Najlepšie európske mestá pre život? Ich vyspelosť určujú charakter verejného priestoru a udržateľnosť
Broňa Tarnócy Kým sa my na Slovensku učíme bicyklovať a vytvárať komunity, iné krajiny už riešia inklúziu medzi deťmi a staršími či chorými obyvateľmi, mestské komplexy majú centrá stretávania sa s množstvom pestrofarebných aktivít vo svojej DNA a vertikálne zelené členenie fasád je pre ne tak prirodzené ako dýchanie. A vypľuť žuvačku na chodník? Tam to nikomu ani len nenapadne.
Inkluzívne a participatívne
Kvalitu, vyspelosť mesta určujú a životnú úroveň značne zvyšujú kvalita a charakter verejného priestoru. „Ľudia žijúci spolu v rôznych komunitách tvoria najživšie a najatraktívnejšie štvrte, keď sú postavené na sociálnom začlenení a interakcii. Ideálne susedstvo má priaznivý vplyv na sociálne vzťahy, systém zdravotnej starostlivosti, životné prostredie a ekonomiku,“ hovorí architektka Runa Sabroe.
Ako vedúca dánskeho dizajnérskeho centra pre navrhovanie strategických platforiem a rozvoj mesta spolupracuje s architektonickým ateliérom NORD.
Podľa Petry Marko mesto potrebuje obyvateľov, ktorí sú angažovanými a aktívnymi spoluhráčmi v procese zmeny a adaptácie na klimatickú výzvu. Aj preto treba podľa nej participovať s obyvateľmi a veľa pracovať práve s najmladšou generáciou, od ktorej bude závisieť aj to, ako sa naše mesto bude vyvíjať v budúcnosti.
„Prítomnosť ľudí vo verejnom priestore, najmä detí alebo seniorov, je ukazovateľom inkluzívneho miesta, kde sa ľudia cítia pohodlne a bezpečne. Verejné priestory, ktoré majú určitú mieru prispôsobivosti, ktoré nepredpisujú striktne, aké funkcie a aktivity by sa tam mali odohrávať, ale obsahujú správnu zmes prvkov – tieň stromov, lavičky, vodný prvok alebo niečo hravé – majú potenciál podporiť vznik sociálnych vzťahov a komunít,“ dodáva.
Deti, tínedžeri, obyvatelia v strednom veku a seniori. Všetci tvoria mesto a každý by v ňom mal mať svoj priestor. „Priestor pre tínedžerov by mal poskytovať veľkú mieru nezávislosti, nemali by sa v ňom cítiť sledovaní alebo kontrolovaní, ale zároveň by to mal byť bezpečný priestor,“ vysvetľuje Marko.
Jedným z takýchto príkladov, ktoré sa dostali do sveta aj nedávno, je skatepark pod Mostom SNP, ktorý je dnes plný mladých ľudí. Na jeho tvorbe spolupracovala komunita skaterov, takže si tento priestor „osvojili“ ešte predtým, než skutočne vznikol. Podľa slov riaditeľky MIB-u sa tak z nepríjemného a nie veľmi bezpečného miesta stal obľúbený a navštevovaný skatepark.
Cez deti mení mesto aj Erion Veliaj, ktorý je primátorom Tirany od roku 2015. Ako táto myšlienka vznikla? „Pravdupovediac, bol to krok z núdze. Vyskúšali sme všetko možné – od rokovaní na magistráte cez ankety až po fokusové skupiny. Nepodarilo sa. Ľudia vyjadrili jasný nesúhlas s predstavou centra bez áut či konceptom 15-minútového mesta. Po desaťročiach strávených za volantom sa jednoducho nechceli vzdať svojich áut.“
Ako doplnil: „Jedinou vekovou skupinou, ktorá nikdy nebola prizvaná do prieskumov ani fokusových skupín, boli deti. Istým spôsobom nám takmer dochádzali ľudia, ktorí by podporili naše reformy, a na pomoc prišli deti. Keď sa konečne otvorilo ihrisko a začalo sa hemžiť deťmi, pomysleli sme si, že naša stratégia asi funguje. Vyhrali sme prvý boj a potom ďalší a ďalší. Výrazne sme rozšírili zóny bez áut, zrekonštruovali trh, oživili hrad, vodné prvky, parky, centrum mesta… Spustilo to dominový efekt, ktorý nám pomáha doteraz.“
Veliajova administratíva v rámci svojej vízie vrátiť mesto jeho občanom pracovala na kompletnej obnove centrálneho mestského Skanderbegovho námestia, ktoré bolo ocenené Európskou cenou za mestský verejný priestor 2018. Počas jeho funkčného obdobia sa uskutočnil ďalší hlavný projekt – Orbitálny les, dvojmiliónový pás stromov, ktorý bude do roku 2030 slúžiť ako kľúčový prvok pri riešení environmentálnych problémov mesta.
