Quo vadis, slovenské mesto?

Problémy miest sú aj našimi problémami. Urbanistický rozvoj na Slovensku býva často kritizovaný. Tolerancia čiernych stavieb, nekoncepčný rozvoj, netransparentné stavebné konania, nedostatočná komunikácia s obyvateľmi. S vedúcim Ústavu urbanizmu a územného plánovania a členom predstavenstva Slovenskej komory architektov prof. Ing. arch. Bohumilom Kováčom, PhD., a s podpredsedom Slovenskej akadémie vied, sociológom Mgr. Ľubomírom Falťanom, CSc., sme sa zhovárali o tom, ako to s problematikou územného rozvoja u nás vyzerá a ako by to v ideálnom prípade vyzerať malo.

Viazne komunikácia
Hovoriť o územnom rozvoji slovenských miest vo všeobecnosti nie je ľahká úloha, pretože nie je rovnaký ani rovnomerný. Napriek tomu sa však dajú pomenovať základné tendencie, problémy a trendy spoločné pre mestá a obce na celom území krajiny. Najviditeľnejším a aj najkritizovanejším problémom je podľa oboch odborníkov nedostatočná komunikácia všetkých subjektov, ktorých sa územný rozvoj týka. „Ani 20 rokov po zmene režimu sme zatiaľ nedospeli k tomu, aby sa urbanistický rozvoj stal vecou verejnou,“ konštatuje urbanista Bohumil Kováč. Ľudia na verejných pozíciách podľa neho necítia dostatočný tlak, takže ani nemajú tendenciu prizvať verejnosť na diskusiu, respektíve rešpektovať jej názor pri rozhodovaní o závažných zásahoch do priestoru sídel. Podobný pohľad má aj Ľubomír Falťan, odborník na priestorovú sociológiu: „Pri rozvoji miest možno badať istú spontánnosť až chaos. Pri presadzovaní zámerov platia najmä finančné argumenty, a to aj napriek platným pravidlám. Spoločnosť nedostáva príležitosť na vyjadrenie k mnohým problémom.“

Dôsledky ignorácie
O tom, že u nás chýbajú presne zadefinované pravidlá komunikácie s verejnosťou, svedčí množstvo príkladov. V ideálnom prípade by diskusia mala prebiehať na viacerých úrovniach; od schvaľovania územného plánu mesta cez jeho zmeny až po konkrétne projekty financované z verejných zdrojov. Najvýstižnejším príkladom nekoncepčnej komunikácie s občanom bol napríklad toľko diskutovaný návrh na nový Starý most v Bratislave. Na druhej strane však ani občan nie je bez viny – svedčí o tom napríklad nezáujem o referendum, v ktorom mali obyvatelia Trenčína možnosť rozhodnúť o výstavbe Auparku. Pre nízku účasť hlasujúcich bol však jeho výsledok neplatný. „Keď sa názor spoločnosti dlhodobo ignoruje, po určitom čase na miesto vzbury nastúpi rezignácia a po nej apatia,“ hovorí Ľubomír Falťan. „Ak sa to stane zaužívaným systémom, nastáva likvidácia občianskeho záujmu, zodpovednosti a aktivity v súvislosti s územím, v ktorom občan žije. A to je najväčšia hrozba, záujem o verejné dianie a aktivita v ňom sú totiž základným pilierom demokracie. Ak sa tento trend neupraví, dôsledkom bude chorá spoločnosť,“ dodáva. Na druhej strane ani diskusia nie je jednoduchá, najmä ak v nej nejde o fakty a informácie, ale o názory. Na rôzne otázky majú rozdielne názory aj experti, nehovoriac o laickej verejnosti. „Konsenzus sa niekedy hľadá ťažko, ale bez neho to nejde,“ hovorí architekt a urbanista Kováč.       

