Peter Gero: 90 % všetkého pohybu za prácou a z práce by sa malo uskutočňovať verejnou dopravou, peši alebo bicyklom

Peter Gero je urbanista v stredoeurópskom priestore. Stále pôsobí ako poradca bytovej výstavby v Hamburgu, kde viac ako tridsať rokov pracoval pre magistrát a stál aj pri vzniku novej štvrte Hafen City.

V Prahe spolupracuje s Inštitútom plánovania a rozvoja (IPR) a pri urbanistických konceptoch bytovej štruktúry. V Brne je členom komisie Kancelárie architekta mesta (KAM) a v Bratislave je konzultantom niektorých dôležitých projektov s dôrazom na bytovú výstavbu a verejný priestor. Ako to vo svojom veku stíha? „Za všetkým je športový duch a ,fyzička‘,“ s úsmevom odpovedá Peter Gero, ktorý svoje rozsiahle skúsenosti vie aj zakomponovať do aktuálnych snáh rozvoja Bratislavy.

V meste sa hovorí, že ste aj členom Metropolitného inštitútu Bratislava. Je to tak?
Počul som o tom, už mi aj poniektorí gratulovali, ale ja o tom neviem, teda nie som. V Bratislave má iniciatívu primátor Matúš Vallo, ktorému, samozrejme, držím priateľsky palce. So svojím tímom má teraz jedinečné predpoklady na úspešné prepojenie verejného záujmu so snahami súkromného sektora koncepčne vytvoriť z Bratislavy atraktívne mesto.

Do tohto tímu sa vkladajú veľké nádeje, ale asi to nebude mať jednoduché – už aj pre čoraz viac sa zhoršujúcu dopravnú situáciu.
Čo sa týka dopravnej situácie, nepovažujem ju v zložke individuálnej dopravy za kľúčový problém nášho mesta. Myslím si, že mentalitu vidieckeho ponímania mobility treba premietnuť do súčasnosti, časť ľudí s týmto návykovým zmýšľaním žije aj v Bratislave.

Ako by to malo byť?
Deväťdesiatpäť percent všetkého pohybu za prácou a z práce by sa malo uskutočňovať verejnou dopravou, peši alebo bicyklom. V tomto smere sledujem neustále zlepšenie, ale zároveň sa, samozrejme, zhusťuje individuálna doprava. Zatiaľ však ako-tak funguje a ešte tu nie sú zápchy nad dve hodiny ako v každom inom veľkom meste medzi 7.00 – 9.00 ráno a 17.00 – 19.00 večer.

Neprehliadnite: Pavel Gregor – U nás nie je zvykom, že sa bežne študuje aj desať rokov

Čo by to mohlo zmeniť?
Riešením by mohla byť zmena paradigmy myslenia, na čom intenzívne pracuje aj dnešný primátor. Očakávam však vlnu odporu, lebo najťažšie je zmeniť myslenie človeka a jeho zaužívané stereotypy. Táto snaha je koncepčná a má niekoľko prvkov. Sú to tieto: zvýšenie atraktivity peších ťahov do vzdialenosti 15 až 20 minút úpravou chodníkov; zvýšenie podielu zelene; prioritná signalizácia pre peších na križovatkách; integrácia cyklomobility do celkového systému mobility v meste; zvýšenie atraktivity verejnej dopravy (aj výučbou vodičov, že nie sú na autodróme); koľajovú dopravu s využitím existujúcich koridorov dať čo najrýchlejšie do realizačného módu; v prvom rade zrealizovať predĺženie električky cez Petržalku na Janíkov dvor s naštartovaním urbanizmu v jej priestore; prepojenie Petržalky s nábrežím Dunaja atraktívnym plató pre chodcov a cyklistov ponad Einsteinovu ulicu.

Dôležitým riešením problému mesta je teda vysvetlenie, že mesto nepatrí odstaveným autám, ale ľuďom?
Áno, to je to hlavné, pričom problémom zostáva, že autom sa ešte bez ťažkostí všade dostanete a na mnohých miestach v centrálnych štvrtiach môžete parkovať zadarmo. Preventívne sa mobilita nedá riešiť, najprv musí prísť k zahusteniu individuálnej dopravy tak, aby užívatelia pocítili neúnosnosť tohto druhu mobility/nemobility. Myslím si, že osveta primátora a jeho ľudí je správnou cestou k Smart City. Aby to nebola len lacná marketingová nálepka, ale skutočné múdre mesto, čo každý z nás, jeho obyvateľov, pozitívne pocíti v krátkom čase.

