Petra Marko: Musíme byť otvorení aj ťažkým diskusiám

Radila britskej vláde v otázkach rozvoja infraštruktúry. Spoluzaložila ateliér mestotvorby a miestotvorby, pravidelne prednáša na medzinárodných fórach a dlhé roky žila v zahraničí, kde aj študovala. Od januára tohto roka prevzala naše hlavné mesto z pozície riaditeľky Metropolitného inštitútu Bratislavy.

Jedným z projektov, kde metropolitný inštitút participuje, je aj hlavná železničná stanica. Tá je už desaťročia terčom kritiky a ľudia ju označujú za hanbu Bratislavy – oprávnene?

Myslím si, že určite áno. Je to prvý dotyk s Bratislavou pre ľudí, ktorí prichádzajú vlakom. Hlavná stanica dnes vôbec nereflektuje kvalitu a kvalitatívny posun mesta, ktorý máme v iných lokalitách. Keď sem prídu moji priatelia zo zahraničia, tak sú očarení Bratislavou, dávajú veľmi pozitívnu spätnú väzbu. Ale keď niekto príde vlakom, tak si myslí, že zaspal v čase aj viac ako tých 30 rokov.

Čo môžeme očakávať v blízkej budúcnosti v súvislosti s týmto projektom?

V prvom rade treba povedať, že vlastníkom stanice je štát, resp. ministerstvo dopravy. Všeobecne platí, že taký významný objekt, akým je hlavná stanica aj s priľahlým okolím, potrebuje komplexné riešenie. Viem, že hlavné mesto, ako aj MIB boli maximálne súčinní a ochotní pomôcť ministerstvu dopravy pri riešení tejto témy.

Posledným krokom z našej strany bola príprava návrhu na obstaranie dopravno-urbanistickej štúdie. ŽSR mali následne aktualizovať odhadované kapacity budúcej hlavnej stanice. Čakáme teda na ďalšie kroky ministerstva dopravy. Projekt hlavnej stanice je niečo, čo dokáže posunúť akékoľvek mesto z hľadiska kompetitívnosti.

Keby som to mala porovnať s procesom budovania železničnej stanice v Rotterdame, tak tam bolo jasné memorandum mesta so všetkými zúčastnenými „stakeholdermi“. Ak niekto bol v Rotterdame, ešte keď tam bola stará stanica, tak si pamätá, že v jej predpolí bola spleť zastávok električiek, parkovisko áut, autobusov, chodci tam chaoticky prechádzali.

To znie ako predpolie našej hlavnej stanice.

Áno, veľmi podobné. A keď sa dnes niekto vyberie do Rotterdamu, zistí, že súčasťou veľkej kvalitatívnej transformácie novej stanice bolo nielen vyriešenie komplexného módu vlakov a všetkých dopravných prostriedkov, ale vytvorilo sa tam obrovské námestie, ktoré je vstupnou bránou do Rotterdamu. Spolu s ďalšími strategickými projektmi v tomto meste to posunulo konkurenčné schopnosti Rotterdamu.

Aj v prípade Bratislavy vieme, že ide o projekt, ktorý sa môže realizovať aj dekádu. Takže sa zhodneme, že tak skoro sa Bratislavčania a celé Slovensko novej hlavnej železničnej stanice asi nedočkajú….

Áno, ale napríklad v prípade autobusovej stanice sme videli, že tento proces môže ísť aj pomerne rýchlo. Tam to ale bolo v rukách súkromného vlastníka. Vnímam nedostatočné požiadavky vtedajšieho vedenia mesta v chránení verejného záujmu a princípov, v ktorých by sa mal takýto projekt realizovať a aké hodnoty by mal priniesť obyvateľstvu.

Infraštruktúra je v prvom rade služba pre verejnosť, vstup a výstup zo stanice by mal byť do verejného priestranstva, nie do vnútra obchodného centra. Samozrejme, skutočnosť, že projekt obsahuje kancelárie, retail a služby je úplne v poriadku. Len si myslím, že urbanisticky je nešťastné, že sa nepodarilo vstup do stanice prepojiť priamo s mestom.

Budova Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – dôležitá téma. Stavba na Župnom námestí je v katastrofálnom stave, preto Najvyšší súd SR oslovil MIB, aby navrhol a zastrešil prípravné kroky a následne aj architektonickú súťaž. Ako sa pozeráte na stavbu od legendárneho architekta Vladimíra Dedečka?

