Peter Gero: Architektúra, ktorá nefunguje, nemá v meste právo na prežitie

Pochodil som nedávno viacero slovenských miest a musím povedať, že vidím pozitívny posun, dokonca pozitívnejší než v Bratislave. V mestách ako Skalica, Trnava, Martin, Ružomberok či Trenčín cítiť v urbanizme kvalitný metodický postoj.

Tvorba mesta a urbanizmus sú záležitosťou mesta a nie investorov. Investori majú byť pre mesto len jedným z nástrojov, ako dobrý urbanizmus dosiahnuť. A práve v tomto menšie slovenské mestá predbehli Bratislavu. Dobrým príkladom vhodnej súkromnej investície je napríklad banskobystrický projekt Europa Shopping Center, ktorý tvorí vhodný, oživujúco pôsobiaci záver pešej zóny. S istou ľahkosťou vytvára zapamätateľný znak vstupu do mesta. Zároveň svojou hmotou relativizuje susediacu estakádu.

Ako si v rámci Slovenska vedie Bratislava?

Žiaľ, najväčší deficit kvalitného mestského verejného priestoru vidím práve v Bratislave. Je tu hluk, nedostatok zelene, miesto parkov stojí na zakolíkovaných parkovacích miestach množstvo áut, výstavba je prehustená – je to agresívne mestské prostredie, z ktorého cítiť nezáujem o obyvateľa. Mne ani tak neprekáža výška budov – skôr partery, v ktorých chýba zmysel pre verejné funkcie. Pozrite si bratislavské Apollo BC I a II, Riverpark či III Veže – sú to budovy natlačené na chodník, úplne devalvujú mestský priestor.

Ako sa môže jedna budova v prostriedku európskeho mesta takto správať k obyvateľovi? Verejný priestor v Bratislave má nízku kvalitu, a tak je prirodzené, že nikoho neláka ísť niekam pešo – každý si radšej aj pre dva kilometre sadne do auta. Mesto zaplavujú parkujúce autá, medzi ktorými sa prediera pár osamelých chodcov.

Ak je verejný priestor kvalitný, ľudia sa radi prejdú. A ak je v meste koncepčná, presná, rýchla a pohodlná mestská hromadná doprava s dobrým marketingom, ľudia nemajú prečo chodiť autami. Nie je riešením stavať ďalšie estakády, skôr koncepčne premyslieť, ako predísť zbytočnému jazdeniu v meste.

Prečo by Bratislava nemohla mať rovnako príjemné prostredie ako neďaleká Viedeň, Salzburg či Graz? V Bratislave však vnímam akúsi nedôveru obyvateľov v ďalší rozvoj mesta, dokonca rezignáciu a opustenie svojich nárokov. Cítia, že nič nemôžu dosiahnuť a stávajú sa apatickými.

A ľudia, ktorí sú za to zodpovední, stoja za akousi záclonou hovorcov a hovorkýň. Je to veľmi nebezpečné. Architektúra aj urbanizmus potrebujú od ľudí spätnú väzbu. Nehovorím, že každý z názorov verejnosti treba zohľadniť, ale treba ho poznať – aspoň pre sebareflexiu odborníka. Dobrý lekár sa s pacientom nerozpráva len o akútnych zdravotných ťažkostiach, ale o mnohých, na prvý pohľad možno aj nesúvisiacich, veciach.

Čiže architektovi a urbanistovi pri tvorbe prospieva, keď je v úzkom kontakte s verejnosťou?

Určite. Architekti by, samozrejme, často najradšej tvorili bez akýchkoľvek obmedzení, prax už mnohokrát potvrdila, že najlepšie diela vznikajú vtedy, keď sú pod ostrým drobnohľadom verejnosti a keď sa musia konfrontovať s viacerými protichodnými názormi.