Vágne definície
Vážnym nedostatkom legislatívy je aj možnosť rôznych interpretácií dokumentov, napríklad územného plánu. „Územný plán sa považuje za hlavný nástroj rozvoja. Ak mu však nerozumejú občania, je spravený zle. Ak sa dá dokument vo vzťahu napríklad k povoľovaniu výstavby interpretovať viacerými spôsobmi, nedáva právnu istotu. V tom prípade musia jeho autori rátať s tým, že to budú ľudia zneužívať,“ varuje urbanista Bohumil Kováč. Dodáva, že v spoločnosti potom prevláda názor, že sa takéto plány takto nejasne koncipujú zámerne.

Dôsledkom dier v zákone je však jednoznačne podľa oboch odborníkov absencia vymožiteľnosti práva. „Nevieme zakročiť proti čiernym stavbám, nemáme stavebnú políciu,“ hovorí urbanista. S jemnou iróniou v hlase dodáva, že tieto stavby sa dokonca uchádzajú o ceny v rôznych architektonických súťažiach. „Ja osobne bojujem proti tomu, aby sa objekty, ktoré sa začali stavať bez stavebného povolenia, zaraďovali do súťaží, bez ohľadu na to, aká je to architektúra. Protizákonné stavby predsa nemôžu slúžiť ako príklad,“ hovorí. „Čierne stavby sa u nás legalizujú dodatočne a o zmenách územných plánov a  historických zón rozhodujú peniaze,“ pridáva sa Ľubomír Falťan. „Nikde na svete to nie je inak. Rozdiel je ale v tom, že v zahraničí sa snažia týmto tendenciám zabrániť všetkými spôsobmi, u nás mám však pocit, že sa to stáva zvykom.“

Verejným tajomstvom na Slovensku je tiež politizácia stavebníctva. Keď sa aj vyhneme háklivej téme prepojenia finančných investičných skupín s verejnými činiteľmi, stále zostáva problém exekutívy, ktorá u nás nie je oddelená od verejného sektora. „Zahraničné návštevy sa často čudujú tomu, že u nás stavebné povolenie musí podpisovať starosta a že teda treba na povolenie stavby „zlomiť“ politika, a nie presvedčiť úradníka alebo odborníka,“ porovnáva situáciu so zahraničím urbanista.

Verejný priestor
Vzťah našinca k verejným priestorom je ešte len v plienkach. Po revolúcii sa ako tak začali rekonštruovať centrá miest, ale na ostatné časti sa myslelo len málokedy. „Na našich uliciach dominuje doprava, nemajú dizajn ani architektúru,“ konštatuje Bohumil Kováč. Príklad by si podľa neho slovenské mestá mali vziať opäť zo zahraničia, kde sa do obnovy ulíc investuje. „U nás panuje tendencia všetko stavať veľmi drahé,“ konštatuje urbanista. „A pritom to tak vôbec nemusí byť – stačí v prvej etape vysadiť stromy, v druhej osadiť lavičky a smetné koše a v tretej napríklad položiť dlažbu. Dá sa to robiť postupne, mnohé okamžité opatrenia sú efektívne aj ekonomické – napríklad postaviť na Obchodnú ulicu v Bratislave pár stromov v kvetináčoch a kde-tu lavičku,“ dodáva. Ako dobrý príklad uvádza urbanista napríklad skalického primátora, ktorý si podľa neho zvolil najlepšiu cestu obnovy verejných priestorov mesta. „Povedal si, že centrum vie zrekonštruovať každý, ale málokto sa dostane až na okraj. Začal teda od konca a centrum mesta si nechal ako motivačný prvok, čerešničku na torte. Musí sa dopracovať až tam, o to predsa ide,“ s úsmevom opisuje Bohumil Kováč.

Problém však môže nastať aj vtedy, ak sa s verejným priestorom niečo deje. Ak napríklad súkromný investor obnoví alebo vystavia nejaký verejný priestor, je to chvályhodné – jeho aktivity by však mal niekto manažovať. Bez jednotného vedenia sa môže ľahko stať, že po častiach regenerované verejné priestory nebudú dávať zmysel ako celok.