Aké sú najväčšie prekážky pre nového primátora pri presadzovaní jeho plánov nového myslenia na magistráte a v meste?
Vyžaduje si to najmä vysoký stupeň odvahy vyplývajúcej z odbornej sebaistoty a komunikačnej pripravenosti. Veľmi dôležité je prepojiť znalostnú úroveň na operatívnu úroveň pragmatickej realizácie. Všetko vieme, všade sme boli, všetky celosvetové trendy poznáme, ale hneď ako prejdeme do konkrétnej situácie v Bratislave, máme v meste veľa prekážok.

Ktoré to sú?
Ide o všetky dopravné koeficienty – myslenie zo 70. rokov minulého storočia, polícia, dopravní inžinieri, normy atď. To všetko je nastavené proti progresívnemu mysleniu. Je to ale do určitej miery aj odborný alibizmus. Aj keď máte krásny plán verejného priestranstva od geniálneho architekta v konkrétnom dizajne, nedá sa to realizovať bez problémov. Nové ulice sú zastavané ďalšími novými cestami s nezmyselnými dopravnými značkami, ktoré si často protirečia. Vyliaty asfalt na chodníku je ešte teplý a už je rozbitý.

Ako urbanista zdôrazňujete detaily vytvárajúce kompaktný celok. Dá sa tento princíp od detailu k celku aplikovať do praxe?
Áno. Jednou z hlavných vlastností „tvorcov mesta“ je empatické porozumenie jeho štruktúram, funkciám, historickým stopám a z toho vychádzajúcej tvorby cieľov rozvoja. Mali by vycítiť, čo je pre mesto a jeho obyvateľov dôležité. Keď riaditeľka rozvoja New Yorku prevzala svoju funkciu, spočiatku vygenerovala ciele svojej práce prechádzkou do jednotlivých častí mesta. Len tak sa dá mesto „prečítať – precítiť“. Po 3 až 4 mesiacoch získala empatický prístup. Následne vzniklo množstvo projektov, ktoré New York vyzdvihli na úroveň mesta udávajúceho globálny rytmus. Platí, že dobré riešenia v urbanizme sa nedajú nájsť od kancelárskeho stola.

Čo by nemalo chýbať dobrému lídrovi?
Musí mať spoľahlivý tím. Odborný líder s vizionárskym prístupom musí mať podporu politického vedenia. Veľmi dôležité je ísť za cieľmi, o ktorých sme presvedčení, že sú správne, aj proti hlasu verejnosti.

Dá sa v Bratislave aplikovať aj niečo z vašich skúseností z Prahy a Brna?
Určite áno. Je to metodika územného plánovania na základe komplexných dát o štruktúre, doprave a rozvoji. Dôležitá je definícia základnej filozofie, aké má byť naše mesto. V akom meste chceme žiť. Libreto rozvoja. Čo sa týka urbanizmu a jeho prvkov tvorby v architektúre, to zadefinoval pán prof. Roman Koucký z IPR v Prahe: „Chceme dělat hezké město“. Podmieňuje to koncepcie proti rozlievaniu sa zástavbových štruktúr do okolitých dedín, zadefinovanie, čo sú parky, koeficienty zahustenia, vyváženosť medzi hustotou a voľným priestranstvom. Kultúra, šport, práca a bývanie by mali byť v jednej susedskej komunite.

Dá sa z týchto miest ešte niečo okrem metodiky prijať?
Mojím zásadným prístupom je hľadať systémové chyby u iných – aj na IPR alebo v KAM robia chyby vo svojej práci, z ktorých sa my môžeme učiť. To však bude ťažké, lebo ako som spomínal, ľudia sa učia až na vlastných chybách, a pritom čas beží. Dnes nemáme „pohodičku“ dlhodobo premýšľať napríklad o koncepcii výškových budov, o zatienení či svetlotechnike. V mestskej mobilite nemáme čas vymýšľať, či budú alternatívy k dnešným formám mobility, lebo určite budú, čiastočne už sú. Otázkou je, či vieme aktívne tieto trendy vytvárať alebo sa len držať prežitého a udržiavať si agresie z vlastnej neschopnosti a pohodlnosti. Mali by sme si vážiť kreatívnych ľudí, ktorí bez akýchkoľvek zábran odovzdávajú svoje skúsenosti a múdrosť v prospech rozvoja mesta. A nie sú to len urbanisti, ale aj sociológovia či filozofi.