Zoberme si napríklad rozdielnosť diel Rema Koolhaasa a celkového prístupu – televízia v Číne sa diametrálne líši od verejnej knižnice v Seattli alebo Science Center v Hamburgu.

To ale pravdepodobne nehovoríte o tom, že zohľadnil genia loci či potreby a mentalitu obyvateľov…

Nie, skôr o prítomnosti či absencii tlaku verejnosti na architekta. Všetci dobrí architekti, ako sú Dominique Perrault, Hadi Teherani alebo Jean Nouvel, robia architektúru, ktorá vystihuje charakter miesta a spoločnosti. Ich rukopis je vždy pretavený do reči danej lokality. Ich genialita, talent a nenaučiteľná inteligencia sa prejavuje vo fascinujúcom riešení problému, nie len vo vonkajších znakoch a tvarosloví architektúry. Veľmi na nich obdivujem ich schopnosť ísť do rizika, robiť nové, neoverené veci, nebyť zbabelý. Kopírovanie úspešných nápadov v architektúre totiž nie je ničím výnimočným. A nielen úspešných, ale často aj gýčov.

Takže netreba dať ľuďom presne to, čo chcú?

Nie, som presvedčený, že je aj na architektoch, aby povznášali vkus ľudí. Keby sa voľba nechala na ľuďoch, nedopadlo by to dobre. Populistický prístup k tvorbe je behom na krátke trate. Verejnosti, ale aj samotným investorom treba niekedy trošku pomôcť a vysvetľovať im, že kvalitnou a novátorskou architektúrou sa dá dosiahnuť oveľa viac než plagiátmi a nekvalitnými návrhmi. Rozumní a nároční investori tomu už rozumejú a dokonca to žiadajú. Je to jediná možnosť, ako mestu zaručiť budúci vývoj.

Celospoločenský dosah architektúry si v plnej šírke málokto uvedomuje. Bratislava je na jednej veľkostnej úrovni s Barcelonou, Kodaňou, Amsterdamom – mestá tejto veľkosti si výrazne konkurujú. Rozdiel v ich vývoji závisí najmä od spôsobu riadenia mesta a od kvality urbanizmu a architektúry. Mestá s dobrým riadením rozvoja budú ekonomicky prosperovať a tie mestá, ktoré sa nechajú pretlačiť záujmami jednotlivých developerov bez ohľadu na celok – čím, prirodzene, vznikne nekvalitné prostredie – budú po čase priťahovať iba lacné pracovné sily a budú robiť len servis ostatným silným mestám. Ľudia, ktorí si budú môcť vyberať, budú hľadať mestá s vysokou vzdelanostnou úrovňou, s príjemným životným prostredím, kvalitnými možnosťami oddychu a trávenia voľného času..

Som pritom presvedčený, že dobré mesto sa má skladať zo všetkých spoločenských vrstiev, pretože sa navzájom obohacujú a zároveň majú na mesto odlišné požiadavky. A práve v odlišnosti pohľadov na vec často vzniká špecifická kvalita mesta.

Ako si v tejto konkurencii vedú tie najväčšie európske mestá?

Megacities sú, ako sa hovorí, out. Z trónu ich zosadili práve tieto menšie mestá, ktoré kvalitou mestského priestoru priťahujú tie najtvorivejšie a najaktívnejšie pracovné sily v rámci celej Európy. Robia to dokonca cielene, je to aj predmetom premysleného marketingu. V Kodani je až 63 % ľudí, ktorí pracujú v kreatívnej sfére. Kodaň pritom ani nemá také dobré prírodné podmienky ako Bratislava. Tá by preto nemala premrhať šancu stať sa miestom, ktoré bude priťahovať kreatívnych vzdelaných ľudí, a tým si budovať pozíciu prosperujúceho mesta. Je tu ešte stále viacero kľúčových nezastavaných lokalít, ktoré by mohli pri dobrom riadení priniesť mestu ohromný spoločenský profit.

