Príbeh rieky Ľubľanica, z ktorej sa stal hlavný prvok mestského verejného priestoru

Ľudia sú odjakživa úzko spätí s vodou. Potrebujeme ju na prežitie, my aj mestá. Ľubľana, hlavné mesto Slovinska, je toho jedinečným príkladom.

Rieka Ľubľanica sa do mesta vlieva z juhu, odkiaľ sa cez zeleň jemne kľukatí na sever, kde je mesto hustejšie obývané. Len čo vojde do centra mesta, kolmo k nej sa zoradia malé staré romantické uličky, ktoré obyvateľov vedú zo zákutí mesta k nábrežnej promenáde, ktorú spestruje nespočetné množstvo reštaurácií, barov, galérií, kníhkupectiev, malých obchodíkov, stánkov a vinárničiek.

Pozdĺž rieky sa na každom kroku naskytujú scenérie ponúkajúce nádherné výhľady, no zároveň ponúkajú stále nové a odlišné formy otvorených priestorov, ktoré ľuďom umožňujú takmer až intímne prepojenie s riekou.

Naprieč dejinami bola rieka Ľubľanica pre mesto zdrojom šťastia i nešťastia. Počas silných dažďov mesto zaplavovala, v dôsledku čoho sa podľa plánov rakúskeho architekta Alfreda Kellera ešte pred 1. svetovou vojnou rieka vyprázdnila, jej koryto sa vyhĺbilo a položilo nižšie do hlbokého otvoreného kanála.

Rieka, ktorá už prekonala svoju pôvodnú hodnotu, bola vybetónovaná vo vtedy modernom viedenskom štýle a následne takpovediac vytlačená z mesta. Architekt plánoval vyriešiť surovosť hlbokých betónových stien tým, že spevnené vybetónované brehy ozdobí pergolami a stuhami, ale pre vojnu táto snaha ostala iba na papieri.

Jedným z mála zhrozených pozorovateľov bol Jože Plečnik, ktorý z Prahy pozorne sledoval všetky stavebné zásahy, ktoré formovali jeho rodné mesto. Plečnik si odjakživa uvedomoval príležitosti a kvalitu, ktorú Ľubľanica prinášala, chcel preto obnoviť jej význam a znovu ju užšie spojiť s mestom.

Takáto príležitosť sa mu naskytla v období medzi dvomi svetovými vojnami v roku 1930, keď sa z Prahy vrátil do rodnej Ľubľany. Nečakane dostal významnú ponuku na urbanistickú premenu mesta, pri ktorej nebol takmer ničím obmedzovaný.

Ako všetky svoje ambiciózne projekty, aj urbanizmus mesta riešil Plečnik jedinečným spôsobom. Ľubľanu začal premieňať postupne, pomaly a podľa vlastnej perspektívy. Koncipoval ju ako veľkolepú prechádzku zo svojho skromného domu v mestskej časti Trnovo smerom do centra starého mesta.

Samotné tvorenie mesta a jeho postupné usporiadanie aj so zriadením hlavnej vodnej osi pre neho znamenalo umelecké dielo, prostredníctvom ktorého chcel Ľubľane vrátiť jej stredomorské korene, keďže nesúhlasil so vzhľadom rakúsko-uhorského vidieckeho mestečka.

Plečnik považoval vodný živel za základný prostriedok svojich architektonických zásahov a vytvoril mestský priestor pri rieke, ktorý je dnes jednoznačne najpríjemnejšou časťou mesta.

Najprv chcel vyriešiť okolie v bezprostrednej blízkosti svojho domova, takže pri brehoch rieky Gradaščica pribudla nová lávka pre peších a lavičky. Pokračoval vo výstavbe 17 metrov širokého Trnovského mosta (1928 – 1932), ktorý si predstavoval ako námestie nad vodou, a vysadil naň brezy.