Dôležité je teda iba to, čo je vo výsledku?
Áno, ale je tiež dôležité, aby sa veci riešili oblúkovo a nie líniovo. Teda s fókusom na cieľ. V Hamburgu sa tomu hovorí, že dôležité je „was hinten rauskommt“.

Čo to znamená?
Najprv si treba povedať, k akému výsledku sa chcem dopracovať, a od toho potom odvíjať stratégiu. Vytvorím si teda výslednú formu cieľa a následne časovú os. Vtedy ešte nejde o investičné náklady, normy či inžinierske siete. Všetko sa však musí podriadiť splneniu cieľa. Jednotlivé riešenia sú vytvorené multidisciplinárnymi tímami. Odborné „egoizmy“ sa v tíme vykryštalizujú a vypracujú pragmatický kompromis na dané riešenie. Ja tomu hovorím nekompromisný kompromis. Za výsledok sú potom zodpovední vedúci tímov.

Skúsme to teda zhrnúť – čo všetko by Bratislava potrebovala, aby sa pohla k lepšiemu?
V prvom rade potrebuje veci, ktoré nedávno získala – kompetentné vedenie, ktoré má ciele do najbližšej budúcnosti vypracované už predtým, než sa dostalo na čelo mesta. Ďalej je to politická podpora, presvedčenie mestského zastupiteľstva, spolupráca s mestskými časťami a postavenie správnych tímov. Metropolitný inštitút Bratislava je prvý krok, ďalším bude zmysluplne ho spojiť s riadiacou štruktúrou mesta. Aby sa z neho nestal len „braintrust“, ale aby to bolo prepojené na výkonnú úroveň. Dôležité je transparentne komunikovať, kto osobne je za ktorú prácu zodpovedný.

Raz ste spomenuli, že snívate o tom, že v Bratislave budú len 2 – 3 stavebné úrady…
Áno, povoľovacie procesy by mali byť priamo prepojené na Metropolitný inštitút, resp. na mestskú správu alebo na tých, ktorí robia koncepty. Inštrument stanovísk a povoľovacích procesov je dôležitý na to, aby malo mesto s investormi vzťah obsahovej rovnosti. Sú to totiž mocenské vzťahy, v ktorých často ide o postavenie rôznych názorov a cieľov. Keď si však sadnem za stôl, kde jeden nemá nič a druhý má všetky možnosti, tak dohoda vždy ide na úkor toho slabšieho. Verejnej správe musíte dať vplyv tým, že jej dáte mocenské inštrumenty. Je to absolútne legitímny prvý krok, to ostatné sa vyvinie prirodzene, lebo investori presne rozumejú týmto hrám a netreba ich zdôrazňovať. Vyžaduje to na strane mesta vysokú odbornosť a povedomie, že ide o servisnú činnosť – službu voči investorom a verejnosti.

Každému z veľkých hráčov je potom jasné, že sa musí s verejnou správou dohodnúť?
Áno, lebo tunajší investori pracujú v drvivej väčšine kontinuálne a z Bratislavy väčšinou neodchádzajú. Kontinuita by nemala byť závislá od politickej situácie. Práve naopak, politická štruktúra je závislá od odbornej sféry. Dôležité je, aby sa pri konkrétnych cieľoch brali legislatívne záležitosti pragmatickejšie. Treba to vysvetľovať v prospech verejného záujmu, projektu a zmysluplného postupu, nie vystupovať v úzkopohľadových mantineloch. Viem, že je to veľmi ťažké v prostredí, kde nie je vždy rozhodujúca celková kvalita investície a často sú to najmä ekonomické parametre.

Vidíte v Bratislave dobre nastavené projekty?
Samozrejme, vidím snaženie aj dobre nastavené i realizované projekty, ktoré sú porovnateľné aj s vysokými nárokmi okolitých štátov. V Bratislave sú dokonca lepšie projekty ako vo Viedni, s ktorou sa stále porovnávame. Napríklad v novej štvrti Aspern vidím zásadné chyby, ktorým by sa mala Bratislava vyhnúť. Urbanistické štruktúry nezmyselných námestí, nedostatočné využitie vody ako prvku štvrte. Chýbajúce funkcie v pracovných príležitostiach. A ešte je dôležité sebavedomie a nebrať sa tak vážne – to bolo aj motto Karla Lagerfelda, ktorý nedávno zomrel. Podarilo sa mu to asi aj preto, že bol Hamburčan. Toto mesto je aj mojím druhým domovom.

Článok bol uverejnený v časopise ASB 3/2019.