Bratislava má veľký potenciál v živom a obývanom historickom centre. Veľa európskych miest bojuje s nasadením za znovuoživenie centrálnych mestských častí, ktoré sa v 70. a 80. rokoch vyľudnili. Trvá to desaťročia a mestá to stojí vysoké finančné náklady. Aj tu sa treba učiť z chýb iných. Bratislava by mala mať koncept, ako zabrániť chybám, ktoré sa približne pred 30 rokmi urobili v iných európskych metropolách. Obývané centrum sa môže ľahko stratiť, a to sa ťažko napráva. V historickom meste treba zvýšiť kvalitu životného prostredia, zabrániť premenám bytov na kancelárie, obmedziť, prípadne vylúčiť z centra kasína a herne a udržať infraštruktúru..

Zvyknete hovoriť, že v investičnom procese sú investor, mesto a verejnosť rovnako dôležití.

Áno, a práve preto sa nedá developerom viac-menej nič vyčítať. Cieľom developera je, prirodzene, maximalizácia zisku, veď sa zodpovedá investorom za zverené financie. S investorom však treba rokovať a vysvetľovať mu prínosy, ktoré získa kvalitnou architektúrou. Ovplyvňovanie investora býva prospešné aj pre neho samého, pretože pri neadekvátnom zväčšovaní využiteľnej plochy na pozemku môže v konečnom dôsledku svoj projekt celkom znefunkčniť a ekonomicky zhehodnotiť. Najväčší nedostatok však vidím v tom, že mesto nevyužíva všetky možnosti, ktoré má, aby investičný proces dostatočne ovplyvňovalo.
 

Dlhé roky ste boli zodpovedný za vývoj Hamburgu. Aké má Hamburg nástroje na riadenie rozvoja mesta?

Jedným z hlavných nástrojov riadenia mesta je politika vlastníctva pozemkov. Mesto predáva pozemky jedine s konkrétnym obsahom. Na strategické pozemky vypisuje investorsko-architektonické súťaže a vyberá ten projekt, ktorý je pre mesto najlepší. Na menej dôležitých pozemkoch sa určí funkcia a miera zastavanosti. Samozrejme, podmienkou každej stavby je aj platný územný plán zóny – v Hamburgu by bez neho žiaden investor pozemok nekupoval, nešiel by do rizika, že nie je presne dané, čo má na pozemku byť. Na Slovenku sa chýbajúci ÚPZ vníma skôr ako výhoda, ktorá dáva investorovi slobodu.

Mesto sa má v oblasti získavania pozemkov správať ako najväčší developer a kupovať strategické pozemky naspäť, aby ich opäť mohlo predávať investorom s konkrétnymi novovytvorenými podmienkami a, samozrejme, so ziskom. Napokon, mesto najlepšie vie, kedy ktorý pozemok kúpiť tak, aby sa postupným vývojom zdvihla jeho cena. No viac než je samotný zisk z predaja je dôležitejšie to, že opätovným predajom kúpeného pozemku mesto dosiahne, aby na ňom developer realizoval projekt podľa predstáv mestského rozvoja. Na toto obchodovanie s pozemkami má Hamburg inštitúciu s vlastným rozpočtom, ktorá sa správa ako súkromný maklér. Jej činnosť sa politicky kontroluje a usmerňuje mestským parlamentom. Títo makléri sú prítomní na všetkých zasadaniach magistrátu ohľadom územného plánu a majú všetky informácie na to, aby vedeli s pozemkami čo najlepšie obchodovať. Sú to absolútne dôveryhodní ľudia.

Je v Hamburgu politická zodpovednosť a cena pozície v dôležitom mestskom orgáne silnejšia než ponuky na prezradenie týchto dôležitých informácií, ktorým takíto ľudia určite musia čeliť zvonka?