Občianska vybavenosť
Jednou z nepochopiteľných záhad stavu verejných priestorov slovenských miest, obzvlášť Bratislavy, je permanentný nedostatok lavičiek, smetných košov a podobne. Záhadou tiež je, ako sa pri niektorých novostavbách (napríklad pri výstavbe nábrežnej promenády pri bratislavskom obchodnom centre Eurovea) môže zabudnúť na bezbariérový prístup alebo vodiace línie pre zrakovo postihnutých ľudí. V princípe by bez týchto náležitostí stavby nemali ani dostať stavebné povolenie, respektíve by nemali byť skolaudované. „V zahraničí sú na tieto témy vymyslené celé filozofie a politici sa snažia ich sledovať. Vedia totiž, že sympatie obyvateľov si nezískajú podporou súkromných investorov, ale práve budovaním mesta a jeho vybavenosti, presadzovaním záujmov jeho občanov,“ hovorí urbanista Kováč. U nás majú podľa neho, naopak, ľudia pocit, že politici podporujú len privátnych developerov a investorov. „Bez nich to, samozrejme, v rozvoji miest nejde, ale rovnako sú potrebné pravidlá, ktorými by sa mali riadiť aj oni,“ dodáva. Ideálny by bol stav, keď by súkromný investor bral úpravu verejného priestoru ako vec prestíže. Kým sa ho však podarí dosiahnuť, bolo by pravdepodobne potrebné siahnuť aj po donucovacích prostriedkoch. Celkový úspech závisí od symbiózy vzťahu verejných a privátnych záujmov.

Potreby a dopyt
Kríza zabrzdila stavebný boom, ktorý naše mestá v priebehu niekoľkých rokov premenil na nepoznanie. V mestách sa v súčasnosti nachádza množstvo ležiakov, teda bytových aj nebytových priestorov, ktoré zostávajú nevyužité. „Ľudia sa neprestali sťahovať do miest, ale nemajú prostriedky na kúpu bytov, ktoré sú ešte stále, aj napriek zlacneniu, drahé,“ konštatuje Ľubomír Falťan. Dodáva, že aj pracujúci ľudia zo spádových oblastí si byty prenajímajú a bývajú v nich viacerí. Otázka využitia nových priestorov tak stále zostáva nezodpovedaná. Podobný problém naznačujú obaja odborníci aj v súvislosti s množstvom novovybudovaných obchodných centier. Ľubomír Falťan upozorňuje na to, že niektoré sa už teraz vyprázdňujú a Bohumil Kováč sa zamýšľa nad tým, „čo sa stane s budovami, ktoré stoja často na perifériách, na ornej pôde, potom, čo niektorí z investorov usúdia, že dosiahnutí návratnosti investícií a plánovaného zisku sa im už prevádzka neoplatí? Sú to veľké stavby a ich využitie na iné účely môže byť komplikované.“ Ich výstavba koniec koncov mení podobu miest už teraz. Z centier vymizli obchodné prevádzky a mestá sa s týmto odlivom denných návštevníkov snažia vyrovnať lákaním tých večerných. Na jednej strane to urbanista hodnotí pozitívne, pretože sa centrá odľahčili od nákupných a dopravných návalov, ktoré spôsobovali aj dopravné kolapsy. Na druhej strane však konštatuje, že „ak z centier miest vymizne život, môže sa z nich stať asociálne prostredie.“ Ľubomír Falťan hovorí, že nákupné centrá zmenili spôsob života v mestách. „Stali sa z nich centrá, takže namiesto dostredivého pohybu ľudí prichádzajúcich  do centra nastupuje pohyb odstredivý.“