Tento prístup spojenia mesta s vodou predstavil Plečnik spolu s návrhom prístavu v Trnove v roku 1930. Navrhol ho s mierne sa vlniacimi terasami vyrobenými z lokálne dostupného kameňa, pričom terasy nasledujú tok rieky Ľubľanica a zachytávajú jej vlny. Terasy, na ktoré navrhol vysadiť vŕby, vytvárajú nábrežný park, ktorý postupne klesá až k vode. Aj preto ho dnes miestni obyvatelia nazývajú „pláž“.

Svoje zásahy do mesta ďalej smeroval na breh rieky Ľubľanica, na ktorom postavil dva mosty – Obuvnícky most a Trojmostie. Na miestach s úzkymi uličkami, kam Plečnik nemohol vtesnať námestie, vytvoril jedno na moste – Obuvnícky most je toho skvelým príkladom.

Umiestnenie Trojmostia (1929 – 1932) do samotného centra mesta je bezpochyby Plečnikovým najvýznamnejším dielom, v ktorom sa jasne odráža plný rozsah jeho tvorivosti. Starý kamenný most bol príliš úzky pre rýchlo rastúce potreby dopravy, ktorá prichádzala do Ľubľany, takže ho mestské úrady chceli zbúrať a nahradiť novým.

Plečnik mal hlboký rešpekt pre svojich architektonických predchodcov, preto kamenný most zachoval a rozšíril ho z oboch strán o dva pešie mosty určené iba pre chodcov. Všetky tri mosty postavil do neobyčajnej lievikovitej kompozície, ktorá reaguje na osobitý charakter okolitého priestoru.

Mosty ohraničil oplotením, ktoré je inšpirované benátskym štýlom, a medzi ne vysadil vysoké masívne topole. Podľa princípu benátskych mostov k obom postranným peším mostom pridal schodiská, ktoré vedú k verejným toaletám a zároveň aj na nižšie plošiny nachádzajúce sa pri vode, čím spojil najdôležitejšie námestie v Ľubľane s riekou.

Desať rokov po výstavbe Trojmostia začal pracovať na svojej najväčšej stavbe popri rieke, ktorou je Centrálna tržnica. Tržnica sa po vzore benátskeho modelu dvíha priamo z rieky, ladne sa vlní, aby verne imitovala prirodzený ohyb rieky. Budova bola vymodelovaná podľa starogréckej stoa s 300 metrov dlhou a mierne zakrivenou kolonádou, v ktorej sa nachádza mäsiarstvo, obchody s rybami, obchody s ovocím a zeleninou a ďalšie rôzne menšie obchodíky.

V prvej polovici 20. storočia Plečnik výrazne premenil mesto, a to zavedením rozsiahlych a rozmanitých budov, námestí, mostov, kanálov, nábreží aj nábrežných parkov. Plečnik rozpoznal nesmierne vysokú hodnotu rieky a podľa príkladu Stredomoria a antického ducha Ľubľanu premenil na mesto, ktoré je priateľské k ľuďom. Na meste zanechal svoju stopu, ktorá naveky zmenila tvár mesta.

V druhej polovici 20. storočia Ľubľana utrpela podobný osud ako mnohé európske mestá. Pre nárast automobilovej dopravy a nedostatočnú infraštruktúru oblasti pri nábreží aj mestské námestia podľahli automobilovej premávke a nutnosti parkovať, v dôsledku čoho sa centrum mesta a nábrežie stávali neatraktívnymi a zároveň s decentralizáciou strácali svoj kultúrny a ekonomický význam. Ľubľanica tak rýchlo stratila dušu, ktorú jej vdýchol Plečnik, a to až do takej miery, že úplne stratila dominantnú úlohu ako hlavný verejný priestor mesta.

Až na začiatku 21. storočia si mesto opäť začalo uvedomovať, že mestský priestor by sa nemal prispôsobovať autám, ale ľuďom. Po roku 2004 začalo mesto Ľubľana bojovať proti negatívnemu trendu rozširovania miest a začalo ambiciózne investovať do obnovy a ekonomického oživenia centra mesta a nábrežných oblastí s cieľom zlepšiť kvalitu života vonku a v blízkosti svojich vôd. Vo veľmi krátkom čase sa mestu podarilo skoordinovať sériu rôznych zásahov, ktoré boli súčasťou obsiahlejšieho urbanistického plánu.