Jednoznačne áno. Ľudia si cenia svoju pozíciu, politický vplyv a, samozrejme, aj vlastné meno ďaleko viac. Takéto veci sa tam jednoducho neoplatia. Navyše, fungujú tam mechanizmy, ktoré korupcii vedia účinne zabrániť. A konečné rozhodnutie je napokon výsledkom verejnej dohody všetkých zúčastnených. Hlasovanie sa vždy zverejňuje, voliči sledujú, ako ktorý mandant hlasoval. Celý proces je veľmi transparentný.

Korupcia je ako vírus, ktorý oslabuje celý systém. Tam, kde funguje korupcia, nie je možný verejný prospech. Predchádzanie korupcii je základnou podmienkou kvality v akejkoľvek sfére.

Problém v riadení mesta je na Slovensku aj v tom, že každý z dotknutých orgánov si povie svoje maximalistické podmienky, ktoré sa nedajú zlúčiť do jedného zmysluplného celku.

Nie je to tak len na Slovensku. Odborné pohľady treba skĺbiť do jedného funkčného celku a vytvoriť štruktúru čitateľnej zodpovednosti celej investičnej činnosti. V Hamburgu zodpovedá vedúci stavebný riaditeľ za to, aby mesto fungovalo ako celok – teda nielen za územný plán a zonálne plány, urbanizmus a kvalitu samotnej architektúry, ale aj za také javy, ako je spomínané parkovanie, zeleň, umiestnenie reklám či koncepčné zapracovanie hromadnej dopravy. A všetky dotknuté orgány sa angažujú dosiahnuť pod jeho taktovkou ideálny stav – a nie mu zabraňovať, ako sme niekedy svedkami tu, kde sa každý schová za svoje stanovisko. „Baudezernent“ je zodpovedný za výsledok nielen politikom, ale aj médiám a verejnosti. Na tento problém sa mi osvedčila jednoduchá vec – meniť čapice. Raz som nechal „zelených“ robiť „dopravákov“ a opačne – mnohí boli z toho šokovaní, ale fungovalo to. Jeden pre druhého touto výmenou získali porozumenie pre ich požiadavky. Tak sa to ujalo, že v Hamburgu je dodnes šéfom dopravného oddelenia krajinár.

Demokratické riadenie rozvoja je ideálom, mnohé mestá však vznikali počas diktatúry a ich forma nás vo viacerých prípadoch aj tak nadchýna. Čím to je?

Poznám také mestá, kde diktát odborníka zafungoval – a dokonca aj v demokratických mestách. Niekedy si vývoj vecí vyžaduje tvrdú ruku – vždy to však musí byť ruka odborníka. A musí vedieť pre svoje ideály nadchnúť a presvedčiť verejnosť, politikov, investorov a úrady. Ja sám som často čelil názorom, že nemám dostatok demokratického cítenia a rozhodujem o veciach, o ktorých by mal rozhodovať parlament. Vždy som skúšal ísť po a až za mantinely. Dokonca nie vždy som sa striktne držal predpisov územného plánu, keď som v nich nevidel zmysel. A pred dvoma-troma rokmi sa ukázalo, že som konal v prospech veci.

Prof. Stimmann v Berlíne bol napríklad absolútny despota, ktorý určoval presne výšku budov, štruktúru a tvorbu blokov a podobne – môžeme polemizovať, či je takéto tvrdé riadenie mesta správne, výsledok je však dobrý. Architekti Fritz Schumacher či Johann Friedrich Höger z 20. rokov minulého storočia, ktorí robili v neoklasicistickom štýle, boli tiež svojím spôsobom despoti… Šanghaj či Peking poznám pomerne dobre, no musím sa priznať, že sa mi veľmi ťažko číta ich urbanistická štruktúra. Možno je to tým, že nepoznám politiku a mechanizmy, ktoré riadia mesto.