Mesto ako vec verejná
Tvorba miest so všetkými svojimi kľúčovými stupňami – od developera a klienta cez architektov, profesistov, úrady, tvorbu diela a životného prostredia až po obyvateľov – je kľúčovou otázkou, na ktorej musí pracovať celá spoločnosť. Musí sa zamerať na dôležité aspekty, ktoré sú nevyhnutnosťou a ktoré sa riadia opatrnosťou, vzdialenosťami, zmyslami aj pocitmi,“ vysvetľuje starostka Stockholmu Karin Wanngard.
V januári 2017 prijala Rada mesta Štokholm dlhodobý koncept Vízia 2040, ktorý pozostáva zo štyroch hlavných cieľov: Štokholm, ktorý stojí jednotne, ekologicky inteligentný Štokholm, finančne udržateľný Štokholm a v neposlednom rade demokraticky udržateľný Štokholm.
„Všetky výbory, oddelenia a spoločnosti pracujú na vízii a implementujú ju do svojich aktivít a operácií. Týmto spôsobom strategicky pracujeme na realizácii Štokholmu ako inkluzívneho mesta s rovnakými právami a príležitosťami pre všetkých. Z dlhodobého hľadiska vylúčenie participatívnych procesov či vylúčenie niektorých skupín obyvateľstva destabilizuje spoločnosť. Inkluzívne mesto je mesto, kde rastú ľudia aj hospodárstvo,“ vysvetľuje.
Správny mix ľudskej diverzity
„Kvalitné plánovanie vychádza z dôsledných analýz, dát o meste a zo spoločenskej zhody na princípoch a hodnotách, ktoré predurčia budúcu kvalitu života v meste. V dnešnej dobe, keď sa potreby v danom území v čase dynamicky menia, je územné plánovanie úspešné, ak dokáže rámcovo regulovať tieto zásadné princípy, nie konkrétne a detailne určovať funkčné plochy,“ vysvetľuje Petra Marko, riaditeľka MIB-u.
„Nosné princípy sú napríklad dochádzkové vzdialenosti bývania, ktoré predurčujú kompaktné 15-minútové mesto, aktívny uličný parter na hlavných triedach, dobrá distribúcia verejnej dopravy či dostupnosť verejných priestorov a služieb. Plánovanie mesta je v ideálnom prípade spoločenskou dohodou a odpoveďou na otázku, aké mesto chceme,“ dopĺňa.
Podľa jej slov je preto potrebné, aby sme spoločne o jeho budúcnosti a vízii diskutovali, hľadali zhodu a zaznamenali ju v dokumentoch, akým je napríklad územný plán. To je momentálne najbižšia výzva pre Bratislavu.
„Mestá, v ktorých sa dá žiť, sú miesta, kde sa ľudia môžu učiť, pracovať a hrať tak, aby mali bezpečné, spoľahlivé a cenovo dostupné možnosti, ako sa v nich pohybovať práve na základe toho, čo pravidelne robia,“ hovorí Skye Dunca z organizácie Global Designing Cities.
Podľa nej to znamená prístup ku kľúčovým destináciám a kritickým službám ako bývanie, škola, denná starostlivosť, práca, reštaurácie, supermarkety a zdravotnícke služby. Do tejto skupiny, samozrejme, patrí i kultúra. „Ľudia by tiež mali mať prístup k prírode, sociálnym spojeniam a ku každodennej inšpirácii, radosti a láske,“ dodáva. Lenže na to, aby sme sa k tomu dopracovali, musíme čeliť mnohým výzvam.
Ako napríklad dosiahnuť správnu zmes hustoty bývania pri zachovaní historických budov? Ako využiť silu verejno-súkromných partnerstiev? Ako znížiť množstvo osobných áut či naučiť sa zaobchádzať s hromadnou dopravou ako s vecou verejnou. Na „konci dňa“ sme my tí, u ktorých treba začať.
Porozumieť ľudskej rôznorodosti je ďalšou stránkou tvorby kvalitného mesta. Každý z nás má svoje osobné preferencie. V spoločnosti je to predovšetkým potreba odlíšiť sa. Túto rôznosť potrebujeme v mestách zvýrazniť a stavať na nej. Každý by si mal nájsť v meste svoje miesto. To môžeme robiť jedine prostredníctvom dialógu.
Ak porozumieme sami sebe, tomu, kto sme a čo od mesta chceme, aj dialóg bude jasnejší a s konkrétnym záverom. Musí sa vytvoriť silný a nezlomný koncept, ktorý má jasnú víziu, akou cestou sa občania, primátori a politici vyberú. Všetky skupiny sú pre rozvoj mesta nevyhnutné, rovnako aj ako dialóg medzi nimi.