Trendom sa stáva pohyb
Status našich miest má mnoho slabín, ale v princípe nepredstavujú ohrozenie alebo nebezpečenstvo. Sú viac či menej nepríjemné, nepohodlné alebo neestetické. Najnovšie štúdie však hovoria o tom, že nemusí zostať len pri tom. „Výrazným trendom, ktorý ovplyvňuje tvár miest v zahraničí, je migrácia obyvateľstva,“ konštatuje sociológ Ľubomír Falťan. Tento fakt má podľa neho viaceré vedľajšie účinky, okrem iného napríklad aj miešanie kultúr. „Etniká, ktoré zakotvia na území mesta, si so sebou prinášajú svoju kultúru – a to aj vo vzťahu k priestoru. Podľa prognóz je len otázkou času, kedy sa tento trend presunie zo starých členských krajín EÚ aj do stredoeurópskeho priestoru, a teda aj do slovenských miest,“ hovorí. Sme však na masový príliv obyvateľov iných kultúr pripravení? Ako sa budú stavať Slováci napríklad k otázke výstavby mešít? Analýzy neuvádzajú presné dátumy a čísla, ale urbanista Bohumil Kováč hovorí o jednej z mnohých štúdií (takzvaný krízový scenár), v ktorej sa uvádza, že počet obyvateľov Bratislavy  sa v priebehu najbližších 5 až 10 rokov zvýši na 1 až 2 milióny. Obaja odborníci tento problém vnímajú cez optiku svojej špecializácie – urbanista varuje pred kolapsom mesta, ktoré nie je na takýto nápor pripravené ani technicky. „Budeme mať dostatok pitnej vody? Budeme si vedieť poradiť s odpadmi a dopravou?,“ pýta sa. Sociológ Ľubomír Falťan zasa upozorňuje na prieskumy, ktoré hovoria o nízkej tolerancii Slovákov voči cudzincom. „Výsledky prieskumov potvrdili, že najtolerantnejší sme ku kultúram, ktoré poznáme a sú nám blízke. Najhoršie zo všetkých skupín sa v rebríčku tolerancie umiestnili ázijské kultúry a Rómovia.“ Keďže nikto nevie, ako sa situácia vyvinie reálne, odborníci sa zhodujú najmä na tom, že je dôležité o tejto možnosti vedieť a rátať s ňou.

Doprava a voda 
Kolabovanie dopravného systému je „výsadou“ rýchlo sa vyvíjajúcich miest. Kým sa však mestá snažia rozvoju automobilizmu vychádzať v ústrety, urbanista Bohumil Kováč odporúča presne opačný postup. „Problém dopravy je problémom v hlavách ľudí. Ak sa ľudia budú môcť rozhodnúť pre praktickejšiu alternatívu, určite si uvedomia, že je pre nich výhodnejšia a klesne počet áut na cestách,“ hovorí a prináša aj prvé riešenie: „Keby napríklad Bratislava vybudovala jazdné pruhy zo Senca, Pezinka a podobe len a iba pre autobusy, ľudia by určite uprednostnili tento spôsob dopravy, pretože by bol rýchlejší.“ Mesto by podľa neho malo smerom do centra zužovať dopravné tepny, aby nedošlo k jeho infarktu. „Problém dopravy sa totiž začína v regióne“, dodáva.

Nemenej dôležitým posunom budú podľa urbanistu Bohumila Kováča musieť mestá prejsť z hľadiska zadržiavania vody. Naše územia sú ohrozované na jednej strane záplavami, no na strane druhej zasa extrémnym vysychaním pôdy. „V zahraničí vyvinuli rôzne modely, ktoré bránia vode odtiecť z územia, na ktoré spadla. Okrem projektovania zelených striech napríklad navrhujú zvedenie dažďovej vody zo striech domov do záchytnej oblasti v parku, kde sa počas dažďa vytvorí jazierko, a keď vyschne, zostane tam dobre vyzerajúca preliačina,“ hovorí a spomína aj možnosť využitia ohriatej dažďovej vody na vykurovanie a podobne. „Budeme sa to musieť naučiť a budeme to musieť dostať aj do zákonov,“ dodáva na záver.

Tamara Leontievová
Foto: SITA

Článok bol uverejnený v časopise ASB.