Rem Koolhaas tvrdí, že všetky nové trendy v architektúre a urbanizme prídu z Číny. Je to možné. Je zaujímavé, že mu pri tvorbe vyhovuje aj nedemokratické prostredie. Megalomanské formy boli v jednom obdodí príznačné pre Ricarda Bofilla alebo Manola Nuneza, ktorí si na tom dokonca postavili celý marketing. Poznáme však aj množstvo veľkolepých megalomanských projektov, ktoré už nefungujú a stali sa z nich slumy. Samozrejme, revitalizácia a reštrukturalizácia nefunkčných stavieb, sídlisk, inžinierskych diel sú ďalšou výzvou pre novú generáciu.

Takže prostredie, ktoré vzniká vrstvením a pôsobením väčšieho množstva faktorov, býva podľa vás hodnotnejšie?

Zvyčajne áno – aspoň pokiaľ hovoríme o Európe. Pri väčších územiach je dobré rozumne ich rozparcelovať a rozdeliť medzi viacerých investorov a architektov, aby bolo v území cítiť viacero tvorivých prístupov, a vznikla tak zdravšia, rôznorodejšia a životaschopnejšia štruktúra. Možno v Číne to funguje ináč, ale je to asi tým, že Číňania majú sklon k istej pospolitosti.

Aj my sa ešte stále vysporadúvame s následkami pospolitosti v našich mysliach z minulosti.

Vidím to najmä v tom, že aj keď vieme obdivovať dobré veci v zahraničí, hneď ako sa vrátime domov, opäť sa dobre cítime v tej našej zakuklenosti a všetko ostáva po starom. Máme toľko možností sa poučiť – často na úplne jednoduchých a lacných riešeniach, no nás to často ani nenapadne. Prečo sa naše mestá nenechajú inšpirovať napríklad systémom prenajímania verejných priestorov na reklamy, ktorý je v iných mestách bežný? Mestá v zahraničí tiež zápasili s prebytkom reklamných plôch a pútačov, a vyriešili to jednoducho – výrazne zvýšili ceny za inzerciu a dôsledne bojujú proti „čiernej“ reklame. Množstvo reklamy sa tak obmedzilo a v mestách navyše ostala len tá najkvalitnejšia reklama firiem, ktoré si to mohli dovoliť. My ten systém poznáme a obdivujeme, ale prečo nám napadne zrealizovať to aj tu? Slovenské mestá sú doslova celé zalepené, chodníky sú zastavane lacnou reklamou, ktorá často prekáža doprave.

Ďalšia vec, ktorú sme sa naučili v predchádzajúcom režime, je budovanie vzťahov pomocou istých foriem podplácania. Bola to akási prirodzená reakcia, ktorá zmierňovala neľudskosť existujúceho systému. A toto nám ostalo – výmenný obchod s výhodami, ktoré nám poskytuje naše postavenie. Kým vtedy nám to pomáhalo prežiť a zachovať si určitý ľudský rozmer oficiálnych vzťahov, dnes nám to život komplikuje.

Nedávno uplynulo 40 rokov odvtedy, čo ste emigrovali. Ako to prebiehalo?

Bolo to úplne neuveriteľné. V Bratislave jazdili tanky, krúžili vrtuľníky. Môj priateľ mal vo Viedni kamarátku, a tak sme sa tam vybrali na Wartburgu cez Starý most. Na ňom nás zastavili Rusi a s namiereným samopalom do auta sa pýtali, či máme zbrane. V šoku som im ponúkol cigarety, zavreli sme okienko a pokračovali ďalej. Na druhej strane mosta sme prechádzali okolo tankov, ktoré mierili na Bratislavu. Keď sme prišli na hranice, boli tam okrem našich colníkov aj ruskí vojaci. Slovák k nám podišiel a hovorí: „Musím vás skontrolovať, lebo Ivan sa díva.“ Nebolo nám všetko jedno. Bolo pre nás úplne neuveriteľné, že po týchto zážitkoch sme po pár sto metroch prišli do úplne iného, pokojného sveta. Prvá benzínová pumpa po ceste nám pripadala ako vrchol blahobytu.

