Peter Gero: Hrubosť ľudí a architektúry

Architektúra a maskáče

Hrubosť na Slovensku vnímam nielen v správaní ľudí, čo je možno len dôsledok, ale aj v architektúre, v použitých materiáloch, v koncepcii či skôr nekoncepcii zelene. Táto agresivita môže vyplývať aj z predchádzajúceho totalitárneho systému, ktorý – či chceme alebo nie – na mnohých z nás zanechal nezmazateľné stopy, zo spoločenského tlaku. Prekvapuje ma, s akou intenzitou sa táto vyvolaná agresivita v správaní na Slovensku prejavuje dodnes. Také javy, ako je strkanie sa na ulici či nevhodné správanie, úzko súvisia s kvalitou prostredia, ktoré môže takéto správanie čiastočne iniciovať.

Udivuje ma napríklad, koľko je v našich mestách vchodov či východov, kde sa ľudia tlačia. Také miesta v niektorých krajinách vôbec nie sú. Na Slovensku chodí tretina mladých ľudí v maskáčoch. Nie je to prejavom akejsi militaristickej hrubosti? Prekvapuje ma aj, koľko je v Bratislave reklamy. Je veľmi masívna, často až vulgárna, nerešpektuje mesto ani jeho obyvateľov. Nehovoriac o tom, že niektoré reklamné zariadenia na chodníkoch v centre mesta, ale aj megabilbordy sú čiernymi stavbami, čo je hrubosť v architektúre, ktorá je dovedená do úplnej „dokonalosti“. Neustále ma udivuje aj to, že keď niekam vycestujeme, často až nekriticky v zahraničí obdivujeme každú maličkosť. Dokazuje to, že nemáme sebavedomie, pritom si neuvedomujeme, že to môžeme zmeniť sami. Rozvoj každej z obdivovaných krajín je len a len zásluhou tých ľudí, čo sa tomu venovali. Keď niečo chceme mať, tak si to jednoducho tak urobme. Nezáviďme, inšpirujme sa.

Výškové budovy

Funkcionalizmus tvrdil, že stredobodom všetkého diania v architektúre je človek. Je to skutočne pekná myšlienka. Žiaľ, aplikovala sa len na jeho izolované potreby v jeho vlastnom priestore – najmä v byte. Aj keď pri rešpektovaní týchto zásad vznikali dobré a zdravé obytné priestory, výsledné formy a ich celková urbanistická štruktúra bývajú protirečivé. Napríklad výškové budovy – často obsahujú zdravé a racionálne vyriešené obytné priestory, ale ich celkový koncept je už v súčasnosti prežitkom. Napodiv, dnešná generácia architektov a developerov ešte stále holduje obytným výškovým budovám. Nehovorme teraz o amerických mestách, tam je história ich vzniku, spoločnosť aj kultúra úplne iná – pozerajme sa na problém z optiky stredoeurópskeho mesta. Ak sa predsa len rozhodneme pre výškovú budovu, musia byť veľmi precízne vyriešené urbanistické vzťahy a voľný priestor. Z exteriéru sa musí budova detailne doriešiť najmä v parteri – vo výške vnímania chodca. Ak je dobrý parter, výška budovy je z pohľadu okolitého chodca takmer nepodstatná. Ak sa zanedbajú tieto oblasti, budova v organizme mesta po čase prestane fungovať. Pod schodiskom či terasou vzniknú asociálne priestory, nehostinný parter dotvoria pouliční predavači či grafity.

Človek je pri výškovej budove, ale často aj v nej stratený – aj to ho vedie k spomínanej agresivite. Samozrejme, na Slovensku sú aj výškové budovy, ktoré ma tešia – bratislavské banky NBS, VÚB či susediace City Business Center. Sú však aj zlé investičné projekty, a to vo všetkých ohľadoch – urbanizmus, architektúra, remeselná realizácia… Len ten investor alebo developer postaví zlú budovu, ktorý nevníma trvalý vplyv svojho objektu na organizmus mesta – jej chyby sa totiž po čase aj tak nakoniec vždy prejavia i komerčným neúspechom. Ten, kto chce byť spätý so svojou budovou dlhšie a budovať si prostredníctvom nej svoje renomé, si nekvalitu nemôže dovoliť.

