorí žijú vo Viedni, sú sociálni nájomníci – ak zarátate aj približne 200-tisíc družstevných bytov postavených z mestských dotácií, je to viac ako polovica obyvateľstva.
„Udržať zmes ľudí z rôznych oblastí života v sociálnom bývaní je kľúčové a áno, nie je to vždy jednoduché,“ hovorí Kathrin Gaal, zástupkyňa primátora Viedne a výkonná radkyňa pre bývanie. Jednou taktikou je maximálny príjem pre žiadateľov 57 600 eur ročne pre slobodných a 85 830 eur pre dvojčlenné domácnosti. Ale „ak ste sa ako mladý študent presťahovali do Gemeindebau a začnete zarábať viac, keď vaša kariéra napreduje, nebudeme vás kontrolovať, pretože vaša situácia by sa mohla aj znova zhoršiť,“ hovorí Gaal.
Je známe, že viedenský program sociálneho bývania je viac než len politika – v meste je to základný ideál, ktorý je zdrojom obrovskej hrdosti. Ale nezáviďme. Aj v meste, ktoré sa pravidelne objavuje v rebríčkoch tých, kde sa výborne žije, je určite množstvo neduhov.
„Myslím si, že neexistuje niečo ako ideálne mesto. Inak by sa celý svet už dávno presťahoval do Viedne, ktorá je podľa väčšiny rebríčkov ideálnym miestom na život. Páči sa mi, čo Fran Lebowitz povedala o New Yorku: ,Nikto si nemôže dovoliť žiť v New Yorku. A predsa tam žije osem miliónov ľudí. Ako to robíme? Netušíme!´ (zdroj: dokument Pretend It’s a City, 2021),“ hovorí Petra Marko.
Mestá sú podľa nej priestorové a ľudia aj ich prežívanie sú veľmi individuálne, založené na osobných vzťahoch a zážitkoch: „Každé mesto má svojho špecifického genia loci a možnosti, aby sa stalo dobrým miestom pre život, len ich treba neustále hľadať a odkrývať.“
Učíme sa bicyklovať. Stačí to?
Kým na Slovensku bojujeme s jedným cyklopruhom v centre Bratislavy už viac ako rok, v Kodani venujú čas zachovaniu kontinuity. Architektka Tina Saaby stála v rokoch 2010 až 2019 pri koreňoch rozvoja hlavného mesta Dánska.
„Architektúra so všetkými svojimi kľúčovými stupňami – od developera a klienta cez architektov, profesistov, úrady, tvorbu diela a životného prostredia až po obyvateľov – je kľúčovou otázkou, na ktorej musí pracovať celá spoločnosť. Musí sa zamerať na dôležité aspekty, ktoré sú pri vytváraní životaschopných miest nevyhnutnosťou a ktoré sa riadia opatrnosťou, vzdialenosťami, zmyslami aj pocitmi,“ vysvetľuje.
Architektka vždy uvažuje v kontexte budúcnosti. To, čo urobíme, postavíme dnes, budeme žať o niekoľko rokov: „Ak chceme v budúcnosti vytvoriť nový, rozmanitý, mestský život, musíme sa pozerať na diverzitu a zmeniť svoje správanie v malom i vo veľkom meradle.“
A tak v Kodani v nastavených princípoch pokračujú dodnes. Podobný jav kontinuity badať výrazne v Bratislave, Trnave, ale i Trenčíne.
„Do Trnavy som prišiel, keď odchádzal z tejto pozície architekt Tomáš Guniš. Doteraz sme veľmi dobrí kamaráti. Myslím si, že veľmi dobre naštartoval procesy a zmenil kurz tejto lode. Je pravda, že bol na tej pozícii veľmi krátko a nepodarilo sa mu, bohužiaľ, za taký krátky čas dokončiť niektoré veci. Ale som veľmi rád všetkým, ktoré naštartoval. Nebyť jeho, asi by sa Trnava ťažšie otáčala,“ prezradil Ondrej Horváth, vedúci odboru územného rozvoja a koncepcií mesta Trnava.
„Takže toto je kredit, za ktorý som Tomášovi vďačný. Lebo rozbehnúť veci je často ťažšie ako pokračovať a pracovať s tým, ako ten smer bol nastavený,“ dopĺňa o dôležitosti kontinuity.