Ako ste spomínali – máme tu dedičstvo doby, povojnovú architektúru. Je to veľká výzva, zároveň je to však veľká príležitosť. V prípade transformácie SNG sme videli úžasnú pozitívnu zmenu vnímania Premostenia od Vladimíra Dedečka, ktoré Bratislavčania, široká verejnosť, ale aj časť odbornej verejnosti nemali v obľube. Rekonštrukcia preniesla budovu do 21. storočia. A to nielen citlivým prístupom k architektúre, ale aj tým, ako aktivovala nádvorie.

Príkladom je aj to, akým spôsobom ožili priestory na prízemí Priora s príchodom kultúrneho centra, ktoré sa presťahovalo z OD Dunaj na strechu Priora. Na prízemí sú nové podniky a prinieslo to tam kreatívnu, mladú scénu. Je to ďalší dobrý príklad toho, že tieto budovy majú potenciál. Len ide o to, aká je ich náplň, a potom o to, ako ich rekonštruovať a ako ich architektonicky priniesť do 21. storočia, najmä prepojiť s okolitým mestom.

Metropolitný inštitút pretláča rekonštrukciu. Obnovu ale spochybnila ekonomická analýza Útvaru hodnoty za peniaze. Viete si predstaviť, že by budova Najvyššieho súdu nebola zrekonštruovaná, ale zbúrala by sa?

Mali sme rokovania s Útvarom hodnoty za peniaze už od môjho nástupu a vyjasnilo sa, že ÚHP nespochybňuje princíp rekonštrukcie. Upozorňovali však, že objem investičného zámeru bol z ich pohľadu podhodnotený.

Následne prebehlo overenie týchto investičných nákladov na rekonštrukciu z hľadiska stavebného materiálu, interiéru, technológií a verejného priestoru. Pokračujeme vo finalizácii súťažného zadania, ktoré predchádza vyhláseniu súťaže.

Princíp rekonštrukcie teda nie je spochybnený, pokiaľ viem, tak v tomto poňatí sa vedie projekt niekoľko rokov a bolo by veľmi nešťastné, keby sa to začalo teraz nejako spochybňovať.

Ako najodvážnejší zámer mesta i metropolitného inštitútu možno označiť Plató Staromestská. Ostro diskutovaný projekt, ktorý má prekryť jazvu Bratislavy (diaľnicu na Staromestskej), vyvolal svojho času pri predstavení nadšenie aj skepsu. Vyrieši Plató Staromestská traumy a problémy Bratislavy z minulosti?

Plató nevymaže predchádzajúci vývoj Bratislavy, ale reaguje naň. Je súčasťou obnovenia takzvaného mestského ringu. Súčasťou tohto okruhu je staromestská zóna Zochova a Živé námestie – SNP-čko v prepojení s Kamenným námestím. Históriu, ako sa urbanisticky okruh formoval, pekne predstavuje súčasná výstava v GMB (ne)plánovaná Bratislava.

Myslím si, že Plató je veľmi ambiciózny projekt, ktorý spolu s ďalšími opatreniami prinavracia verejné priestory nášho mesta ľuďom. Práve preto bude veľmi dôležité správne uchopiť jeho využitie, aby sa stal ďalším naozaj živým miestom.

Aký je aktuálny stav tohto projektu? Viete nám povedať, kedy by sme sa tam mohli dočkať výraznejšieho posunu?

Bola vypracovaná štúdia a tá teraz prechádza procesom overenia realizovateľnosti a detailnejšieho rozpracovania. Čo sa týka času, keďže ide o veľmi nákladný projekt, pôjde o to, ako mesto nájde finančné zdroje na jeho realizáciu.

Hovoríte, že ide o ambiciózny projekt. Budete spolu s mestom pripravení prebrať zodpovednosť, ak sa nepodarí?

Určite áno. Projekt sa raz začal a automaticky sme spolu s mestom zaň zodpovední vo svojej sfére kompetencií. MIB nesie zodpovednosť za kvalitu projektu, ktorý bude predložený mestskému zastupiteľstvu, keďže o vynakladaní prostriedkov na realizáciu všetkých projektov rozhoduje zastupiteľstvo mesta. Myslím si, že bez ambicióznych projektov by sa mesto nevedelo posúvať ďalej.

V rozhovore pre Denník SME ste povedali, že ste ako dieťa stáli na Námestí SNP počas Nežnej revolúcie v roku 1989. A práve rekonštrukcia tohto dôležitého miesta dnes spadá do portfólia projektov metropolitného inštitútu. Kedy môžeme očakávať obnovené Námestie SNP?

Metropolitný inštitút spracoval súťaž na tzv. Živé námestie, ktorá bola úspešná. Máme skvelý návrh aj tím konzultantov a momentálne sa rozpracováva projektová dokumentácia a fázy projektu na magistráte, pričom prvá fáza by sa mala začať realizovať v budúcom roku.