Detail nie je maličkosť

Detailom novopostavených budov na Slovensku venujú ich tvorcovia prekvapivo málo pozornosti. Pritom práve dobrý detail korunuje kvalitu celej budovy – človek sa pohybuje v reálnom prostredí malej mierky, a tak zvyčajne vníma budovu najmä cez jej detaily, s ktorými prichádza do styku. Slovenské novostavby často pôsobia príliš lacno, nedopracovane a vidno na nich aj slabé remeselné spracovanie. Chýbajú mi tu dvojplášťové fasády, ktoré sa v Európe používajú už úplne štandardne. Energia je na Slovensku pravdepodobne ešte stále príliš lacná a riešenie ekologických problémov nemá pravdepodobne tú váhu, ako to býva európskym štandardom – spomeňme stav mestskej zelene, verejných priestranstiev, hluk v meste a podobne.

V mestách sa nejazdí, ale korzuje

Často podceňovanou stránkou nových projektov je ich dostupnosť peši alebo hromadnou dopravou. V Bratislave, v Hamburgu, ale aj vo všetkých mestách, kam sa dostanem, chodím prioritne hromadnou dopravou. Spoznám kolorit mesta, spoznávam ľudí, je to oveľa autentickejšie, ako pozorovať mesto spoza skla svojho auta. Veľa Bratislavčanov si ani neuvedomuje, aké majú útulné mesto, keďže nechodia peši. A pritom sa sťažujú, že nemajú kde parkovať. V meste sa nemá parkovať, každý meter by mal byť využitý oveľa zmysluplnejšie.

Do povedomia Bratislavčanov ešte nevošlo, že Bratislava vyrástla na malebnú metropolu s priestorovou homogenitou. Na takmer všetky centrálne body mesta sa dá pešo prísť do 30 minút. Aj v používaní verejného priestranstva na Slovensku – od diaľnice až po pešiu zónu – možno pozorovať agresivitu a hrubosť: silné, veľké autá proti menším, všetci proti cyklistom a tí zase proti chodcom. V európskych mestách ide v doprave priorita rešpektovania naopak ako na Slovensku: od najslabšieho k silnejšiemu. Najviac pozornosti sa venuje telesne hendikepovaným ľuďom, matkám s deťmi, potom chodcom a až na poslednom mieste sú šoféri áut.

Päť kritických miest Bratislavy

Každé mesto zvyčajne má niekoľko dôležitých miest, ktorých pôsobenie presahuje ich oblasť a pôsobia na celý organizmus mesta. V Bratislave tak vnímam Vydricu, Námestie SNP, Kamenné námestie, Zónu Pribinova a okolie PKO. To, že ich revitalizácia či zástavba ešte neprebehla alebo práve prebieha, považujem za veľkú devízu Bratislavy. Stále je tu totiž možnosť spraviť ich čo najlepšie. Je veľmi dobre, že tieto oblasti odolali prvému veľkému náporu investorov a k ich zmene sa pristupuje až teraz, keď sa trh trošku vyčistil a mesto sa mohlo poučiť z predchádzajúcich chýb.

Ako ďalej, Bratislava?

Bratislava je a odjakživa bolo milé, rozšafné, dynamické a svieže mesto, ktoré si vo svojej hravosti ani neuvedomuje (a tobôž ani nepestuje) svoju špecifickosť. Preto ma vždy zamrzí, keď sa zastavuje sterilnou, beztvarou architektúrou. Bratislava potrebuje akcenty, nápad, názor, vytrhnutie z letargie, niečo, čo by bolo typicky bratislavské.

Za múrmi

A architektúra mimo centier miest? Tá je skrytá za betónovými či murovanými múrmi. Slováci sa napriek svojej srdečnosti radi uzatvárajú vo svojich domoch a bytoch. Vari v nijakej krajine, ktorú som navštívil, nie je toľko masívnych plotov ako na Slovensku. A to je možno v niečom aj dobré, pretože to, čo sa mi občas podarí zazrieť za plotom, je po stavebnej aj estetickej stránke ešte horšie než plný plot. Tam, kde sú peniaze, nemusí byť aj vkus.

Ing. Peter Gero
Peter Gero sa narodil v roku 1942 v Bratislave. V auguste 1968 sa vysťahoval do Hamburgu. Po štúdiu nemčiny a urbanizmu pracoval tridsaťpäť rokov pre senát mesta Hamburg. Z toho posledných dvanásť rokov bol šéfom stavebnej správy – riadil nielen výstavbu v meste, ale i rozvoj dopravy, inžinierskych stavieb a zelene. Jeho dielom je aj významný projekt Hafen City v hamburskom prístave. Za svoje dielo dostal aj vysoké ocenenie od primátora Hamburgu. Dnes žije v Hamburgu a v Bratislave.

Martina Jakušová
Foto: Dano Veselský