Jeden z prvých zásahov uskutočnila v roku 2007 architektka Breda Bizjak, ktorá navrhla dočasný vodný pavilón na Petkovškovom nábreží. Jeho účelom bolo priblížiť nábrežie rieky občanom a vytvoriť dočasný verejný priestor, ktorý bude slúžiť ako experiment na skúmanie reakcií verejnosti.

Prefabrikovaný pavilón kopíruje okolitý terén. Je navrhnutý ako súčasť mestského vybavenia, pozostáva z lavičky, oplotenia, plošiny a strechy so zeleňou. Stal sa natoľko populárnym verejným priestorom a miestom, kde sa ľudia radi stretávali, že spustil kaskádu ďalších architektonických úprav a zásahov pozdĺž rieky, ktoré sa dejú dodnes.

V posledných desaťročiach prešlo vyše 2-kilometrové nábrežie rieky Ľubľanica obsiahlou, ambicióznou a dôslednou úpravou nábreží a verejných priestorov pozdĺž rieky. Komplexná reorganizácia mesta, aká sa podarila dosiahnuť rôznym architektom s individuálnymi projektmi, je dôkazom úcty k Plečnikovmu dedičstvu a pravdepodobne aj odrazom Plečnikovej Ľubľanskej školy architektúry.

Architektka Vesna Vozlič Košir a architekt Matej Vozlič sa podieľali na rozsiahlych úpravách nábrežných priestorov a námestí okolo Ľubľanice a projekty riešili uvoľnením vysokých betónových valov Alfreda Kellera.

Priestor upravili pomocou jednoduchých riešení, ktoré si nevyžadujú okatý autorský počin, naopak, žiadajú skromnosť, ktorá v priestore pomohla zažiariť všetkému, čo sa tam už nachádzalo. Usporiadanie nábreží prebiehalo pomaly, s mnohými postupnými zásahmi, čo ľuďom poskytlo dostatok času zvyknúť si na nové miesto a privlastniť si ho za vlastné.

V rámci širšieho urbanistického dizajnu bola oblasť nábrežia v poslednom desaťročí výrazne poznačená architektmi z ateliéru Atelier architects, ktorých projekty načrtávajú modernú tvár Ľubľany. Ich zásahy do nábrežia Ľubľanice sa začali úpravou parku pri rieke Gradaščica (2007), ktorá vychádza z Plečnikových návrhov a fragmentov ich realizácií.

Architekti navrhli rozsiahlu sieť priestorov na rieke a v jej okolí a vizuálne spojili každý jednotlivý projekt do zmysluplného celku. O päť rokov neskôr v úzkom centre mesta nadviazali na Plečnikovu tržnicu úpravou Petkovškovho nábrežia. S kaskádami sa uličná forma zmenila na živé nábrežie, ktoré sa dnes hemží životom.

Podobný prístup architekti uplatnili aj pri usporiadaní prístavu Špica (2015), ktorý navrhli ako špeciálny typ viacúčelového mestského priestoru, ktorý zahŕňa hľadisko, galériu pod holým nebom, plávajúci park, prístav a miesto na stretávanie a posedenie.

Ľubľanica a jej nábrežia sú dnes centrom diania. Nové nábrežné parky, námestia, pavilóny, chodníky, balkóny a terasy vytvorili plynulý a priamy kontakt ľudí s Ľubľanicou. Po mnohých úspešných zásahoch po vzore Plečnikovho prvotného konceptu znovu ožila symbolická a romantická úloha rieky a vrátil sa aj stredomorský charakter mesta.

Obnova a úprava brehov Ľubľanice iniciovala proces, ktorý mal environmentálny, sociálny aj ekonomický dopad. V dôsledku toho sa zmenila mentalita obyvateľov mesta, ktorí si uvedomili, že centrum mesta a rieka patrí im a vždy tam boli pre nich.