Ide o Poštovú ulicu a miesto pred Starou tržnicou. Ďalšie fázy sa týkajú južnej časti – Kamenného námestia. Súvisí to najmä s majetkovými vzťahmi a rokovaniami s vlastníkmi, ktoré prebiehajú.

Medzi najväčšie projekty MIB-u a mesta patrí rekonštrukcia kúpeľov Grössling. Tento projekt ale mešká a zvýšila sa aj jeho cena. Prečo?

Projekt aktuálne mešká zhruba osem mesiacov. V lete sme získali územné rozhodnutie, takže sme sa posunuli do procesu stavebného povolenia a prípravy verejného obstarávania. Meškanie do veľkej miery súvisí s procesom odvolaní susedov v mestskej časti s historickým kontextom. Aj z mojej skúsenosti v Británii je verejná konzultácia a participácia náročný proces.

Je to tam až v takom stave ako u nás?

Myslím si, že u nás je to na začiatku. Aj napriek tomu, že sme 34 rokov po revolúcii, proces konzultácie je pre ľudí nový. A treba povedať, že niekedy nepochopený. Pretože angažovanosť verejnosti do plánovacieho procesu nie je o zozbieraní nejakého zoznamu požiadaviek, ktoré potom mesto alebo architekt vykoná. Je to o hľadaní konsenzu a uvedomení si, že rôzne strany majú rôzne potreby.

Či už hovoríme o ľuďoch vo verejnom priestore, ktorí sa pohybujú s kočíkom, s barlami, sú starší, alebo to je dieťa. Myslím si, že je to u nás na začiatku a formuje sa proces spoločného, demokratického rozhodovania a hľadania spoločenskej dohody.

Odvolania v prípade Grösslingu, ktoré prichádzali, sledovali veľmi individuálny záujem. Hovoríme tu o tom, že sa ide zlepšiť verejný priestor pred samotným objektom. Bude tu mestská knižnica a verejné kúpele. Odvolania sa týkali individuálnych aspektov – či už je to jedno parkovacie miesto, alebo to, že budova, ktorá bola roky prázdna, bude mať odrazu nejaký účel a ľudia budú vidieť do okien rezidentom oproti.

Je Metropolitný inštitút Bratislavy apolitickou inštitúciou?

To je ťažká otázka, pretože si myslím, že rozvoj mesta a architektúra sa nedajú oddeliť od politiky – sú súčasťou demokratického procesu rozhodovania. Čo sa týka fungovania a roly metropolitného inštitútu, sme nezávislým odborným garantom, ktorý dáva na stôl tie najlepšie poznatky na základe dát a ako multidisciplinárne pracovisko vytvára nástroje na tvorbu mesta, ktoré reflektujú spoločnú víziu a jeho smerovanie.

Je dôležité povedať, že aparát mesta aj metropolitného inštitútu na odbornej úrovni musí fungovať pod akýmkoľvek politickým vedením. A v ideálnom prípade naprieč rôznymi politickými zmenami.

Aké mesto chcete vytvoriť z Bratislavy?

Rada by som spoluvytvárala mesto, ktoré je otvorené – rôznym ľuďom, názorom a tolerantné (navzájom) voči týmto rozdielom. Keď v Londýne ide človek metrom, ktoré je preplnené, miešajú sa tam ľudia z rôznych kultúr aj sociálnych pomerov.

V tom malom preplnenom a často veľmi horúcom priestore dokážu vo veľkej miere fungovať s rešpektom, toleranciou a často aj s humorom. Je to pre mňa vždy fascinujúce pozorovať. Je to mesto a priestor, ktorý ma veľa naučil.

V Bratislave cítiť nervozitu, keď niekto čaká pár minút v zápche. Naša miera balansu je na vlásku a reflektuje to napätie, ktoré je v spoločnosti. Pritom Bratislavu vnímam ako mesto s vysokou kvalitou života – v jeho mierke, dostupnosti prírody, dynamike aj multikulturálnej histórii, z ktorej môžeme čerpať.

Myslím si, že ľudia si často neuvedomujú, aké skvelé mesto na život tu máme, že jeho potenciál sme ešte len začali napĺňať. Aby sme ho noazaj naplnili, musíme byť otvorení aj ťažkým diskusiám. Vyhraňovanie v spoločnosti je aj dôsledkom odmietania dialógu s druhou stranou.

Článok bol uverejnený v časopise ASB Almanach 2024 
Je prepisom podcastu Na betón, ktorý bol doplnený a upravený