Dostal som 100 mariek, čosi z toho som minul v Pratri a za zvyšok som si kúpil lístok čo najďalej. Vyšlo to do Hamburgu. To, že som sa ocitol len 50 km od východonemeckých hraníc, som s hrôzou zistil, až keď som na Labe zbadal loď s ruskou vlajkou (smiech).

Kadiaľ viedla cesta imigranta na post vedúceho stavebného riaditeľa  mesta Hamburg?

Nastúpil som do jazykového kurzu pre cudzincov, ktorí chceli v Nemecku študovať. Stretol som jedného múdreho človeka, ktorý mi vravel, že tu môžem úspešne prežiť jedine tak, že si okolo seba vytvorím sieť spriaznených ľudí. Táto sieť je dôležitá najmä pri riadiacej činnosti. Integrácia stanovísk rôznych odborných oblastí je úspešná vtedy, keď fungujú aj ľudské faktory a komunikácia. Tejto rady som sa držal. Po jazykovom kurze som študoval v Berlíne architektúru a urbanizmus, čo bolo akýmsi napojením a rozšírením mojich bratislavských štúdií inžinierskeho staviteľstva na Stavebnej fakulte. Stále som však udržoval kontakt s Hamburgom a v štvrtom semestri som zistil že sa tam pripravuje rozsiahlejšia výstavba, tak som sa do nej zapojil návrhom podzemných dráh a dizajnom staníc. Odvtedy som stále pracoval pre mesto Hamburg v rôznych funkciách, dnes pôsobím ako poradca.

Zaujíma vás aj názor na architektúru?

Áno, určite. Ak ma to však zaujíma z profesionálneho hľadiska, uvedomujem si jedno – architektúra je na rozdiel od iných oblastí charakteristická tým, akoby všetci ľudia mali pocit, dokonca istotu, že sú v nej naslovovzatí odborníci. Navyše, reakcie ľudí na architektúru bývajú z veľkej časti emocionálne podfarbené, ľudia sa boja nových riešení. Verejná mienka sa však vyvíja. Podobne, ako poznanie samotných architektov. Priznať zmenu názoru nie je prejavom slabosti, ale sily, je to znakom, že sme stále schopní reflektovať všetky okolnosti a aj svoju vyvíjajúcu sa osobnosť.

Tiež si myslím, že netreba byť príliš ­upnutý na minulosť a zachovávať stavby, ktoré už stratili svoje opodstatnenie – samozrejme, ak nejde o významné pamiatky. Niektorí architekti sa nevedia zmieriť s tým, že veci sa menia, a tým pádom aj nároky na ich diela či vôbec na opodstatnenosť týchto diel. Architektúra, ktorá nefunguje, nemá v meste právo na prežitie.

Peter Gero sa narodil v roku 1942. V Bratislave vyštudoval inžinierske staviteľstvo na Stavebnej fakulte. V roku 1968 emigroval do Nemecka. Po štúdiách nemčiny a urbanizmu v Berlíne robil tridsať rokov vo verejných službách mesta Hamburg. Pracoval na urbanistickom riešení rozšírenia siete metra v Hamburgu, neskôr sa stal vedúcim oddelenia hamburského Magistrátu pre urbanistickú revitalizáciu a vývoj problematických štvrtí.
V rokoch 1994 až 2006 bol vedúcim stavebným riaditeľom, zodpovedným za stavebný rozvoj centrálnych mestských štvrtí Hamburgu. Stál pri vzniku modernej mestskej časti Hafen City s množstvom zaujímavých stavieb od svetových architektov, ktorá vznikla v blízkosti centra mesta revitalizáciou nákladného prístavu. V súčasnosti žije v Hamburgu a v Bratislave. 

Martina Jakušová
Foto: Dano Veselský, Peter kaštíl
Vizualizácia: Hafen CityGmbH